Wikileaks – nočná mora tajnostkárov
Koncom roku 2006 sa na internete objavil zaujímavý projekt – stránka s názvom Wikileaks. V slovenčine by jej názov asi znel „Wikiúniky“. Autori stránky mali v úmysle vytvoriť priestor pre úniky rôznych utajovaných informácií z vládnych inštitúcií alebo súkromných korporácií s cieľom podieľať sa na vytváraní transparentnej spoločnosti. Svetová spoločnosť zatiaľ transparentná nie je, projekt však otvoril mnoho otázok a vyvoláva zložité spory. Wikileaks má byť zdrojom uniknutých dokumentov a zároveň miestom ich analýzy. Najdôležitejšie je, samozrejme, utajené dokumenty získať. Informátorom, ktorí sa rozhodnú takýto materiál zverejniť, preto prevádzkovatelia garantujú anonymitu a nemožnosť odhalenia. Niektorí z nich riskujú veľa – represívne režimy často trestajú zverejnenie citlivých informácií perzekúciou alebo dlhoročným väzením. Ochranu zdrojov informácií zabezpečuje vyspelý šifrovací softvér. Po zverejnení na stránke by mal byť akýkoľvek dokument necenzurovateľný. Nemožnosť cenzúry má zabezpečiť zálohovanie všetkých dokumentov na rozmanitých miestach v rôznych štátoch sveta a množstvo „falošných“ internetových adries, cez ktoré by sa k Wikileaks malo dať pripojiť aj z krajín, ktoré sa snažia obsah internetu kontrolovať. Zakladatelia stránky veria, že transparentnosť vládnych a korporatívnych aktivít vedie k znižovaniu korupcie, lepšiemu vládnutiu a posilňovaniu demokracie. Verejná kontrola inak nepredvídateľných alebo v utajení pôsobiacich inštitúcií ich núti k intenzívnejšiemu zvažovaniu dôsledkov vlastného konania. Zvýšená pravdepodobnosť odhalenia podozrivého konania vytvára tlak na znižovanie korupcie, vykorisťovania a útlaku. Podľa predpokladov zakladateľov stránky by mala otvorená vláda alebo transparentne konajúca korporácia pod tlakom verejnosti nespravodlivosť skôr odstraňovať, než spôsobovať. Pravdivosť a dôveryhodnosť vo wikisvete Napriek tomu, že stránka je v prevádzke len o niečo dlhšie ako rok, zhromaždilo sa na nej viac ako 1,2 milióna dokumentov. Ohromné množstvo materiálu má však bez ďalšieho spracovania diskutabilnú výpovednú hodnotu. Wikileaks preto poskytuje priestor nielen na zverejňovanie dokumentov, ale aj na ich následnú analýzu. Analýza dokumentov nestojí na schopnostiach a kapacite expertného tímu, vo wikisvete sa môže na analýze dokumentov zúčastniť každý užívateľ stránky. Otvorenosť tejto formy analýzy by mala byť obrovskou výhodou. Nie je nutné spoliehať sa na schopnosti niekoľkých vyvolených a nadpriemerne informovaných odborníkov. Každý užívateľ môže byť arbitrom, každý môže priniesť dôkaz o pravdivosti alebo nepravdivosti dokumentu. A prastaré múdrosti nám odkazujú, že viac hláv by malo znamenať aj viac rozumu. Wikileaks nie je organizačne prepojená s Wikipédiou, sú ale vytvorené na základe rovnakej predstavy o tvorivom potenciáli a kritických schopnostiach masy užívateľov, ktorú usmerňuje redakčná rada a decentralizovaná sieť editorov. Používajú podobný softvér a majú podobné užívateľské rozhranie. Reprezentujú relatívne nový kolektívny spôsob vytvárania a overovania informácií na internete. Otázka, nakoľko môže byť otvorená skupina užívateľov zárukou dôveryhodnosti a pravdivosti zverejnených informácií, zostáva stále predmetom mnohých sporov. Paradoxným faktom pritom zostáva, že samotní zakladatelia Wikileaks, i keď sú očividne veľkými priaznivcami transparentnosti a otvorenosti, si vyhradzujú právo na utajenie. Argumentujú tým, že niektorí z nich sú v priamom ohrození slobody a života, pretože sú utečencami z represívnych autoritatívnych režimov alebo sú novinári a prezradenie ich identity by im znemožnilo pôsobiť v krajinách, z ktorých vynášajú informácie. Tajnosti okolo zakladateľov Wikileaks už vyprodukovali mnoho špekulácií o ich skutočnom cieli a motívoch. Podľa stránky sú jej zakladateľmi novinári, čínski disidenti, matematici a členovia technologického tímu, ktorý pripravoval spustenie projektu. Pochádzajú z USA, Číny, Thajska, Európy, Austrálie a Juhoafrickej republiky. Za vedúcu osobnosť skupiny býva najčastejšie označovaný istý austrálsky hacker, jeho konkrétna identita je ale rovnako neznáma. Okrem utajených zakladateľov majú Wikileaks verejnú redakčnú radu, ktorá sa skladá z investigatívnych novinárov, občianskych aktivistov, zástupcov utečeneckých komunít, právnikov a odborníkov na šifrovanie. Pri spracovávaní a analýze dokumentov pomáha viac než 1200 dobrovoľníkov. Tajomstvá stimulujú ľudskú predstavivosť a virtuálny priestor internetu generuje pochybnosti. Od tajných informácií nie je nikdy ďaleko k tajným službám, a tak uzrelo svetlo sveta podozrenie, že stránku založili CIA alebo MI6 a budú ju zneužívať na selektívne zverejňovanie informácií alebo šírenie dezinformácií. Ďalším kandidátom na „sivú eminenciu“ sa stal George Sörös. Neprekvapuje to, veď je predsa zástancom otvorenej spoločnosti. Údajných tajných zakladateľov a sponzorov je, samozrejme, viac a „zakladateľský mýtus“ tak môže začať žiť vlastným životom. Pozoruhodný je fakt, že špekulácie o zakladateľoch a sponzoroch stránky sa tiež môžu oprieť o jeden zaujímavý únik. Na stránke s názvom Cryptome, ktorá je duchovným predchodcom Wikileaks a v minulosti zverejňovala kontroverzné dokumenty ako napríklad zoznam agentov MI6 alebo fotografie z Guantánama spolu s menami zajatcov, sa objavil podozrivý záznam elektronickej komunikácie práve z prostredia Wikileaks. Spomína sa v ňom CIA aj G. Sörös, nie však v úlohe zakladateľov, ale v úlohe bohatých donorov, od ktorých je potrebné vylákať čo najviac financií. Rovnako si v ňom môžeme prečítať cynické úvahy o potenciálnej výnosnosti obchodov s falošnými informáciami, o kupovaní agentov tajných služieb alebo o výraze „disident“ ako obchodnej značke, ktorá priťahuje investície. Únik z Wikiúnikov však trpí rovnakými nedostatkami ako iné neanalyzované úniky informácií. Nie je totiž jasné, nakoľko je dôveryhodný. Určitá politická zaujatosť Wikileaks sa dá odvodiť z označenia pôvodných cieľov záujmu jej zakladateľov – primárnym cieľom je podľa stránky samotnej „... demaskovať utláčateľské režimy v Ázii, krajinách bývalého sovietskeho bloku, subsaharskej Afriky a Blízkeho Východu ...“ Takzvaný vyspelý Západ sa ako primárny cieľ nespomína. Rétorika pripomína výbavu rôznych skupín profesionálnych aktivistov a revolucionárov, ktorí spustili napríklad sériu „farebných“ revolúcií v krajinách východnej Európy alebo skupín rôznych zástancov „nového amerického storočia“. Ako teda môžeme Wikileaks vnímať? Núka sa viacero možností, z ktorých niektoré sa navzájom vylučujú. Skúste si vybrať, prípadne pridajte vlastný pohľad. Wikileaks je: aktivistická stránka založená idealistami, ktorá má za cieľ bojovať proti korupcii a útlaku; priestor, na ktorom CIA alebo iná tajná služba rozohráva svoje spravodajské hry; skupina obchodníkov s informáciami, pravdivými či falošnými, ktorí sa snažia sprevádzkovať dobre zarábajúcu firmu alebo sprisahanie čínskych „disidentov“ – podnikateľov, ktorého cieľom je zhromažďovať prostriedky na „farebnú“ revolúciu v Číne s cieľom zvrhnúť vládu a zapojiť krajinu do globálnej ekonomiky pod hegemóniou USA. Vitajte v ére internetovej postmoderny, v ktorej sa istota stáva nedostatkovým tovarom. Aký zmysel majú úniky informácií z korporácií? Ďalším cieľom Wikileaks je „civilizovanie“ a verejná kontrola korporácií. Korporácie ako inštitúcie s obrovskou mocou môžu predstavovať pre ľudí rovnaké nebezpečenstvo ako tyranské štáty. Korupčné praktiky korporácií a netransparentná, nelegitímna moc, ktorú môžu získať nad rozsiahlymi územiami alebo celými štátmi, bráni rozvoju demokracie a dobre spravovanej spoločnosti. Približne polovica odhalení korupčného konania korporácií pochádza od informátorov, ktorí sú ich zamestnancami. Vzhľadom na to, že obrat, majetok a počet zamestnancov niektorých korporácií presahuje počet obyvateľov a veľkosť HDP niektorých krajín, núka sa otázka, nakoľko je rozumné udržiavať hranice demokracie pred ich bránami. Keď porovnávame štáty, porovnávame ich veľkosť, ľudnatosť, ekonomickú výkonnosť, ale aj formu vlády, podobu občianskej spoločnosti alebo stav dodržiavania ľudských práv. O korporáciách sme si zatiaľ podobne uvažovať nezvykli. Keď budeme korporácie posudzovať analogicky ako štáty, dospejeme k znepokojivým výsledkom. Volebné právo v nich neexistuje alebo ho majú len majitelia (rovnako ako kedysi majitelia pôdy – feudáli) a všetka moc je koncentrovaná v rukách rady, ktorá stojí na vrchole korporatívnej, prísne usporiadanej hierarchie. Sloboda slova nie je zaručená, často sa nedovoláte ani práva na združovanie. Opozícia je neustále potláčaná a marginalizovaná. Všetci zamestnanci sú pod prísnym dohľadom – permanentne sa sleduje ich pohyb alebo elektronická komunikácia. Slobodný prístup k informáciám je v prostredí dnešných korporácií nepredstaviteľný. Štátne nedemokratické režimy sú predmetom verejných diskusií, verejnej kritiky a terčom aktivistických skupín. „Režimy“ korporácií, napriek tomu, že sú rovnako mocné a bohaté ako napríklad Belgicko alebo trebárs aj Slovensko, akoby stáli mimo politického priestoru. Wikileaks tvrdí, že je to nerozumné. Nekontrolovaná korporácia je pre ľudí rovnakou hrozbou ako nekontrolovaná vláda. Úniky informácií z korporácií sú často jediným dôkazom proti ich neetickému konaniu. Wikileaks sa preto usiluje informátorov z vnútra korporácií podporovať a motivovať. Skutočné prípady alebo aké sú konkrétne úspechy? Stránka sa za rok svojej existencie dostatočne zviditeľnila a niekoľkokrát sa dostala aj do hlavných správ dňa. Prvým väčším prípadom, ktorý sa podarilo Wikileaks otvoriť, bola veľká korupčná aféra v Keni. V roku 2002 nastúpil v Keni do úradu prezidenta Mwai Kibaki. V úrade vystriedal Daniela Arapa Moiho, ktorý v krajine vládol dlhých 24 rokov. Kibaki stál pred voľbami na čele antikorupčného hnutia a Keňania očakávali, že po nástupe do funkcie bude korupciu tvrdo potláčať. V januári 2003 menoval Johna Gitonga do funkcie svojho poradcu v otázkach boja proti korupcii a dobrého vládnutia. Gitongo predtým pracoval pre kenskú pobočku Transparency International. Jedným z jeho prvých krokov bolo zaangažovanie súkromnej vyšetrovacej a bezpečnostnej spoločnosti Kroll z Veľkej Británie do vyšetrovania jednej zo správ Transparency International, v ktorej sa uvádzalo, že prezident Moi a jeho najbližší spoločníci majú v zahraničí uložené prostriedky v hodnote viac než 3 miliardy dolárov. Na porovnanie: približne polovica z 35 miliónovej populácie krajiny musí prežiť z menej ako jedného dolára na deň. Firma Kroll zmapovala majetok exprezidenta Moiho, jeho najbližších spolupracovníkov a rodiny a odovzdala správu Kibakimu. V roku 2004 prišlo k zaujímavému obratu. Kibakiho vláda začala strácať dôveryhodnosť. Prezidentovi najbližší poradcovia boli obvinení v korupčnom škandále, pri ktorom „zmizlo“ takmer 800 miliónov dolárov. Dopad škandálu bol pre boj s korupciou katastrofálny. Gitongo stratil podporu prezidenta a musel čeliť rôznym vyhrážkam. Jeho život bol v ohrození, preto nakoniec Keňu opustil. Exprezident Moi začal svoj vplyv získavať späť. Správu britských vyšetrovateľov vláda utajila a Moiho politické oživenie sa potvrdilo, keď ho Kibaki menoval za svojho osobného mierového vyslanca v Sudáne. Správa spoločnosti Kroll však unikla na Wikileaks. Informátor chcel zabrániť opätovnému návratu Moiho do politiky. Objavila sa v kritickom období, niekoľko mesiacov pred poslednými prezidentskými voľbami v Keni, v ktorých Kibaki kandidoval znovu, teraz ale s podporou Moiho a jeho peňazí. Z bývalých rivalov a nepriateľov sa stali spoločníci. Správu využili niektoré kenské médiá pri snahe zabrániť znovuzvoleniu Kibakiho. Prípad nemá šťastný koniec. Únik správy na porážku korupčných partnerov nestačil. Proti Kibakimu síce vznikol silný občiansky odpor, on je však naďalej prezidentom. Vyostrený volebný súboj však priviedol krajinu na pokraj občianskej vojny. O tom, aký podiel na udalostiach má Wikileaks, môžeme len špekulovať. Azda únik správy britských vyšetrovateľov trochu pomohol k prebúdzaniu občianskej spoločnosti v Keni. Od jesene minulého roku sa Wikileaks na stránkach médií objavuje častejšie. Keď v dôsledku hypotekárnej krízy skrachovala britská banka Northern Rock, vláda jej pomohla pôžičkou 24 miliárd libier. Britské médiá uverejňovali články s odkazmi na utajenú správu o činnosti banky, ktorá z nej unikla. Banka si najala právnikov a požadovala zákaz zverejňovania informácií z uniknutej správy. Londýnsky súd nakoniec zákaz vydal, napriek tomu, že zverejnenie týchto informácií bolo vo verejnom záujme. Každý britský občan predsa banke pomohol pôžičkou 400 libier. Wikileaks po zákaze zostala jediným médiom, na ktorom boli informácie naďalej sprístupnené verejnosti. Právnici banky nelenili a začali na adresu stránky posielať listy, v ktorých hrozili právnymi postihmi. Samotné listy mali rovnako ako interné bankové informácie podliehať utajeniu. Dnes si ich obsah môžeme spolu s uniknutou správou z banky a pridanými komentármi prečítať na Wikileaks. V novembri sa Wikileaks dostala do pozornosti médií v USA. Na stránke sa objavil 238 stranový manuál americkej armády s názvom Štandardné operačné postupy pre tábor delta. Pravosť dokumentu potvrdila samotná americká armáda. Manuál je podrobným návodom na vykonávanie každodenných operácií v kontroverznom vojenskom väzení na Guantáname. Nájdeme tu všetko od predpísaných spôsobov transportu väzňov cez správny postup pri mučení a (dúfajme, že nie následnom) kopaní moslimského hrobu až po návod, ako obchádzať Ženevské konvencie. Manuál napríklad potvrdzuje, že americká armáda neumožnila prístup zástupcov Medzinárodného výboru červeného kríža ku všetkým väzňom. Niektorí z nich boli pre Červený kríž jednoducho „zakázaní“. Túto prax armáda opakovane popierala. Sloboda slova Najznámejším prípadom, v ktorom Wikileaks figuruje, sa stal jej spor so švajčiarskou bankou Julius Bär. V roku 2007 sa na stránke objavil veľmi horúci dokument. Obsahuje prísne strážené obchodné tajomstvo banky – spôsob, akým ukrývajú prostriedky svojich najbohatších klientov z celého sveta na tajných zahraničných účtoch. Keď chcela nemecká tajná služba získať podobný dokument od banky v Lichtenštajnsku, musela zaň zaplatiť 4 milióny libier. Nemecká skúsenosť ukazuje, aký výbušný materiál sa v podobných dokumentoch skrýva. Jeho získanie viedlo k raziám u mnohých daňových podvodníkov, strate dobrého mena mnohých podnikateľov a obchodníkov a diplomatickému sporu s lichtenštajnským daňovým rajom. Vráťme sa však späť k prípadu Julius Bär. Dokumenty unikli z pobočky banky na Kajmanských ostrovoch. Ponúkajú veľmi zaujímavé čítanie. Mechanizmus prelievania peňazí z rôznych firiem alebo transakcií na tajné účty v daňových rajoch si môžeme opísať na príklade hongkongského milionára Lawrenca Kadoorieho. Kadoorie patril medzi britskú elitu. V roku 1981 ho vtedajšia premiérka Margaret Thatcherová povýšila na doživotného peera. Svoje bohatstvo Kadoorie získal na dodávkach elektriny do Hong Kongu a prevádzkovaní siete hotelov. Podľa dokumentov z Wikileaks založila banka Julius Bär anonymnú firmu, ktorú pod názvom Seneford Investments zaregistrovala na Britských Panenských ostrovoch. Poverený riaditeľ spoločnosti sídlil v ďalšom daňovom raji – na Kajmanských ostrovoch. Skutočným vlastníkom Seneford Investments však bola Kadoorieho rodinná firma. Dokumenty obsahujú zoznam šiestich bankových účtov vo Švajčiarsku a iných krajinách, na ktorých mala táto spoločnosť v roku 1998 uložených spolu viac ako 113 miliónov dolárov. Takýmto spôsobom pomáhala banka Kadooriemu a ďalším svojim klientom pri daňových podvodoch. Podobné štruktúry, ktoré hospodárili s obrovskými sumami, banka vytvárala napríklad aj pre španielskych finančníkov, gréckych majiteľov lodí, čínskych emigrantov alebo bohatých Newyorčanov. Z prominentných osobností, ktoré služby banky využívali, môžeme ešte spomenúť rodinu bývalého amerického prezidenta Geralda R. Forda. Pri niektorých kontách existuje podozrenie, že boli zriadené na pranie špinavých peňazí alebo prijímanie a vyplácanie úplatkov. Kauza by sa možno stratila bez väčšieho mediálneho rozruchu v záplave iných informácií o korupcii a elitných podvodníkoch, banka sa ale rozhodla Wikileaks zažalovať pre porušenie obchodného tajomstva a autorských práv. Federálny americký sudca Jeffrey White prikázal v súdnom rozhodnutí odstrániť názov domény z internetu. Zakázal dokonca akékoľvek ďalšie šírenie a zverejňovanie dokumentov, ktoré unikli z banky. Konečný výsledok bol ale pre banku fakticky prehrou. Dokumenty sa ihneď po zákaze americkej domény objavili na „zrkadlových“ doménach Wikileaks vo Veľkej Británii, Belgicku a na Vianočných ostrovoch. Spor sa stal zrazu „populárnym“ a zmenil sa na boj za slobodu slova. Podporu stránke začali vyjadrovať občianske združenia, aktivisti či blogeri, občianska spoločnosť v USA na pokus o cenzúru odpovedala. Aktivisti odsúdili kroky banky a represívne súdne rozhodnutie a obhajovali právo Wikileaks na anonymné zverejňovanie utajovaných informácií. Súd nakoniec svoje pôvodné rozhodnutie prehodnotil a od konca februára 2008 je doména wikileaks.org znovu v prevádzke. Kauza zároveň ukazuje, ako internet a globalizmus menia podobu súdnych sporov. Kalifornský sudca rozhodoval o žalobe pobočky švajčiarskej banky z Kajmanských ostrovov proti neznámemu odporcovi, keďže zakladatelia stránky sú anonymní. Server, na ktorom sa sporné dokumenty fyzicky nachádzali, je umiestnený vo Švédsku. Pod jurisdikciu súdu spadal iba americký registrátor internetových domén, právnici banky preto mohli žiadať len vymazanie domény z DNS, čo je systém, ktorý prekladá meno domény na číselnú IP adresu. Vymazanie mennej adresy znamenalo, že sa na stránku nedalo dostať zadaním adresy v podobe wikileaks.org, ale iba zadaním číselnej IP adresy, ktorá je 88.80.13.160. Švédsky server americký súd z internetu vymazať nemohol. Jediným úspechom právnych zástupcov banky teda nakoniec bola iba negatívna reklama pre klienta. Záujem na cenzúre obsahu internetu nemajú len korporácie. Ich záujem sa tu spája so záujmom vlád tzv. nedemokratických krajín. Na zozname krajín, ktoré sa pokúšajú internet cenzurovať, môžeme nájsť Alžírsko, Egypt, Čínu, Kazachstan, Rusko alebo Thajsko. Metódy cenzúry sú rôznorodé – od tradičného fyzického násilia až po menej tradičné technologické riešenia. Všetko závisí od technologickej vyspelosti krajiny. Čína, ktorá má dosť prostriedkov na technologický rozvoj, už dlho vyvíja systém online cenzúry. Wikileaks sa usiluje systém čínskej internetovej cenzúry obchádzať vytváraním stále nových „falošných“ adries a softvérových riešení, ktoré by dokázali „Veľký čínsky firewall“ obísť. Zatiaľ je táto snaha celkom úspešná. Stránka samozrejme prispieva k boju proti cenzúre internetu aj zverejňovaním uniknutých dokumentov. V tejto kategórii môžeme nájsť napríklad plány Spojených arabských emirátov na cenzúru internetu alebo rozsudok thajského súdu, ktorý zakazuje činnosť stránky thaijustice.com a jeho analýzu. So snahami o kontrolu internetu sa stretávame aj v demokratických krajinách – dôkazom môže byť spomínaný prípad Wikileaks vs. Banka Julius Bär. Demokracia a informácie Myšlienka, na ktorej sú Wikipédia alebo Wikileaks založené, je radikálne demokratická. Projekt Wikileaks má potenciál odstraňovať informačnú asymetriu, ktorá existuje medzi politickými a ekonomickými elitami a „bežnými“ občanmi. Dnes sa elity často chránia pred verejnou kontrolou vytváraním rôznych utajených priestorov, v ktorých ukrývajú dôkazy o vlastnej korupcii alebo nedemokratickosti. Dávajú im názvy ako „obchodné“ či „vojenské tajomstvo“ alebo „autorské práva“. Samy svoje činnosti taja, stále však rozširujú objem informácií, ktoré zhromažďujú o „obyčajných“ ľuďoch. Wikileaks by mohla k odstráneniu týchto privilégií prispieť a pomohla by tak vytvoriť spravodlivejšiu, transparentnejšiu a demokratickejšiu spoločnosť. Internetová stránka je však len nástroj a rovnako ako každý iný ľudský vynález môže byť zneužitá. Wikistránky však môžu byť inšpiráciou na vytváranie nástrojov pre radikálnu demokratizáciu spoločnosti. Predstavte si naprí-klad, že sa jedného dňa posadíte k počítaču, otvoríte si stránku s názvom wikiparlament.sk a zapojíte sa do legislatívneho procesu, ktorý už nebude v rukách 150 vyvolených – nahradí ich totiž 5 miliónov rovných.
