Pánovi učiteľovi z lásky...

Asi každý videl tento trochu sladkastý a patetický film o tom, ako si učiteľ dokázal získať nielen autoritu, ale aj srdcia svojich žiakov. Asi každý by si prial, aby aj slovenskí žiaci mali radi svojho učiteľa a školu. A asi každý vie, že toto prianie je viac úpenlivým želaním, než reálnou možnosťou. V prvom rade, stretnúť v slovenskej škole učiteľa je tak trochu sviatok. Štandardná slovenská škola ich má zvyčajne dvoch riaditeľa a telocvikára – dokonca často v jednej osobe. Zvyšok pedagogického zboru tvoria panie učiteľky. To by ešte nemuselo prekážať. Slovenskú verziu príbehu by sme nazvali: Pani učiteľke z lásky... Horšie to je so slovenskými žiakmi. Pri správach, ktoré prichádzajú zo škôl, vyzerajú vzbúrenci zo spomínaného amerického filmu ako neviniatka. Ministri školstva si to uvedomujú už dlhšie. Možno preto sa nesústredili ani tak na reformu školstva, ale na to, aby učiteľov, pardon učiteľky, pripravili na najhoršie. Napríklad Ľubomír Ftáčnik (SDĽ) prišiel s nápadom zaviesť v školách jogu. Vyzeralo to ako skvelý nápad. U žiakov sa tým malo predchádzať výbuchom zlosti, no a ak by sa predsa len nejaké objavili, učiteľky získali skvelú zbraň – mohli sa naučiť, ako celú situáciu „predýchať“. Údajne to nezaberalo. Predsa len, na vulgárne nadávajúceho žiaka vyhrážajúceho sa fyzickým násilím dychové cvičenia nestačia. Alarmujúcu situáciu v školstve sa preto rozhodol riešiť Martin Fronc (KDH) zbraňou najväčšieho kalibru. Do škôl sa po dlhých rokoch vrátilo náboženstvo. A učiteľky získali na prípady ohrozenia novú techniku. Keď im dôjde dych, môžu sa prekrižovať – hneď niekoľkokrát. Situácia sa však nezlepšila. Liečba jogou ani náboženstvom nepomohla. Zdá sa, že súčasný minister Ján Mikolaj (SNS) sa rozhodol, že nebude len potláčať symptómy, ale pokúsi sa vyriešiť príčiny problému. V čase, keď sa na internete objavujú skupinové fotografie žiakov ležiacich v tvare hákového kríža a hajlovanie patrí k bežnému komunikačnému prostriedku, prichádza s jasnou diagnózou: slovenskému školstvu najviac chýba národné povedomie. Preto ho treba v školách rozširovať. Prispôsobiť sa tomuto plánu majú aj nové učebnice. Z literatúry by malo vypadnúť veľa mien svetových velikánov a nahradiť by sa mali... zatiaľ ťažko povedať kým alebo čím, ale asi najlepšie by boli rýdzo slovenské príslovia a porekadlá. Hneď prvé by mohlo byť: nosiť drevo do lesa. Samozrejme vôbec nejde o to, že by joga, náboženstvo či národné povedomie boli samy o sebe zlé, ale o to, že slovenské školstvo potrebuje niečo úplne iné. O tom, že zmeny sú nevyhnutné, sú presvedčení vari všetci. Vypovedajú o tom medzinárodné výskumy – medzi vyspelými krajinami sme podpriemerní. Hovoria o tom učitelia i rodičia. Súčasný minister školstva pripravuje nový školský zákon. Prípravy sprevádzajú vášnivé spory. Napriek tomu, že ešte stále o konkrétnych zmenách vieme málo, zákon už prešiel vládou a dostáva sa do parlamentu. Takýto priebeh je zvláštny a nám, žiaľ, nezostáva nič iné, len počkať. Preto sme sa rozhodli na niekoľkých stranách uvažovať najmä nad súčasným stavom nášho školstva. Ale aj preto, že sa blíži deň učiteľov, takže nech to znie akokoľvek sentimentálne, je to aj tak trochu z lásky voči nim... Viac o tom, ako dnešnú školu vníma učiteľka ZŠ na s. 2 O tom, ako si školu predstavuje rodič, na s. 4 O tom, čo všetko v škole dokážu sami žiaci, ak im je niekto ochotný pomôcť, na s. 10-11 A o tom, ako vyzerá slovenské školstvo v medzinárodnom meradle, na s. 12-13