Ekvádor a socializmus 21. storočia

Len nedávno, v auguste 2007, kolumbijský prezident Álvaro Uribe prijal ponuku venezuelského prezidenta Huga Cháveza na sprostredkovanie vyjednávaní medzi kolumbijskou vládou a Revolučnými ozbrojenými silami Kolumbie (FARC), ktoré už niekoľko rokov zadržiavajú rukojemníkov v nádeji, že ich s vládou vymenia za väzňov z vlastných radov. Medzi rukojemníkmi je aj prezidentská kandidátka Ingrid Betancourtová, odporkyňa prezidenta Uribeho, kandidátka na viceprezidentku Clara Rojasová či kongresmanka Consuelo Gonzálesová. V novembri 2007 však Uribe svoje rozhodnutie o Chávezovej priateľskej ponuke náhle zmietol zo stola. Dôvod bol prostý – prezident USA si neželal, aby v krajine, ktorej Spojené štáty americké každoročne už 40 rokov dodávajú viac ako 600 miliónovú vojenskú podporu, mohol práve Chávez urobiť reálny krok smerom k zmiereniu. Začiatkom marca bol na území Ekvádoru vojakmi kolumbijskej armády zavraždený jeden z vodcov kolumbijských FARC Raúl Reyes a ďalších 19 partizánov. Venezuelskí vojaci sa pohli ku hranici s Kolumbiou. Venezuela, Ekvádor a Nikaragua rozviazali s Kolumbiou diplomatické vzťahy. Štvrtého marca sa Uribe vyjadril, že jeho vláda obviní venezuelského prezidenta Huga Cháveza pred Medzinárodným trestným súdom z podporovania genocídy, hoci s ním donedávna aj napriek odlišným politickým platformám udržiaval priateľský vzťah. V situácii, keď kolumbijská vláda vojenským zásahom hrubo narušila suverenitu inej krajiny, sa na mape sveta „objavila“ aj ďalšia, donedávna prakticky neznáma krajina a jej prezident: Ekvádor a Rafael Correa. Castrovské strašidlo večne živé „S ľútosťou vás informujem, že rozhovory o oslobodení 12 rukojemníkov vrátane Ingrid Betancourtovej boli vo veľmi pokročilom štádiu, ale všetko bolo prekazené rukami vojnových štváčov“, oznámil Rafael Correa na adresu kolumbijskej vlády. Vzápätí prezident George Bush kritizoval „provokatívne spôsoby“ Huga Cháveza podporujúceho „teroristov“ a vyjadril podporu kolumbijskej „demokracii“. Onedlho sa objavila aj poplašná správa o tom, že nitkami ľavicových vlád Ekvádoru, Venezuely a gerilového odboja FARC v skutočnosti nepoťahuje nikto menej nebezpečný, ako Kuba, a to aj po odchode Fidela Castra z vedúcej pozície krajiny. Hlavným poslaním kubánskych lekárov, ktorí pomáhajú v konfliktami a biedou mrzačených krajinách a regiónoch Latinskej Ameriky, je vraj v skutočnosti podpora FARC. Nie príliš prekvapený bývalý kubánsky prezident skonštatoval, že ho „úsilie o zatiahnutie Kuby do celej záležitosti neprekvapuje“. Koniec jednej éry Lenže ani castrovské strašidlo nezabralo. Všetky vlády krajín Latinskej Ameriky jednoznačne odsúdili porušenie územnej suverenity Ekvádoru a vojenskú akciu Kolumbie. Jednota týchto krajín napokon donútila prezidenta Uribeho k ospravedlneniu a zaviazal sa, že Kolumbia už nikdy nevkročí na územie iného štátu. USA sa ocitajú v situácii, akú v Latinskej Amerike ešte nezažili: presadzovanie svojvôle naráža na príliš jednotný odpor. V piatok 14. marca vyzval Rafael Correa amerického prezidenta, aby na kolumbijsko-ekvádorskú hranicu poslal svoje jednotky, alebo aby „zavrel ústa“, pokiaľ ide o krízu, ktorá viedla k bombardovaniu FARC kolumbijskou armádou. Reagoval tak na obvinenie, že za jeho jednoznačným víťazstvom nad protikandidátom Álvarom Noboom stoja FARC a že Ekvádor nestráži svoju hranicu. „Len sem pošlite, pán Bush, svojich vojakov, nech vaši vojaci zomierajú na južnej kolumbijskej hranici! Uvidíme, či obyvatelia USA budú tolerovať ďalšie vaše barbarstvo. A ak nie, tak zavrite ústa a konečne pochopte, čo sa v Latinskej Amerike deje.“ Keď sa na sklonku roku 2006 stal prezidentom Ekvádoru Rafael Correa, vláda USA nemohla očakávať, že to ostane bez následkov. Rozšírenie ľavicových vlád Brazílie, Argentíny, Uruguaja, Bolívie, Nikaraguy a Chile aj o Ekvádor znamená nielen podstatnú podporu Chávezovej Venezuele, ale aj zmenu politickej reality v latinsko-amerických krajinách, ktoré odmietajú naďalej rešpektovať pravicové diktatúry financované USA označované za demokraciu. Malo by to logicky viesť aj k zmene politiky voči týmto krajinám. USA však pokračujú vo viac ako storočnej tradícii presadzovania „rešpektu“ zbraňami (alebo ekonomickej blokády). Podpora Kolumbie pod zámienkou boja proti narkobarónom je už len jedným z posledných kŕčov neoliberálnej politiky v oblasti, kde sa éra servilnej poslušnosti voči nej dávno skončila. Nebezpečný Ekvádor Rafael Vicente Correa Delgado, sotva 45-ročný ekvádorský prezident, vyštudoval ekonómiu na Universidad Católica v Santiagu de Guayaquil, na Université Catholique de Louvain v Belgicku a doktorát získal na University of Illinois v USA. Na rozdiel od väčšiny pravicových i ľavicových latinsko-amerických lídrov nepochádza z rodiny s vojenskou tradíciou. Okrem španielčiny plynulo rozpráva po francúzsky a po anglicky, a hoci údajne nemá priamu rodinnú väzbu na indiánske obyvateľstvo, počas pôsobenia v saleziánskom ráde medzi najchudobnejšími pôvodnými obyvateľmi Ánd sa naučil aj ich jazyk. Ekvádor je druhý najväčší juhoamerický vývozca surovín do USA a popri Peru a Bolívii najchudobnejšia krajina Latinskej Ameriky s výrazným počtom pôvodného indiánskeho obyvateľstva, potomkov ríše Inkov rozprávajúcich prevažne jazykom kečua. Malá andská krajina zastrešuje jedinú severoamerickú vojenskú základňu na území Latinskej Ameriky, ktorej prenájom sa pre USA končí v roku 2009. Po nastúpení do funkcie Rafael Correa skonštatoval, že „základňu dovtedy nezatvoríme, no USA nám budú musieť na oplátku umožniť vybudovať našu základňu v Miami“. Dodal, že prenájom nepredĺži. Americká vláda mala po zvolení Correu za prezidenta nejeden dôvod obávať sa vzmáhajúceho „chávizmu“. Pozitívny vzťah k Hugovi Chávezovi Rafael Correa neskrýval ani ako minister financií vo vláde Alfreda Palaciosa, keď od Venezuely získal pôžičku 300 miliónov dolárov a následkom toho bol vylúčený z vlády. „Je dôležité prekonať všetky omyly neoliberalizmu“, vyhlásil. Rafael Correa ako stúpenec ľavicového ekonóma a nositeľa Nobelovej ceny Josepha Stiglitza sa prihlásil k tzv. socializmu 21. storočia. „Nie sme proti medzinárodnej ekonomike, ale nebudeme uzatvárať nerovné dohody s USA“, znelo jeho vyjadrenie, keď sa ho novinár Greg Palast (BBC) opýtal na proces, v ktorom Ekvádor požaduje od spoločnosti Chevron Texaco 12 miliárd dolárov odškodného za devastáciu životného prostredia a prehlbovanie sociálnej nerovnosti v oblasti. Podľa Correu môže malý Ekvádor zvíťaziť nad spoločnosťou Chevron Texaco, pretože ide o proces, ktorý vedú zbedačené indiánske komunity nielen z Ánd, ale aj z oblasti Amazonského pralesa, ktoré nemajú inú možnosť, ako získať peniaze. Z tohto pohľadu apeluje na morálnu povinnosť voči tretiemu svetu, ktorý nemôže byť rovnocenným partnerom v medzinárodných právnych procesoch ani ekonomických transakciách. Vláda USA považuje slovami Condoleezy Riceovej tento krok za „útok“ na ropnú spoločnosť, Correa však hovorí len o spravodlivosti. Ironizoval aj vyhlásenie, podľa ktorého živoriaci Ekvádor ohrozuje národnú bezpečnosť USA. Servítku si nekládol na ústa ani vtedy, keď obhajoval slová Huga Cháveza, ktorý na zasadaní Spojených národov označil prezidenta USA za „diabla“. Correa lakonicky skonštatoval, že ak niekto nazve Busha diablom, uráža tým diabla. Diabol je nahý Medzinárodné médiá informujú o spojitosti ekvádorskej, venezuelskej a kubánskej vlády s „teroristami“ z FARC. Ústami Georga Busha USA podporujú demokraciu v Kolumbii. Problém však tkvie v tom, že podpora „demokracie“ už nenaráža len na Castra, Cháveza, Noriegu či Correu. Prevaha ľavicovo orientovaných vlád Latinskej Ameriky a ich narastajúca vzájomnosť nielenže postupne napĺňa vízie jej revolucionárov o jednotnej „našej Amerike“ (nuestra América) ako o kultúrne a ekonomicky svojbytnom kontinente, ale vedie k izolácii Kolumbie zo spoločenstva latinsko-amerických krajín. Kolumbia ako prirodzená súčasť tohto spoločenstva nemôže dlhodobo pôsobiť v úlohe poslednej „demokracie“ v tej časti sveta. Proti sebe nemá len susedný Ekvádor a Venezuelu. V mori nezvratne sa meniacich krajín Latinskej Ameriky svojou izoláciou dnes svetu oznamuje, že diabol je nahý.