Ako sa vyvíja bábätko?
Slovo „psychoanalýza“ je nabité rôznymi silnými konotáciami. Niektorí si ju predstavujú ako sprisahaneckú oblasť, ktorá pojednáva o nejasných a temných častiach človeka, o telesnej slasti a agresii. Iní ju považujú za zastarané šarlatánstvo a čudujú sa, že ešte v súčasnosti sa ňou niekto zaoberá. Dá sa považovať aj za elitársku disciplínu, ktorej viac ako o „terapiu“ a dobro pacienta ide o špekulovanie v zmysle l´art pour l´art. Nech je ako chce, sú veľké oblasti psychológie, ktoré vychádzajú z predpokladov klasickej psychoanalýzy, hoci ich modernizujú a modifikujú. Hlavnou takouto oblasťou je vývinová psychológia, teda predpoklady o vývine dieťaťa (a dospelého). Isté premisy, ktoré vychádzajú z psychoanalýzy, sa dnes považujú viac-menej za všeobecne platné a potvrdzujú ich aj nálezy takých „exaktných vied“, ako sú napríklad neurovedy a výzkum mozgu. V nasledujúcom článku ponúkneme pohľad na emočný vývin dieťatka v prvých rokoch života tak, ako ho opisuje hlbinná psychológia vychádzajúca z klasickej psychoanalýzy, hoci, ako sme napísali, klasickú psychoanalýzu modifikuje a modernizuje na základe novších predstáv a poznatkov. Pohľad vývinovej psychológie je veľmi významný. Ovplyvňuje totiž terapeutický postoj a stanovovanie terapeutických cieľov rovnako ako terapeutické intervencie. Staršia psychoanalýza zameriavajuca sa na psychológiu pudov zdôrazňovala, že prvý emočne dôležitý cieľ dojčaťa (ktoré psychoanalýza chápe ako biologicky a fyzicky bezmocné) je prsník matky a z neho pochádzajúce orálne uspokojenie. Z dnešného pohľadu a po niekoľko desaťročí trvajúcom výskume dojčiat sme nadobudli presvedčenie, že dojča, ktoré dnes chápeme ako veľmi aktívne, zameriava svoj záujem najmä na tvár matky (respektíve najdôležitejšej vzťahovej osoby) a možnostiam komunikácie prostredníctvom mimiky a celého tela. Vyrastá tu systém telesnej blízkosti a vzájomného ovplyvňovania, v ktorom sa vytvárajú základy pozitívnych emócií: Môcť byť s inými ľuďmi a smieť sa pod ich vplyvom cítiť dobre, bazálna skúsenosť, že „existujem ja a existujú ostatní a medzi nami existuje stabilný vzťah“. Matka a dieťa vytvárajú spolu celok, vzťahový systém, v ktorom jeden (bábätko) telesne a preverbálne vyjadruje spokojnosť a nespokojnosť, kým druhý (matka) dokáže v týchto signáloch zachytiť potreby a emócie, verbálne ich formuluje a podľa svojich možností sa na ne snaží reagovať. Týmto spôsobom nespoznáva dieťa len svoju matku, jej emócie, jej reč a jej konanie, ale prostredníctvom neustáleho zrkadlenia spoznáva aj samé seba, svoje vlastné telesné a emočné danosti, ktoré sa v priebehu ďalšieho vývinu fixujú do individuálneho a koherentného self. Už tehotná žena resp. budúci rodičia ponímajú dieťatko do svojich vzťahových fantázií, ktoré sa upriamujú na dieťa. Tak je dieťa už pri pôrode pre matku, ktorá je štrukturálne stabilná a v zmysle vzťahovej väzby bezpečne naviazaná, z jej fantázii dobre známou a vítanou ľudskou osobnosťou, kým psychicky zaťažená, napr. dezorganizovane naviazaná matka prežíva dieťa ako niečo cudzie, niečo, čomu nedokáže rozumieť či čo ju môže dokonca ohrozovať. V oboch prípadoch je zrejmé, aký má matkin postoj vplyv na vyvíjajúci sa emočný vzťah a zvlášť na vzťahovú väzbu. V prvom prípade prevezme matka svoju novú úlohu s hrdosťou a sebavedome, v druhom prípade je vydaná napospas svojmu znepokojeniu a zúfalstvu. Najdôležitejšie vzťahové osoby zanechávajú vo vnútri dieťaťa zreteľné pamäťové stopy, ktoré sa kondenzujú do známeho obrazu osoby, na ktorú sa primárne upriamujú potreby komunikačnej výmeny, hry, opatery, sýtenia, utešovania či povzbudzovania. Vzniká vnútorný obraz „dobrého objektu“, t.j. istej výlučne radosť prinášajúcej, kladnej, zaujímavej osoby, ktorá má moc prinášať dobro a odháňať zlo. V tomto kontexte sa už dajú rozoznať rôznorodé emócie: radostný záujem, ktorý sa upriamuje na túto osobu, hravá zábava v komunikácii s ňou, pohoda v jej telesnej blízkosti, príjemné pocity vyplývajúce z nasýtenia a telesnej starostlivosti, zlostné rozrušenie, keď táto osoba pridlho neposkytuje očakávané dobro, bolestivé zúfalstvo, keď vzťahová osoba ostáva pridlho neprítomná, úľava z utešovania, keď sa vráti a reaguje. Tu sa vytvára základ väčšiny medziľudských emócií a odtiaľto pochádza ich vysoko individuálne usporiadanie pod vplyvom danej osobnej skúsenosti. Tu zanechávajú svoje stopy radostné skúsenosti z vydareného utvárania vzťahu rovnako ako zážitky nepohody a bolestivého rozrušenia. Stredne silná záťaž mobilizuje schopnosť hľadať, skúšať, učiť sa, meniť situáciu. Keď však záťaž prekročí istú znesiteľnú mieru, keď prevládne trvalé napätie a neustále rozrušenie, prestáva to byť pre dieťa podnet k hľadaniu, ale situáciu dokáže zvládať už len ako núdzový stav, t.j. prostredníctvom emočnej nezúčastnenosti. Naučené skúsenosti z ranej vývinovej fázy (približne z prvého roku života) sú pre prežívanie a chápanie vlastných emócií pre dieťa mimoriadne dôležité. Vo všetkých situáciách prinášajúcich neistotu sa pohľad dieťaťa upriamuje na mimiku dospelej vzťahovej osoby. Jej reakcia spolurozhoduje o tom, aký afekt dieťa prežíva. V ranej diáde matka - dieťa je to matka, ktorá prostredníctvom svojho afektu dieťaťu situáciu sprístupňuje. Ak mimikou a slovami situáciu vysvetlí ako bezpečnú („Nie je to nič hrozné.“), dieťa sa ľahko upokojí. Ak hlasom a výrazom tváre signalizuje, že je tu nebezpečenstvo („Pozor, buď opatrný, nechytaj sa toho, poraníš sa.“), vyjadrí dieťa svoje zdesenie a strach hlasným plačom. Emočné prežívanie dieťaťa a emočné konanie dospelého v tomto vývinovom štádiu úzko súvisia. Teraz sa rozhodne o tom, či matka dokáže utešiť a upokojiť alebo sa sama nakazí pocitom zúfalstva dieťaťa. Keď matkine pokusy dieťa utešiť a upokojiť nedosiahnu úspech, resp. keď sa jej emočné napätie prenesie na dieťa, môže bábätko často plakať (tzv. Schrei-Baby), dá sa len ťažko upokojiť a rodičia nemajú ani chvíľu pokoja. Za základnú schopnosť rodičov sa tu považuje dostatočná citlivosť. Zahŕňa celú radu schopností, ktoré rodičom umožnia chápať svoje dieťa a spôsoby jeho emočného vyjadrovania. Pod vplyvom situačnej záťaže a psychicko-štrukturálnych obmedzení sa môže stať, že rodičovská citlivosť nie je dieťaťu dostatočne k dispozícii. U dieťaťa sa vyvinú problémy so stravovaním, poruchy spánku, motorická hyperaktivita a podráždenosť. Je len samozrejmé, že aj rodičov takéto správanie dieťaťa zneisťuje a frustruje. Dieťa im svojim spôsobom neposkytuje uistenie, že sú dobrými rodičmi, dovádza ich k zúfalstvu a neraz sa stáva, že reagujú zlostne a nahnevane, takže porucha vo vzťahu sa ešte prehlbuje. Hľadisko vývinovej psychológie, ktorým sa tu zaoberáme, zahŕňa postupné rozvíjanie schopnosti seba-presadenia a schopnosti regulácie vzťahov. Detské štádiá vývinu zoskupujeme okolo štyroch centrálnych vývinových tém. Vyvíjajúce sa self pritom neskúmame z hľadiska psychológie pudov v súvislosti s ich nasýtením či frustráciou, ale z hľadiska vývinu. Zdôrazňujeme štyri hlavné ciele raného detského vývinu, ktoré sa však neobmedzujú na detstvo, ale ktoré možno registrovať aj v adolescencii a v dospelosti, hoci v týchto obdobiach nie sú viac tak zreteľne ohraničené. Ide o vytvorenie blízkosti a vzťahu, väzby k objektu, autonómie, identity. Preklad Svetlana Žuchová (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)
