Užívajte si život, kým sa dá

Rebelantský samotár klimatickej vedy James Lovelock si myslí, že katastrofu nemožno odvrátiť, že „vyvažovanie“ vypúšťaných emisií pestovaním stromov je vtip a etický životný štýl iba módny výstrelok. Čo teda ľudstvu radí? V roku 1965 chcel manažment firmy Shell vedieť, ako bude vyzerať svet v roku 2000. Pýtali sa širokého spektra expertov, ktorí hovorili o elektrine vyrábanej z jadrovej fúzie a „všelijakých módnych technologických hračkách“. Keď sa na to firma opýtala vedca Jamesa Lovelocka, predpovedal, že hlavným problémom roku 2000 bude životné prostredie: „Bude sa zhoršovať do takej miery, že vážne ovplyvní podnikanie.“ „Samozrejme“, hovorí Lovelock s úsmevom o 43 rokov neskôr, „takmer presne sa to naplnilo.“ Lovelock rozširuje predpovede zo svojho osamelého laboratória v budove starého mlynu v Cornwalle už od polovice 60-tych rokov 20. storočia. Ich pretrvávajúca presnosť mu priniesla reputáciu jedného z najrešpektovanejších – aj keď samotárskych a kontroverzných – nezávislých vedcov Británie. Už od svojej štyridsiatky pracuje sám. Vynašiel prístroj, ktorý detekoval freóny, čím pomohol odhaliť zväčšujúcu sa ozónovú dieru, a stál pri zrode hypotézy Gaia, revolučnej teórie, podľa ktorej je Zem samoregulujúci superorganizmus. Hoci ju kedysi vedci zosmiešňovali ako nezmysel vychádzajúci z New Age, dnes tvorí základ takmer celej klimatickej vedy. Po desaťročia jeho kolegov environmentalistov rozčuľovala Lovelockova obrana jadrovej energie. No stále viac sa ich postupne prikláňa k jeho názoru. Jeho zatiaľ posledná kniha – Pomsta Gaie – predpovedá, že okolo roku 2020 bude extrémne počasie normou, čo spôsobí globálnu devastáciu. V roku 2040 sa väčšina Európy premení na Saharu a časti Londýna budú pod vodou. Posledná správa Medzivládneho panela pre klimatické zmeny (IPCC) síce používa menej dramatický jazyk, jej kalkulácie však nie sú od Lovelockových vôbec na míle vzdialené. U väčšiny ľudí sa panika z následkov klimatických zmien spája s neistotou, čo proti nim robiť. Stretnutie s Lovelockom sa preto tak trochu podobá na schôdzku s prorokom. Vo svojej kancelárii, skrytej na konci veternej cesty lesom, zahrabaný v knihách a dokumentoch, displejoch a kábloch, predstavuje 88-ročný vedec svoje názory s pokojom a nezvratným presvedčením, ktoré dokáže človeka poriadne rozhádzať. Ešte znepokojujúcejšie než apokalyptické klimatické predpovede je totiž jeho neotrasiteľné presvedčenie, že všetko, čo robíme, robíme zle. V deň rozhovoru spustil britský denník Daily Mail kampaň, ktorá má Britániu zbaviť plastických tašiek. Iniciatíva výborne zapadá do súčasnej kanonády ekologických nápadov popri etickej spotrebe, nahrádzaní emisií pestovaním nových stromov, recyklovaním, atď. Všetky sa zakladajú na predpoklade, že zmeny individuálneho životného štýlu môžu zachrániť planétu. Lovelock tvrdí, že je to nereálne fantazírovanie. Väčšina z vecí, ktoré máme robiť, nám môže pomôcť cítiť sa lepšie, na osude planéty však nič nezmenia. Globálne otepľovanie prekročilo bod, za ktorým je katastrofa neodvrátiteľná. „Je na to prosto príliš neskoro“, tvrdí. „Ak by sme sa touto cestou vybrali v roku 1967, možno by to pomohlo. No už nemáme čas. Všetky tieto štandardné zelené veci ako trvalo udržateľný rozvoj sú podľa mňa len slová, ktoré nič neznamenajú. Prichádza ku mne mnoho ľudí, ktorí hovoria, že také niečo nesmiem vravieť, pretože nám to berie možnosť čokoľvek robiť. Ja tvrdím, že je to naopak, dáva nám to neuveriteľné množstvo práce. Ale nie takej, akú by chceli robiť.“ Ekologické myšlienky jednu po druhej rýchlo odmieta. „Nahrádzanie emisií CO2? Ani by som o tom nesníval. Je to len vtip. Platíte peniaze za to, že bude niekto sadiť stromy, a myslíte si, že tým vynahradíte vypúšťané emisie? Pravdepodobne veci ešte zhoršujete. Omnoho lepšie urobíte, ak tie peniaze dáte charite Cool Earth, ktorá platí domorodcom, aby nestínali svoje pralesy.“ Obmedzuje so svojou ženou nejako počet letov? „Nie, nerobíme to. Pretože nemôžeme.“ A recyklovanie je podľa neho „takmer určite stratou času a energie“. „Zelený životný štýl“ zas považuje za takmer iba „ostentatívne veľké gestá“. Neverí myšlienke etickej spotreby. „Pretože vždy sa nakoniec ukázalo, že je to podvod... A ak to na začiatku nebol podvod, postupne sa ním stal.“ Trochu nečakane označuje Lovelock kampaň proti plastickým taškám za „na povrchu dobrú vec“. Nakoniec sa však ukáže, že ju považuje len za taktickú reakciu, za obyčajné presúvanie stoličiek na palube potápajúceho sa Titanicu. „No naučil som sa, že nemá zmysel hádať sa o všetkom.“ Svoje hromy a blesky si šetrí na niečo, čo považuje za najprázdnejší sľub zo všetkých – obnoviteľnú energiu. „Na fungovanie spoločnosti, ako je naša, nezískate nikdy dostatok energie z vetra. Veterné elektrárne! To nie. Nemá zmysel to robiť. Tými vecami môžete hoci pokryť celú krajinu, postaviť milióny z nich. Strata času.“ To všetko hovorí s pocitom začudovania nad nezvratnou hlúposťou ľudí: „Vidím to u každého. Ľudia chcú iba pokračovať v tom, čo robia doteraz. Chcú, aby bolo všetko po starom. Hovoria – áno, čakajú nás problémy – v skutočnosti však nechcú vôbec nič meniť.“ Lovelock verí, že globálne otepľovanie je už dnes nezvratné a nič nezabráni tomu, aby sa veľké časti Zeme stali príliš horúcimi na obývanie či potopili pod vodu, čo spôsobí masovú migráciu, hladomor a epidémie. Británia sa stane záchranným člnom pre utečencov z kontinentálnej Európy, a tak by namiesto mrhania časom na stavbu veterných turbín mala začať plánovať, ako to prežije. Pre Lovelocka je logika vecí jasná. Hlásatelia trvalej udržateľnosti sú blázni, ak si myslia, že nás zachráni návrat k prírode. Jedinou šancou na prežitie nie je menej technológie, ale viac technológie. Jadrová energia môže podľa neho riešiť energetický problém, väčšou výzvou však bude jedlo. „Možno budú potraviny vyrábať synteticky. Neviem. Syntetická výroba potravín nie je nejakou šialenou vizionárskou ideou. Môžete si ich už dnes kúpiť v Tesco či inom supermarkete. Nie sú dobré, ale ľudia ich kupujú. Prežijete z nich.“ Obáva sa však, že potrebnú technológiu nevymyslíme dostatočne skoro. Preto očakáva, že „asi 80 percent“ svetovej populácie bude do roku 2100 vymazaných z povrchu Zeme. Proroci predpovedajú Armagedon od pradávna, priznáva. „No toto je skutočné.“ Ktorej z dvoch verzií budúcnosti uveriť – preventívnej snahe o záchranu po vzore Kjótskeho protokolu alebo Lovelockovej apokalypse? Niektorí kritici tvrdia, že Lovelockova ochota vzdať sa boja proti klimatickým zmenám pramení viac v jeho vysokom veku než vo vede. „Ľudia, ktorí to o mne tvrdia, ešte nedosiahli môj vek“, hovorí so smiechom. No na otázku, či vzájomne si odporujúce predpovede pripisuje rozdielom vo vedeckom chápaní alebo v osobnostiach, odpovedá jednoznačne: „Osobnosť.“ Jeho práci nechýba kontroverznosť. A s vysokou pravdepodobnosťou nie je náhoda, že Lovelock začal byť presvedčený o nezvratnosti klimatických zmien práve v roku 2004, v momente, keď sa tvoril medzinárodný konsenzus o potrebe okamžitého konania. Je zdrojom jeho teórií aj snaha nesúhlasiť, vybočiť z mainstreamu? „Ani trochu! Ani trochu! Chcem len žiť pokojný život. Nemôžem si však pomôcť a všímam si, keď sa dejú veci, keď na niečo narazím. Ľudia to nemajú radi, pretože to odporuje ich názorom.“ No podozrenie sa mení na istotu, keď sa ho opýtam, či berie ako satisfakciu, že mnohé z jeho klimatických varovaní prijal nakoniec aj IPCC. „To nie! V skutočnosti píšem teraz ďalšiu knihu. Hľadám v nej tretiu cestu k problému, pokúšam sa urobiť ďalšie kroky vpred.“ Ľudia, ktorí s Lovelockom robili rozhovor, často poukazovali na rozpor medzi jeho predpoveďami a dobrou náladou. „Nuž, som veselý!“, hovorí s úsmevom. „Som optimista. Jednoducho sa to stane.“ Podľa neho je ľudstvo v podobnom období ako v roku 1938-1939, kedy „sme všetci vedeli, že sa stane niečo strašné, no nevedeli sme, čo s tým urobiť“. A keď napokon vypukla druhá svetová vojna, „všetkých to nadchlo, milovali veci, ktoré mohli robiť, boli jedny dlhé prázdniny... Preto keď premýšľam o blížiacej sa kríze, premýšľam o nej týmto spôsobom. Pocit existencie zmyslu – to ľudia potrebujú.“ Niekedy som zapochyboval o Lovelockovej povesti proroka. Niekedy sa zdá, že sa menej riadi jasným vedeckým myslením a viac vlastnými predsudkami, podľa ktorých chce vidieť budúcnosť. V mladosti bol socialistom, dnes uprednostňuje trhové sily. Nie je jasné, či sú jeho politické názory otcom alebo dieťaťom jeho vedeckých poznatkov. Napríklad nesúhlas s obnoviteľnými zdrojmi vyjadruje v zarážajúco euroskeptických termínoch rozčúlenia nad subvenciami a byrokratmi. No keď hovorí o Zemi – Gaiy – robí to čisto vedeckým spôsobom. „Odkedy sa na zemi objavilo ľudstvo, stalo sa niekoľko katastrof veľmi podobných tej, ktorá sa blíži. Myslím, že tieto udalosti oddeľujú zrno od pliev. A nakoniec budeme mať na planéte človeka, ktorý jej skutočne rozumie a vie s ňou správne žiť. To je zdroj môjho optimizmu.“ A tak sa pýtam – čo by Lovelock robil, keby bol na mojom mieste? Usmeje sa a odpovie: „Užíval by som život, pokiaľ sa dá. Pretože ak budete mať šťastie, do trpkého konca vám ostáva takých 20 rokov.“