Prezident Macron podporil protestujúcich vo Venezuele
Do najnovšej kampane proti venezuelskému prezidentovi Madurovi sa okamžite zapojil aj francúzsky prezident Emmanuel Macron. Vyhlásil, že víta „odvahu státisícov Venezuelčanov, ktorí vyšli do ulíc v mene svojej slobody“. Pritom všetci vedia, že proti demonštrantom vo vlastnej krajine, ktorí ako hnutie „Žlté vesty“ už od minulého roku protestujú proti politike vlády a žiadajú okrem iného aj jeho odstúpenie, bolo nasadených okolo 86 tisíc policajtov po celej krajine. Okrem toho Macron len nedávno kritizoval vicepremiéra Talianska a lídra „Hnutia piatich hviezd“ Luigiho Di Maioa za to, že ten verejne podporil „žlté vesty“.
Vie si niekto predstaviť, že by sa teraz, kedy sa popularita francúzskeho prezidenta Macrona podľa prieskumov pohybuje okolo 34 percent, vyhlásil za francúzskeho prezidenta niekto z jeho opozičných súperov? Napríklad Marine Le Pen? Ako by reagoval samotný Macron, ako by reagovali jeho priatelia z USA, Nemecka, Veľkej Británie, ako by reagovali predstavitelia Európskeho parlamentu a iných inštitúcii EÚ.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Predstavme si, že by v samotnom Francúzsku v roku 1968, kedy krajinou zmietali protesty, štrajky, demonštrácie a milióny ľudí boli v uliciach, kedy sa prezident De Gaulle ukryl na vojenskej základni, sa za prezidenta vyhlásil napríklad líder Komunistickej strany Francúzska. A Sovietsky zväz i socialistické krajiny by ho podporili a uznali ako prezidenta. Aká by bola reakcia vtedajších „ochrancov slobody, demokracie a ľudských práv“…?
Reakcia prezidenta Macrona, podpora samozvaného a „seba menovaného“ dočasného „rádoby“ prezidenta zo strany USA, Kanady, niektorých krajín Latinskej Ameriky, ale aj predsedu Európskeho parlamentu Donalda Tuska sú prejavom nenormálnosti súčasnej politiky. Sú dôkazom, že predstavitelia krajín, kde o politike rozhodujú z pozadia oligarchovia a finančné skupiny, sledujú úplne iné ciele, ako je spravodlivosť, rešpektovanie demokracie, rešpektovanie prijatých medzinárodných pravidiel a zachovanie mieru. Sledujú len spokojnosť skupín, ktoré ich dostali do funkcií a ktoré ich riadia, sledujú dosiahnutie nimi vytýčených cieľov a tak uskutočňujú politiku svojich krajín i medzinárodných zoskupení.
Cirkus, ktorý robia na medzinárodnej aréne protimadurovsky naladení politici niektorých krajín amerického kontinentu i Európy, ale aj divadlo, ktoré zohrali na rokovaní Bezpečnostnej rady OSN, odhaľuje do nahoty ich nenávisť k prezidentovi Madurovi a jeho prívržencom, tak ako ju mali aj proti prezidentovi Hugovi Chávezovi. Táto nenávisť vyplýva z nenásytnosti oligarchov ich krajín i nadnárodných spoločnosti, ktorí a ktoré sa „zbavením“ týchto prezidentov usilujú dostať k ložiskám ropy vo Venezuele, a k jej ďalším nerastným surovinám, ktoré by boli ďalším zdrojom ich ziskov.
A tak to nie je len vo Venezuele, ale toto platí dnes po celom svete.
(Autor je podpredseda KSS)