Príbehy nielen breznianskych národovcov IV.

Alžbeta Göllnerová-Gwerková: Žena novej doby
Počet zobrazení: 2333

Predchádzajúce časti:

Príbehy nielen breznianskych národovcov I.
Kuzmányovci: Od farárov k inžinierom, bankárom a obchodníkom

Príbehy nielen breznianskych národovcov II.
Čipkovci, Čipkayovci, Csipkayovci: Takí, aj onakí

Príbehy nielen breznianskych národovcov III.
Slabeyovci a Zacharovci: Dvaja breznianski právnici a ich potomstvo

 

„Pri pátraní po potomkoch sa totiž ukázalo, že niekedy jablko padlo ďaleko od stromu a že z detí národovcov sa stali maďaróni“, hovorí na okraj pripravovanej knižky s názvom Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia jej autor Samuel Brečka. Vysokoškolský profesor, novinár a výskumník sa v nej vracia do svojho rodného Brezna. V prvej časti knihy sa venuje krajine, dobe a mestu daného obdobia, v druhej píše o národných dejateľoch a ich potomkoch, ktorí sa narodili alebo pôsobili v Brezne: Kuzmányovci, Chalupkovci, Čipkovci, Slabeyovci a Zacharovci, Laskomerský a mnohí ďalší, ktorých mená a osudy sú pre nás spravidla menej známe. Práve s úmyslom zmazať biele miesta histórie sa SLOVO rozhodlo publikovať – na podklade pripravovanej knihy – voľné pokračovanie článkov o vybratých jednotlivých rodoch národovcov, ktorí sa zapísali do slovenských dejín.

Dnes publikujeme príbeh Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej.

 

Udalosti v Čiernom Balogu

Demokracia buduje spoločenské zriadenie na základe slobody a rovnosti. Neuznáva privilegovaných tried, teda ani privilegovaného pohlavia. Dáva každému rovnako možnosť, aby svoje schopnosti a sily rozvíjal a uplatňoval v záujme a v prospech celej demokratickej spoločnosti.“
V Paríži v januári 1938                                                                              Ph. Dr. Alžbeta Göllnerová

Historikov, spisovateľov a novinárov za socializmu i nedávno, pri stom výročí vzniku Československej republiky, upútala udalosť, ktorá sa stala v nedeľu 3. novembra 1918 v Čiernom Balogu. V obci vznikla rozsiahla revolta, ktorú vyvolali bývalý vojaci banskobystrického honvédskeho pluku a ďalší navrátilci z frontu po skončení Veľkej vojny. Vzbúrený dav podgurážený alkoholom zaútočil na žandársku stanicu, napadol notára a jeho manželku, vyraboval miestny židovský obchod a prepadol aj úradníkov lesnej správy.

V knihách a novinách som čítal najmenej päť rôznych verzií tejto udalosti. Za socializmu sa udalosť hodnotila ako prejav revolučného hnutia, pri ktorom ľud Horehronia účtoval s nenávidenými exponentmi uhorskej vlády, vyhnal majiteľov krčiem a obchodov (židov), ale aj úradníkov štátneho aparátu. Novšie verzie hovorili o vzbure alebo rebélii, pri ktorej rozvášnený dav napadol aj notára a jeho manželku. Podľa jednej verzie žandárov zastrelili, podľa druhej dokaličili. Jeden autor píše, že vzbúrenci boli neozbrojení, iní, že boli vyzbrojení a strieľali nielen do žandárov, ale zastrelili aj notára a bodákmi dorazili jeho manželku a jej nemluvňa. Všetci traja zraneniam podľahli. Notárom bol Rudol Göllner a jeho druhou, staršou dcérou Alžbeta, ktorá sa tejto tragédii prizerala.

Ak by sme si mysleli, že hoaxy sú dnešným vynálezom, veľmi by sme sa mýlili. Ani jedna z týchto verzií udalosti nebola totiž celkom pravdivá. V breznianskej evanjelickej matrike je jasne napísané, že Karol Otto Göllner, ktorý sa narodil Rudolfovi Göllnerovi a Karoline Walentinyovej v roku 1870, zomrel 5. februára 1920. Otília Holéczyová bola dcérou Jána Holéczyho, breznianskeho mäsiara a Zuzany, rodenej Zacharovej. Narodila sa 31. decembra 1881 a zomrela 28. júna 1920. Takže v Čiernom Balogu nezabili ani notára Karola Göllnera, ani jeho manželku, ani jeho malú dcéru. Tá zomrela ako osemročná.

 

Rodina Göllnerovcov

Breznianski Göllnerovci pochádzali z Banskej Štiavnice. Tam sa koncom 18. storočia narodili Samuelovi Göllnerovi a jeho manželke Zuzane, rodenej Čerňanskej (Csernyansky), traja synovia – Samuel Fridrich, Ján Karol a Michal Virgil. Z nich sa Samuel a Michal začiatkom 19. storočia prisťahovali do Brezna. Samuel ako obchodník a Michal prišiel takrečeno služobne, keď sa stal lesným správcom v Brezne. Títo dvaja bratia sa postarali o to, že v rokoch 1828 až 1850 sa v Brezne narodilo celkom deväť Göllnerovcov.

Samuel Göllner bol slovenský národovec, patril medzi tých členov breznianskej mestskej rady, ktorí hlasovali za prijatie Matice slovenskej do Brezna. Spolu so svojím synom Emilom prispieval na Maticu, na slovenské časopisy a najväčším darom prispel do botanickej a mineralogickej zbierky prvého slovenského gymnázia v Revúcej. V závere existencie Matice slovenskej patril Emil Göllner k tým málo členom, ktorí v Brezne zostali. Svedčia o tom Letopisy Matice slovenskej z rokov 1873 a 1874.

Rudolf Göllner bol sviečkarom. Nevedno však, či sviečky aj vyrábal, alebo len predával. Bol z obchodníckej rodiny. Je ale isté, že keď sa mu v roku 1870 narodil syn Karol Otto, do matriky Ján Chalupka zapísal, že otec Rudolf je „svedčkár“, matka je Karolína Walentiny, krstný otec Emil Göllner, mešťan, kupec a krstná matka Karolína Messersschmidt.

Takže už by bolo načase prestať so špekuláciami o pôvode Alžbety Göllnerovej, ktorú viacerí pisatelia označovali za židovku. Rovnako tak aj o smrti jej rodičov. Nezaslúži si to.

 

Alžbeta zvaná Erža

alzbeta_gollnerova-gwerkova_2.jpg„Göllnerová sa formovala v duchu poprevratového programu hlasistov a prúdistov a aktívne podporovala československú národnú a jazykovú jednotu.“ (Encyklopédia slovenských spisovateľov)

Táto oficiálna charakteristika vystihuje takú zložitú osobnosť, akou bola Alžbeta Göllnerová, len nedostatočne. Už len samotný jej život bol nadmieru zložitý, aj keď obzvlášť krátky. Narodila sa v Čiernom Balogu, kde bol jej otec verejným notárom. Pokrstená však bola v Brezne, pretože v Balogu bol evanjelických kostol iba v čase reformácie.  Do školy chodila v Brezne, Dobšinej a Banskej Bystrici (1917 – 1924).  Tu sa zoznámila s českou učiteľkou Jarmilu Zikmundovou, ktorá zohrala v jej živote dôležitú úlohu. Zaslúžila sa o to, že Alžbeta išla študovať na Filozofickú fakultu Karlovej Univerzity v Prahe históriu, češtinu a  hungaristiku. Po ukončení štúdia sa z nej stala učiteľka  a pôsobila v Spišskej Novej Vsi, v Rimavskej Sobote a na maďarskom učiteľskom ústave v Bratislave. V rokoch 1937 a 1938 absolvovala niekoľkomesačnú stáž na Sorbonskej univerzite v Paríži a študijný pobyt v Kluži.

V Bratislave sa zoznámila so štiavnickým maliarom Edmundom Gwerkom, ktorého si vzala za manžela a s ktorým v roku 1939 odišla do Banskej Štiavnice. Tu do roku 1944 pôsobila na gymnáziu a v učiteľskom ústave. Spolu so svojím manželom sa zapojila do protifašistického odboja, viedla ilegálnu skupinu pokrokovej mládeže. Aj o tomto období jej života vládne dosť nejasností. Niektoré zdroje len všeobecne udávajú, že bola účastníčkou Slovenského národného povstania. Ale kde a ako, v tom sa jednotlivé informácie rozchádzajú. Niektoré vzbudzujú dojem, akoby bola v Banskej Bystrici. Pravda je taká, že počas SNP bola v Banskej Štiavnici, kde bola členkou Národného výboru a ilegálnej organizácie KSS a písala protifašistické články do miestneho rozhlasu. Po potlačení povstania sa ukrývala pri Počúvadle.

Na základe udania ju 10. novembra 1944 zatklo gestapo, uväznilo najprv v Banskej Štiavnici a po troch týždňoch previezlo do väzenia v Banskej Bystrici. Otvorenie masového hrobu v Kremničke pri Banskej Bystrici ukázalo, že medzi zavraždenými bola aj Alžbeta Göllnerová-Gwerková. Jej pozostatky boli exhumované a premiestnené na evanjelický cintorín v Lazovnej ulici v Banskej Bystrici (1945), kde je pochovaná spolu so svojím manželom, ktorý zomrel v roku 1956.

banska_bystrica_-_ev._cintorin_-_rod._gwerk_-a_2.jpg

Miesto posledného odpočinku Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej a Edmunda Gwerka

Vedecká pracovníčka

Alžbeta začala vedecky pracovať už na záver svojho štúdia na vysokej škole, ktoré ukončila obhajobou práce Počiatky reformácie v Banskej Bystrici. Neskôr sa ako vyštudovaná hungaristka  venovala najmä popredným predstaviteľom maďarského literárneho a kultúrneho života, akými boli J. Eötvös (bývalý uhorský minister kultúry), D. Szabo, K. Mikszáth, E. Ady a viacerí ďalší. Svoje štúdie uverejňovala v časopise Prúdy. Bola členkou jeho širšieho redakčného kruhu spolu s takými kapacitami, ako boli Dr. Ján Botto, Dr. Pavel Bujnák, Dr. Vladimír Ormis, Dr. Milan Pišút, Dr. Juraj Slávik, Elo Šándor alebo František Votruba.

Göllnerová vo svojich vedeckých prácach demonštruje svoj odpor voči uhorskému feudalizmu a uhorskej šľachte, ktorá bola nositeľkou kultúrneho vzoru a životného štýlu v súlade s pravidlom „žiť čo najkľudnejšie, nenamáhať sa ani duševne ani telesne a mať sa čo najpohodlnejšie“, čím degraduje celú spoločnosť a s ňou aj uhorskú kultúru.

 

Osudové stretnutie

Osudové stretnutie Alžbety Göllnerovej s maliarom Edmudom Gwerkom zásadne ovplyvnilo nielen jej, ale aj jeho život. Boli to totižto dosť protichodné osobnosti. Spoločné mali len to, že obaja boli ľavicovo a progresívne orientovaní, ale aj mimoriadne vzdelaní intelektuáli. Alžbeta bola vplyvom učiteľky Zikmundovej a následne aj v dôsledku štúdia na pražskej univerzite orientovaná čechoslovakisticky a výsostne demokraticky. Demokratické zriadenie vnímala ako záruku sociálneho a kultúrneho povznesenia Slovenska. Preklady z českého jazyka do slovenčiny považovala za zbytočné. Vo vlastnom písomnom prejave používala početné bohemizmy, čo neostalo bez povšimnutia slovenskej kritiky.

alzbeta_gwerkova_gollnerova_a_edmund_gwerk_2.jpg

Manželia Eduard a Alžbeta Gwerkovci

Na rozdiel od Alžbety, Edmund Gwerk, ktorého Emil Oliver Bakoš označil za „hrdinu našej doby“ (písal to za socializmu, ale jeho román vyšiel až v roku 2002), bol v tom čase svojou politickou orientáciou maďarským šovinistom, marxistom a komunistom. V roku 1919 sa zúčastnil na marcovej komunistickej revolúcii Bélu Kuhna v Budapešti, aby pod červenou zástavou Maďarskej republiky rád bojoval nielen za víťazstvo socialistickej revolúcie, ale aj za zachovanie Veľkého Uhorska. Bol odporcom Československa a až do roku 1938 sa považoval za maďarského maliara, takto vystupoval a takto ho hodnotila aj výtvarná kritika. Oficiálne požíval maďarskú verziu svojho mena Edmund – Ödön.

Edmud Gwerk bol komplikovanou osobnosťou, ktorá prešla zložitým vývojom. Narodil sa v Banskej Štiavnici do nemeckej rodiny krajčírskeho majstra Michala Gwerka a matky, rodenej Uhrovej, ktorú stratil v štyroch rokoch. To na ňom zanechalo hlboké stopy. Po absolvovaní základnej školy a gymnázia v Banskej Štiavnici študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti a na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudoval dejiny umenia. Svoje kvalitné vzdelanie aj výtvarnú prípravu si doplnil študijnými pobytmi vo Viedni, Mníchove, Berlíne, v Ríme a Florencii. Bol nielen maliarom, ale zaujímal sa aj o filozofiu a hudbu. Ako výtvarník patril medzi špičkových maliarov na Slovensku. Maľoval portréty, figurálne, ale najmä krajinkárske diela s námetmi Banskej Štiavnice a okolia, obzvlášť Sitna.

Edmund Gwerk vystavoval aj počas Slovenského štátu, ale po vojne ho už noviny Čas napádali za to, že ho minister informácií v Prahe prezentoval ako slovenského umelca. A tak sa maliar listom v Čase „osvedčil, že je Slovák“. Zaujímavé je, že za Slovenského štátu to dokazovať nemusel.

A tak po druhej svetovej vojne sa z Gwerka najprv stal Slovák a po februári 1948, ktorý sa za socializmu nazýval Víťazným februárom, aj otvorený komunista. Už nemusel tajiť, že bojoval za Maďarskú republiku rád. Naopak, táto skutočnosť mu výrazne vylepšila kádrový profil. Stal sa podpredsedom a neskôr aj predsedom Miestneho národného výboru v Banskej Štiavnici, ako aj funkcionárom Zväzu slovenských výtvarných umelcov.

Veľa otáznikov nastoľuje skutočnosť, že hoci na Gwerkovcov prišlo po potlačení SNP veľa udaní, zatkli a popravili len Alžbetu a on sa zázračne zachránil. A to i napriek tomu, že ho gestapo niekoľkokrát vypočúvalo. Emil Oliver Bakoš to vysvetľuje veľmi nedôveryhodne. Vraj sa miestnym ľudákom podarilo Nemcov presvedčiť, že chorého Gwerka nemusia zatknúť, lebo  aj tak by transport do Banskej Bystrice neprežil. Pritom Gwerk svoju chorobu vraj simuloval a „tvár si natieral jemnou múkou“.

Druhý argument bol ešte záhadnejší a tiež málo uveriteľný: Gwerk vraj upútal nemeckého gestapáka svojou dokonalou nemčinou a predovšetkým svojimi obrazmi a rozprávaním o nemeckých galériách, ktoré navštívil.

Iný pohľad na Gwerkovo oslobodenie ponúka skutočnosť, ktorá sa spomína v článku v Pravde 16. 11. 2016 Slováci maľovali aj Hitlera. Za akých okolností?, v ktorom kurátorka výstavy o slovenskom výtvarnom umení počas Slovenského štátu spomína, že v pracovni predsedu vlády Vojtecha Tuku visel veľký portrét Hitlera, ktorý namaľoval Edmud Gwerk. Nepredpokladám, že ho namaľoval na objednávku gestapáka, ktorý ho vypočúval. Ako to bolo naozaj, zostáva záhadou...

 

Žena novej doby

Za hlavné dielo Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej sa považuje zborník Žena novej doby, ktorý zostavila a čiastočne aj napísala v spolupráci s Jarmilou Zikmundovou. Pred druhou svetovou vojnou vyšla v dvoch vydaniach. Najprv v roku 1938 s podtitulom Kniha pre výchovu demokratickej ženy. Vydalo ju vydavateľstvo Tatra v Bratislave.

alzbeta_2.jpg

Na Slovensku sa však menila politická situácia a schyľovala sa k rozpadu Československa. Preto po politickom nátlaku autorky pripravili novú verziu knihy s novým podtitulom Kniha pre národnú výchovu ženy, ale aj s pozmenenou terminológiou, vhodnejšou pre Slovenský štát. Zo slovníka bola vyhodená demokracia. Demokratický národ sa zmenil na slobodný národ, demokraciu nahradila sloboda a veľký demokratický celok sa zmenil na veľký národný celok.

Kniha bola zložená z príspevkov viacerých žien, ktoré  sa snažili  dokázať, čo môže znamenať vzdelaná a sebavedomá žena pre spoločnosť. Popri statiach, ktoré objasňujú postavenie ženy z hľadiska ideologického alebo politického, sú v nej obsiahnuté aj príspevky, ktoré sa týkajú praktického života žien a požiadaviek, ktoré boli v tej dobe kladené na modernú ženu.

Göllnerová-Gwerková napísala do zborníka viaceré state. Okrem úvodu aj príspevok Úloha ženy pri obrode spoločenskej, Žena vedkyňa a – ako sa domnieva Bystrzak – aj niektoré ďalšie. Ja som si takmer istý, že napísala aj tie, pri ktorých uviedla ako autorky rodné mená svojej matky Otílie Holéczyovej, starej matky po otcovi Karolíny Valentínyovej a starej matky po mame Zuzany Zacharovej. Zmeny v podtitule, ani v terminológii knihe nepomohli. Ľudácky režim Slovenského štátu dal knihu skonfiškovať a zakázal jej rozširovanie. Každý, kto si prečíta Göllnerovej úvod, sa nemôže čudovať.

Noviny Národná obroda pri opätovnom vydaní knihy po oslobodení k tomu napísali:

„Po toľkých jalových rečiach, snažiacich sa dokázať, že jediné miesto ženy je pri sporáku s varechou v ruke, bolo by bývalo priam paradoxné chcieť uverejniť dielo tohto druhu. Sborník totiž presvedčuje nás o tom, že v demokratickej, slobodnej spoločnosti nezáleží na tom, k akému pohlaviu patrí jej člen, ale každý má právo zaujať v nej miesto, na aké stačí svojimi schopnosťami.“

A potom zostalo ticho. Demokratické presvedčenie nebolo po vôli nielen ľudákom, ale ani komunistom. Dlho mlčali aj súčasní progresívni bojovníci za práva žien. Až v poslednej dobe akoby sa roztrhlo vrece s príspevkami o tejto veľkej demokratke, dôstojnej pokračovateľke Göllnerovcov, ktorí patrili medzi breznianskych výtečníkov. Škoda, že v súvislosti s ňou sa ešte stále šíria chýry a nepravdivé informácie.

Snímky: Autor textu a jeho archív

Úvodná ilustrácia: Obal Stanov Matice slovenskej, ktorý vyšila manželka J. Francisciho podľa návrhu J. B. Klemensa. Vyjadruje dve základné myšlienky MS – cyrilometodskú tradíciu a všeslovanskú vzájomnosť.                                                                                                                                                                                                                                               

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984