Štedré „znárodňovanie“
Znárodňovanie – pre ekonomických liberálov antitéza „slobodného podnikania“ a trhu – sa opäť stáva súčasťou ekonomických politík vlád vyspelých krajín. Úsilie nájsť riešenie zhoršujúcej sa krízy na finančných trhoch postupne otvára aj možnosti považované ešte nedávno za tabu. Kríza, ktorá prepukla v lete minulého roku na americkom hypotekárnom trhu, sa už stala globálnou. Mnoho finančných domov bolo vážne poškodených, niektoré dokonca zanikli. Vlády najviac dotknutých krajín neváhajú použiť verejné prostriedky na záchranu finančného sektora, preberajú garancie za „zlé investície“ krachujúcich bánk a v niektorých prípadoch ich prakticky dostávajú pod kontrolu štátu. Inak povedané – znárodňujú. Ako to však často býva, nie je znárodňovanie ako znárodňovanie. Podľa britského denníka Daily Telegraph sa americký Federálny rezervný fond snaží inšpirovať škandinávskymi krajinami, ktoré začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia prešli podobnými problémami. Špekulácie na finančných trhoch vtedy vyvolali v Nórsku, Švédsku a Fínsku krach, ktorý takmer položil ich ekonomiky na kolená. Vlády tvrdo intervenovali za záchranu bánk, súčasne však presadili pravidlá, vďaka ktorým sa intervencia nezmenila na subvencovanie manažmentu a akcionárov. V Nórsku napríklad nezískali akcionári insolventných inštitúcií vôbec nič a vyšší manažment bol prepustený bez štedrých kompenzácií. Situácia v USA sa však výrazne líši. Pri záchrane banky Bear Stearns dokázali akcionári „vydierať“ FED tak účinne, že sa na záchrannej intervencii slušne zarobili. Štát tak vlastne z peňazí daňových poplatníkov štedro subvencoval bohatých majiteľov. Paradoxnosť situácie dobre ilustruje osoba Adama Applegartha, bývalého výkonného riaditeľa britskej (medzičasom znárodnenej) banky Northern Rock. Kedysi býval veľkým advokátom ekonomického liberalizmu, obmedzovania zásahov štátu do podnikania. Keď sa jeho banka v dôsledku zlého riadenia dostala do problémov, štátny zásah mu už nepripadal ako až také zlé riešenie. Jeho odpor voči štátom riadenej reštrukturalizácii nepochybne oslabila aj štedrá odmena, ktorú za svoje zlyhanie dostal. Hoci banka pod jeho vedením naakumulovala stratu približne 167,6 milióna libier a reštrukturalizácia bude stáť asi 8-tisíc pracovných miest, on odišiel do predčasného dôchodku s odstupným 760-tisíc libier a dôchodkom vo výške 2,6 milióna libier. Aj pri znárodňovaní očividne platí – dôležité je, komu prospeje.
