Vláda nerozhoduje vedecky
Prečo? Zdá sa, že svoje tvrdenia vláda neopiera o vedu a nevie naformulovať svoje tvrdenia ani do jazyka ekonómie a ani do jazyka matematiky. Svedčí o tom mail, a uvediem z neho úvod: „Vláda za dva roky svojho pôsobenia zdevastovala túto krajinu viac, ako ktorákoľvek vláda predtým. Právny štát už reálne neexistuje, demokracia a ľudské práva sú len na papieri. Vládnu nám nekompetentní polovzdelanci, dokonca priznaní plagiátori a podvodníci.“ Zamrzelo ma to. Prečo? Nemôžem neuviesť ďalší citát: „Odpoveď je veľmi ľahká, Sokrates môj; keď je reč o riadení štátu, ľudí vedie nielen hľadanie pravdy, ale ich ovplyvňujú aj osobné záujmy; a teda tieto sú príčinou, že stoja proti sebe. Niečo podobné sa v matematike nemôže stať; matematika vedie len túžba poznať čistú pravdu.“ Sokrates sa narodil cca 500 rokov pred Kristom.
Ilustrácia: Pixabay.com
Po tomto úvode si dovolím čitateľovi ukázať, ako by sa rozhodnutie politika malo opierať o matematiku či ekonometriu. Z ekonómie vieme, že rozhodovanie je založené na zásadách. Prvou zásadou (princípom) ekonomickej politiky je, že pre efektívne zasahovanie do ekonomiky treba použiť aspoň toľko nástrojov ekonomickej politiky, koľko je cieľov ekonomickej politiky. Ak má spoločnosť dva ciele, a prvým je úroveň národného príjmu (Y) a druhým je úroveň cien (p), potom dva príslušné ekonomické vzťahy môžeme matematicky takto vyjadriť:
Y = a1G + b1M a (1)
p = a2G + b2M
Prvý vzťah hovorí, že národný príjem (Y) je funkciou dvoch premenných. G sú výdavky vlády, M je masa peňazí a koeficient a1 predstavuje zmenu príjmu, ktorá (ak iné fakty sú konštantné) vyplynie zo zmeny (zvýšenia) G o 1 euro, čiže odborne a1 je reálny príjmový multiplikátor vládnych nákupov. Podobne majú ekonomický obsah ostatné koeficienty v modeli. Tvorca politiky ako aj čitateľ vie, rieši problém, že ak Y = Y* (napr., že HDP je 82 mld. eur) a p = p* ( p* je daná úroveň cien, teraz to riešime) a ak chce získať určité cieľové hodnoty G a M, potom veličiny G a M musia mať(ideálne), ako vieme z riešenia sústavy dvoch rovníc o dvoch neznámych, takéto hodnoty:
G aj M sú zlomky a aj v čitateli a aj v menovateli vystupujú aj spomenuté koeficienty. Pri každej zmene ai a bi sa zmení aj G a aj M. Tie hodnoty si nemôže vymyslieť predseda vlády či minister financií, a to sú práve počas vojny u susedov tie veličiny, ktoré sa mimoriadne menia. Zo vzťahov vyššie jasne vyplýva, aké budú ich zmeny pri rôznych koeficientoch ai a bi, budú vždy iné. Naša vláda však už nemôže reálne pôsobiť na M, teda čiastočne NBS; existuje ECB a EK. Ale výdavky môžu mať aj domácnosti a majú aj príjmy. Podobne podniky majú výdavky a príjmy. Teda relácií je veľa. Ekonomika má však obchodnú a hlavne platobnú bilanciu. Čiže fungovanie ekonomiky môžeme opísať tisíckami rovníc. Model (1) by sme mohli obohatiť o takúto rovnicu výdavkov obyvateľstva na spotrebu: C a3G + b3M + c3T, kde T sú dane. Mohla by mať až 30 premenných. To záleží od tvorcu modelu, ako dôsledne opíše správanie domácností. Vláda môže jednoznačne (?) rozhodovať iba o G, ale dnes v dôsledku vojny na Ukrajine je to ozaj náročné, musíme mať systém národných účtov, aj ten musí byť obohatený o ďalšie riadky na účte štátneho rozpočtu, a teda aj rovnice. Minister financií sa hrdil, že sa zlepšil výber DPH, ale neukázal nám, ako to zmenilo ostatné účty zo systému národných účtov!! Prečo? Možné variantné riešenia a výber jednej, a to z veľkého ekonometrického modelu, by mali byť predmetom rokovania vlády (aj NRSR) pri prezentovaní jej ekonomickej politiky. Druhým princípom je princíp, že ekonomická politika musí byť koordinovaná, čo znamená a) ani jeden nástroj by nemal byť vzťahovaný na jeden cieľ, pozri G v (1) a b) že hodnota každého nástroja sa nedá určiť bez simultánneho určenia všetkých hodnôt inštrumentov (pozri 1). Voči tomuto princípu sa prehrešovali všetky vlády po roku 1990.
Verím, že príklad, ktorý však môže mať veľa rovníc, jednoznačne indikoval užitočnosť ekonometrického (matematického) modelu ako nástroja poznávania ekonomického sveta. Takýto model by nám mohol zobraziť ekonomiku podrobnejšie, kde doposiaľ riešené problémy vlády by sa ukázali ako prinajmenej povrchné ba malicherné. Príklad ujasnil, čo možno očakávať od matematiky a ekonometrie pri spoznávaní ekonomického sveta, čo by sme bez jej použitia nedosiahli, hlavne presné odpovede. Čiže zistili sme aj čistotu myslenia, a nie vládne hádky. Také vysoké nároky kladú na seba ekonometrovia. Neochvejne sa snažia o poznanie pravdy. Ona zaručuje jasné myslenie. Prečo politici nie sú takisto nároční voči spôsobu svojho myslenia pri každodennom riešení ekonomických problémov? Nuž, ale u nás politici nemajú radi toho, kto ich stále varuje alebo im aspoň pripomína chyby, ktorých sa nemôžu alebo nechcú zbaviť.
Snažil som sa ukázať, že ekonometriu a matematiku možno použiť, a to s úspechom, v každodennom živote. Ide o to, aby sme sa k realite dostatočne priblížili z každého takého uhla, ktorý je dôležitý vzhľadom na náš cieľ (má ho vláda?); pritom však všetky vzťahy, ktoré sú podradné z hľadiska súčasného cieľa, možno zanedbať. Podľa mojich skúseností hľadanie zodpovedajúceho ekonometrického modelu privedie človeka mnohokrát k hlbšiemu pochopeniu skúmaných javov tým, že ho núti logicky domyslieť všetky možnosti, jasne definovať používané pojmy, zobrať do úvahy všetky činitele a nájsť medzi nimi tie, ktoré sú rozhodujúce (môj najväčší model mal 2 200 rovníc a 2 500 premenných). Teda model môže byť pre nás často užitočný tým, že sa ukáže, že nevyhovuje, práve to pomôže pri hlbšom poznaní skúmaného javu. Kto chce použiť ekonometriu či matematiku, vôbec nestačí vyznať sa len v matematike a ekonometrii. Obe musíme použiť tvorivým spôsobom na také ciele, na aké ju predtým ešte nik neupotrebil, musí byť teda aj tvorivým ekonometrom. To nemajú radi politici. V reálnom živote som to považoval za svoju povinnosť nielen voči vede, ale aj voči samému sebe. A zato sa mi stalo, že určití kolegovia sa nechceli pozrieť do „môjho ďalekohľadu“, aby nemuseli zrevidovať svoje falošné učenia. Mali hrôzu zo skutočných vedeckých metód. Možno aj vláda.
Záver. Citáty, ktoré som uviedol, mali čitateľa upriamiť na závažné problémy riadenia ekonomiky. Ukázal som bohatosť nástrojov, ktoré má vláda k dispozícii. Potrebuje k tomu predovšetkým ekonómov, ktorí sú vzdelaní v ekonometrii a matematike. Ekonometrické pojmy umožňujú hlbokú analýzu ekonomického systému a nájsť riešenie. Ekonometria a matematika majú za následok to, že ekonomické pojmy sú precízne; pojmy sú ťažšie pochopiteľné bez ekonometrického jazyka a hlavne nedá sa v ňom tárať. Ekonometria hlbšie ako verbálna ekonómia zohľadní správanie ľudí, nezaoberá sa inertnými systémami.
Autor je prof. Ing. Jaroslav Husár, CSc., Mgr. ekonómie
