Mediálny hriech: agorafóbia

Je zlé, keď politická moc kontroluje médiá. O nič lepšia však nie je ani situácia, keď vláda nedostáva priestor na to, aby informovala o svojich krokoch. Jedno aj druhé neúprosne poukazuje na nedostatok demokracie. Jej nevyhnutnou súčasťou totiž nie sú len garantované práva, deľba moci či striedanie vlád, ale aj priestor, kde sa slobodne formuje verejná mienka. Uvedené príklady naznačujú, že namiesto formovania nastupuje deformovanie. V časoch antickej demokracie sa verejná mienka formovala na agore – námestí v centre mesta. Na zhromaždeniach, kde sa prijímali rozhodnutia, sa mohol zúčastniť každý občan – nielen ako divák či poslucháč, ale aj ako rečník. Ak sa dnes niekto rozhodne hľadať agoru, musí vynaložiť veľké úsilie. Zmenila sa totiž na nepoznanie. Nielen preto, že z námestí sa stali médiá, ale najmä preto, že pri tejto premene sa stratila ich hlavná charakteristika. Už dávno prestali byť priestranstvami, kde každý povie, čo chce. Namiesto nich vyrástli kľukaté chodby mediálneho sveta a informácie sa šíria už len jedným smerom – nie všetky a už vôbec nie od každého. Mediálny hriech číslo jeden: uzurpovanie verejného priestoru. Vážený divák, milý poslucháč, drahý čitateľ. Irak je najväčšou hrozbou pre náš svet. Vlastní zbrane hromadného ničenia a úzko spolupracuje s Al-Kajdou. Je len otázkou krátkeho času, kedy nás napadne. Musíme zasiahnuť v tvojom mene a za tvoje peniaze. Pre našu bezpečnosť a kvôli nešťastným Iračanom, ktorí to od nás očakávajú. Riešenie? Vojenská operácia. Niekoľko mesiacov pred jej začiatkom a bezprostredne po ňom o nej informoval jeden z nepreberného radu dvoch slovenských mienkotvorných denníkov viac ako dvestokrát. Vyjadrenia americkej administratívy sa objavili takmer v každom druhom texte. Vtedajšia iracká vláda sa k slovu dostala dvakrát. Názory a postoje susediacich krajín či záujmových skupín reprezentujúcich iracké obyvateľstvo sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Mediálny hriech číslo dva: zavádzanie v životne dôležitých otázkach. Nevadí, hlavne, že je zábava. Tá musí byť. Z mnohých prieskumov totiž vyplynulo, že informácie ľudí unavujú a nudia. Riešenie? Namiesto informácií sudoku, namiesto analýz príbehy, namiesto politiky čokoľvek, čo upúta. A predovšetkým veľa farebných fotografií a inzercie a čo najmenej textu. Mediálny hriech číslo tri: ohlupovanie a ignorovanie dôležitých udalostí. Napriek tomu klesá čítanosť novín i sledovanosť politických relácií. Rastie však všeobecná nedôvera voči médiám. V tejto situácii by zrejme najjednoduchším riešením bolo otvoriť médiá verejnosti. A práve to je to, o čo sa usiluje tlačový zákon. Núti médiá, aby sa stali agorou. Hysterická reakcia médií pripomína človeka trpiaceho strachom z otvoreného priestoru, ktorý je prinútený prejsť námestím. Práve toto je najväčší mediálny hriech a volá sa agorafóbia. Usvedčuje médiá zo strachu, že prídu o moc a výsadné postavenie, na ktoré neexistuje nijaký rozumný dôvod. Samozrejme za predpokladu, že prioritou je demokracia. Lenže toto už dávno neplatí. Čitateľ predsa nemá čo písať. Má kupovať a médiá majú zarábať. Teoreticky by právo na odpoveď zahrnuté v tlačovom zákone mohlo zvýšiť záujem verejnosti a noviny by sa tak predávali viac. Noviny však už dávno nežijú z predaja výtlačkov, ale z inzercie. A inzerenti trpia rovnakou chorobou ako samotné médiá.