Nešťastná téma slovenského štátu
Téma priamej či nepriamej obhajoby fašistického slovenského štátu sa stala súčasťou programu časti politických síl. Prejavuje sa to vo väčšej miere v periodikách blízkych národnej orientácii, v menšej aj v oficiálnych postojoch jednej a sčasti i druhej strany dnešnej vládnej koalície. Obhajoba či úsilie zmierniť negatívne hodnotenie fašistického štátu sa pritom stala súčasťou ideologickej výbavy tých síl, ktoré sa označujú ako národné, podporujúce národnú nezávislosť a samostatnosť. Dá sa dokonca povedať, že táto téma je v ich prípade vlastne jedinou, ak hovoríme o nejakej ideologickej výbave. Je však otázne, nakoľko táto téma naozaj slúži ich (aspoň deklarovaným) ideologickým zámerom. Vyzerá to ako prebranie ideologického jazyka, ktorý slúži niečomu a niekomu na presne opačnej strane, čo je jeden zo základných „trikov“ reálnej ideologickej konfrontácie, ktorá na Slovensku vznikla. Aj keď zatiaľ iba jednostranne. Aj vtedy sme boli závislí Všimnite si, aké postoje k súčasnej politickej či spoločenskej situácii deklarujú tí, ktorí sa zároveň stávajú obhajcami vojnového slovenského štátu. V zásade zdôrazňujú, že im ide predovšetkým o nezávislosť Slovenska, a to nielen formálnu. Preto napríklad kritizujú (a celkom oprávnene), že sme sa dostali do závislosti voči Západu. Nejde pritom len o otázku zahraničnej, či niekedy dokonca i domácej, politiky, ale aj ekonomiky: privatizácia posilňujúca západné hospodárske giganty v rámci ekonomickej globalizácie okrem iného spôsobuje, že obrovské zisky, teda peniaze, ktoré by mohli byť prospešné pre nás všetkých, odchádzajú do zahraničia. To všetko je pravda, lenže... Čo má s týmito kritickými postojmi a hodnotami „za nimi“ spoločné obhajoba Tisovho režimu, v čom ich jeho príklad podporuje? Ak je niečo na vojnovom slovenskom štáte nepochybné, tak je to jeho reálna závislosť, ktorú vždy ilustruje hlavne to, ako ekonomika štátu pracuje a tvorí zisky nie pre vlastných – a to bez ohľadu na otázku triednej štruktúry a formy vlastníctva – ale pre zahraničie. Suverénny štát by sotva dopustil, aby jeho ekonomika fungovala takto. Ekonomika slovenského štátu mala výrazne závislý charakter: viac ako 50 % (cca 52 %) kapitálu kontrolovali Nemci. Je úplne „prirodzené“, že išlo, podobne ako dnes, o kapitál strategický, teda ekonomika ako celok bola de facto pod nemeckou kontrolou, rovnako ako značné zisky z nej. Len príklad: Významné priemyselné podniky a veľké lesy na Slovensku kontrolovala len firma Herrman Göring Werke. Vonkajším prejavom závislosti je potom vždy najmä plná podpora spravidla značne agresívnej mocnosti. Tá sa vzhľadom na postavenie a silu závislého útvaru realizuje predovšetkým bábkovou vojenskou účasťou. Stalo sa to aj v čase slovenského štátu, vo vojne proti ZSSR. Je zvláštne, že zatiaľ nikto verejne nepoukázal na vypuklú paralelu: v roku 2003 boli naši vojaci nasadení do bojov v americkej ropnej vojne proti Iraku presne 60 rokov po tom, ako boli Slováci pre „nespoľahlivosť“ stiahnutí z boja „po boku hrdinskej nemeckej armády proti boľševizmu“. V tom novšom prípade sa však ako veľmi „nespoľahliví“ neprejavili. Je to pýcha, alebo hanba? Dezorientovaní národniari Závislosť jednak Protektorátu (Čiech a Moravy), ako aj bábkového štátneho útvaru na Slovensku sa zdôvodňovala absurdnou tézou, že Slovania nie sú až takí schopní riadiť si svoje veci – najmä ekonomiku – sami, a ich „osudom“ je teda ostávať v tieni „veľkých a silných“ národov, v tomto prípade Nemcov. Spôsobom úplne zhodným sa zdôvodňoval prechod slovenského majetku do cudzích rúk za vlády Mikuláša Dzurindu. Fakt, že naše (štátne) podniky prešli do rúk nemeckých či iných (štátnych) firiem sa v konečnom dôsledku – po dlhom varení ideologickej omáčky o neefektívnosti štátneho vlastníctva či iných nezmysloch, ktoré samotná „privatizácia“ vyvrátila – zdôvodnil tým, že potrebujeme „investície vo forme manažmentu“. Iný logický dôvod neexistuje, pretože prípadné finančné injekcie je oveľa efektívnejšie riešiť pôžičkami, pri ktorých sa netreba vzdať obrovských ziskov, mnohonásobne prevyšujúcich splátky takýchto pôžičiek. Slováci sa vlastne pred celým svetom „priznali“, že sú síce schopní vybudovať druhý najväčší tranzitný podnik na svete (SPP) či iné firmy, ale zároveň sú natoľko zdegenerovaní, že spomedzi 5,3 milióna Slovákov sa nenájde zopár, ktorí by ich dokázali riadiť. Potrebujeme na to Nemcov a Francúzov. Ale nie tak, že by sme zamestnali – keďže Slováci sú neschopní – manažérov nemeckých, ale tak, že im podnik predáme a každou spotrebou plynu či telefonátom plníme vrecká Nemcom a iným „schopnejším“ národom. Takéto „argumenty“ sú obsahom každej ideológie závislosti. Toto pritom našim národovcom prekáža (hoci, naozaj?) a kritizujú to. Zároveň vychvaľujú slovenský štát, ktorý bol na rovnakom systéme a jemu zodpovedajúcej ideológii založený aj vybudovaný. Dizajn závislého politického systému Ďalšou paralelou medzi vojnovým slovenským štátom a črtami súčasného politického života, ktoré národniari kritizujú (nakoľko úprimne?), je problém dizajnu politickej závislosti. V rámci značne obmedzených informačných možností opozície za Dzurindovho režimu sa pomerne veľa popísalo o kontrole prvkov politického systému zo zahraničia. Takáto kontrola sa v moderných systémoch nikdy nerealizuje inak ako kontrolou limitujúcich prvkov systému, ktoré vystupujú ako určité ideologické centrá. Okrem masmédií, ktoré v časoch vojny neboli až také významné ako dnes, ide najmä o rôzne spoločenské organizácie, dnešným jazykom povedané „mimovládky“. Za vojny takto vystupovali organizácie karpatských Nemcov, ktoré pôsobili v rámci politického systému naoko ako jeho vlastné prvky, no v skutočnosti určovali ideologický rámec, a teda i obsah politiky štátu. Reakciou na vybočenie z tohto rámca by bol zásah zvonka. Máme tu teda štyri hlavné prvky závislosti, ktoré objektívne sú, či mali by byť, objektom kritiky kohokoľvek, kto uznáva hodnoty nezávislosti. Je to (1) periférne postavenie ekonomiky a jej priama kontrola zvonka, (2) integrácia ozbrojenej zložky spôsobom, ktorý nemá nič spoločné s jej funkciou v suverénnom štáte, (3) ideologický stav zodpovedajúci závislému postaveniu, (4) prvky vnútornej kontroly systému moci. Tieto charakteristiky nemajú vzťah ku konkrétnemu ideologickému charakteru systému, aj keď sa nedá povedať, že nemajú vzťah k miere jeho demokratickosti. Nezávislosť je základnou podmienkou určitej demokracie. Zaujímavé je, že všetky tieto zložky sa znova objavili po zhruba polstoročí ich relatívnej absencie. Nezrelí „obhajcovia národných záujmov“ Hoci predošlej ére sa dá vyčítať všeličo, sotva možno tvrdiť, že došlo k priamej kontrole ekonomiky, nasadeniu československých vojakov vo vojne v Afganistane, ktorú viedol Sovietsky zväz, priamej kontrole spoločenských organizácií a masmédií Moskvou, alebo presadzovaniu ideológie priamej závislosti, keďže sa o priamej kontrole hovoriť nedá, čo ako by to naši „1989-nici“ chceli tvrdiť. Z nášho hľadiska je podstatné, že tieto prvky sa stali objektom kritiky ľudí zároveň obhajujúcich útvar, ktorý bol v skutočnosti ich ukážkovým príkladom. Koncepcia tak zákonite slúži presne opačným cieľom, ako tým, ktoré deklarujú. V takomto podaní sa stávajú svojou vlastnou karikatúrou. Takmer isté je, že títo ľudia nie sú autormi koncepcie a prebrali ju predovšetkým vďaka svojej ideovej nezrelosti. Skrátka – hrajú ideologickú hru niekoho iného, kto stál pri vzniku politickej scény v rokoch jej utvárania, podobne ako napríklad Nemecko v roku 1939. Nie je to konšpiračná teória, ale historický fakt, ktorý by sa mal tak ako ďalšie fakty pri konštrukcii politiky brať do úvahy. Téza reštaurácie fašizmu je dnes nemysliteľná, a teda nemôže slúžiť ako zdroj historickej kontinuity či systémovej kritiky. Takže nemá význam investovať do programu priamej či nepriamej reštaurácie takéhoto útvaru. Ak o tom niekoho presvedčíte, naprogramovali ste jeho budúci neúspech. Autor je študent politológie
