Pätnásť rokov od ruského pochodu-výsadku na letisko Slatina pri Prištine

Pred pätnástimi rokmi, krátko po ukončení barbarského (v žiadnom prípade „humanitárneho“) bombardovania Juhoslávie, ktoré bolo vedené s cieľom donútiť Belehrad prijať ponižujúce podmienky Dohody z Rambouillet (Interim Agreement for Peace and Self-Governement In Kosovo), došlo k udalosti, vymykajúcej sa z vtedajšej atmosféry medzinárodnej bezpečnosti, kedy sa NATO začalo pasovať za jej mesiáša. Išlo o akciu, ktorú ruské médiá označujú za „Marš-brosok (čo voľne preložíme ako pochod-výsadok) na Prištinu“ a prozápadné za „Incident at Pristina airport“.

Udalosť bola z hľadiska súdobej medzinárodnej bezpečnosti síce len epizódkou a nakoniec aj v pôsobení ruských ozbrojených síl v 90. rokoch čímsi výnimočným. Možno však poukázať na niektoré jej aktuálne súvislosti. Jednoduché porovnávanie historických udalostí nie je vždy korektné a môže mať aj riskantný charakter. Považujeme však za potrebné v širších súvislostiach zdôrazniť súhlas s názorom, že bez udalostí v Kosove, ktoré vyústili do jednostranného vyhlásenia nezávislosti vo februári 2008, by nebolo bývalo došlo asi ani k udalostiam na Kryme v marci 2014.

„Čierna stavba“ – vojenská základňa USA v Kosove

Udalosti po rozpade „veľkej“ (socialistickej) Juhoslávie sa dodnes časťou pronatovských kruhov vydávajú za neschopnosť Európy (vtedy vznikajúcej EÚ) riešiť svoje bezpečnostné problémy a zdôvodňujú potrebu zasahovania USA a NATO do európskej bezpečnosti aj v súčasnosti. Spôsob riešenia bezpečnostných problémov v Sýrii a na Ukrajine však naznačuje, že „hviezdny čas“ výnimočnej pozície USA vo svetovej bezpečnosti sa končí.

Vznikajúca multipolarita vyžaduje zohľadnenie oveľa širšieho spektra názorov i spôsobov riešenia problémov, než sú len tie, ktoré sa vytvorili vo Washingtone, postavené iba na záujmoch USA a zo zištných dôvodov podporované ich spojencami v rôznych častiach sveta. Ak EÚ chce pretrvať, musí si nájsť cestu aj k tomu, aby sa stala veľmocou aj v bezpečnostnej oblasti – pri zachovaní partnerských vzťahov s USA, ale bez toho, aby bola od nich závislá. 

Obrazne vyjadrené, vývoj v Kosove po bombardovaní Juhoslávie pripomína fenomén, ktorý zo slovenských pomerov poznáme ako legalizáciu čiernej stavby – ak niekto silný a bohatý poruší pri stavbe zákon, vždy sa nájde cesta, ako to dodatočne „dať do poriadku“. Možno  jadro tejto čiernej stavby európskej bezpečnosti po bombardovaní JZR tvorí rýchlo vybudovaná vojenská základňa USA Camp Bondsteel pri meste Uroševec (po albánsky Ferizaj). Základňa má rozlohu takmer  4 štvorcových kilometrov (vonkajší obvod vyše 11 kilometrov) a môže tam byť dislokovaných viac ako 7 tisíc vojakov (len pre porovnanie, dnes celé Ozbrojené sily SR majú okolo 13 000 vojakov). Základne sa síce dotklo znižovanie prostriedkov pre rozpočet Ministerstva obrany USA, ale stále funguje a s jej zatvorením sa zatiaľ nepočíta.

Je to rozlohou najväčšia vojenská základňa vybudovaná v zahraničí po skončení vojny USA proti Vietnamu. Dodajme však, že napriek informáciám z niektorých mediálnych zdrojov Camp Bondsteel nie je najväčšou vojenskou základňou USA v Európe; tá sa nachádza neďaleko nemeckého Kaiserslauternu – Ramstein Air Base. Okrem iného tam je aj veliteľstvo vzdušných síl USA v Európe. Údajne bolo využívané na nelegálnu prepravu zajatcov v rámci bushovskej globálnej vojny s terorizmom. Základňa zároveň slúži aj pre NATO. V blízkosti základne je tiež vojenská nemocnica v Landstuhle, známa tým, že sa tam privážajú na liečenie vojaci zranení vo vojne v Afganistane, predtým aj v Iraku.

Základňa v Ramsteine sa stala známou aj vďaka tomu, že proti nej v auguste 1981 zaútočila teroristická skupina Rote Armee Fraktion (RAF). Smutnú slávu však získala predovšetkým po jednom z najväčších nešťastí pri leteckých prehliadkach. Dňa 28. augusta 1988 sa tu zrazili lietadlá talianskej akrobatickej skupiny Frecce Tricolori. Horiace trosky lietadiel zabili sedemdesiat divákov a stovky ďalších boli ťažko zranené.

Nechceme moralizovať, ale bezpochyby by sa našlo aj iné vhodnejšie pomenovanie pre základňu v Kosove, ako jej spojenie s osobou známou z vojny proti Vietnamu, ktorá predstavuje jednu z najväčších tráum v dejinách USA. Kto vie, prečo sa tak rozhodlo a čo to má vlastne symbolizovať...

Základňa dostala totiž meno po jednom z nositeľov najvyššieho vojenského vyznamenania udeľovaného vládou USA – Medaily cti (Medal of Honor), štábnom seržantovi pozemných síl J. L. Bondsteelovi.  Pre zaujímavosť dodáme, že to bola posledná Medaila cti, ktorú udelil prezident USA R. Nixon. Celkom bolo účastníkom vojny proti Vietnamu udelených 248 Medailí cti (z nich 156 posmrtne).

Ako NATO z malého konfliktu urobilo oveľa väčší

Ako sa otvorene uvádza v pronatovských prameňoch, cieľom rokovaní v Rambouillet pri Paríži, výsledkom ktorých sa po druhom kole stala spomínaná dohoda, bolo vymedzenie časového priestoru v kombinácii s hrozbou použitia sily a kalkuláciou nenahraditeľnosti intervencie NATO. Neskôr sa však ukázalo, že zmyslom intervencie nebolo ani tak „urobiť poriadok v Kosove“ (dnes sa často označuje aj za mafiánsky štát), ako skôr pokročiť pri snahe premeniť NATO z regionálneho vojenského paktu na „globálneho žandára“, ktorý bude môcť zasahovať aj mimo svojho územia v prípade, že nie je bezprostredne ohrozené ono ani jeho členovia. Medzinárodné spoločenstvo sa malo presvedčiť, že NATO je schopné „vyriešiť“ veľké problémy medzinárodnej bezpečnosti a môže zastúpiť aj OSN.

Šťastím pre svet je, že pri tomto chápaní NATO sa prejavujú rozdiely v názoroch medzi jeho členskými štátmi, ale najmä aj v ich verejnosti a tak sa táto pozícia jednoznačne neprijíma ani nepodporuje. Akcie, ktoré NATO podniklo odvtedy v Afganistane a Líbyi, však len málokoho presvedčia o tom, že by sa takejto úlohy vedelo primerane zhostiť.

Končiaci generálny tajomník NATO A. F. Rasmussen, ale aj iní vysokí predstavitelia politickej i vojenskej zložky paktu, vydávajú rôzne silácke vyjadrenia, no v oboch vyššie zmienených prípadoch zapojilo do bojových činností aj domáce sily. A tie odvádzajú značnú časť špinavej práce, ktorá je spojená s každou vojnou, čo bolo vidieť najmä v Líbyi. Je značná nechuť zapojiť sa do pozemných operácií, čo sa prejavilo aj pri bombardovaní JZR, ktoré malo v NATO kódové označenie Allied Force (Spojenecká sila), ale v USA sa o nej niekedy hovorilo aj ako o operácii Noble Anvil (Vznešená nákova).

Prípad intervencie USA a ich spojencov do Iraku formálne nepatrí medzi aktivity NATO. Udalosti spojené s obsadením Mosulu a iných miest v Iraku v posledných dňoch však ukazujú, že po vojnových akciách USA a ich spojencov v 21. storočí mier a pokoj nenastáva. 

Dohoda z Rambouillet tiež bola, ako sa o nej raz vyjadril H. Kissinger, vlastne ultimátom, ktoré žiadalo protektorát nad Kosovom a voľný pohyb jednotiek NATO na juhoslovanskom území. Napriek očakávaniam, ktoré boli spojené so silným nátlakom na vládu v Belehrade, však delegácia Juhoslávie dohodu nepodpísala.

Vytvorila sa situácia, že NATO muselo reagovať, lebo keby prehliadlo tento postoj JZR k Dohode z Rambouillet, poklesla by jeho prestíž a dopady by boli pre novú víziu fungovania (poslania?) paktu devastujúce. A tak interpretácia problému v rámci NATO bola jasná od začiatku –  „nemáme na výber a musíme zaútočiť“. Pakt sa chopil malého konfliktu a urobil z neho oveľa väčší.

Trestná akcia NATO proti srbskému národu

Bombardovanie Juhoslávie bolo od samého začiatku hodnotené rozdielne. Prevažná časť odborníkov sa však k legalite i legitimite tejto akcie NATO dodnes stavia značne skepticky, najmä vzhľadom na to, že nebola schválená Bezpečnostnou radou OSN.  Rozšírený je názor, že pakt reagoval neprimerane a v protiklade s medzinárodným právom. Časť odborníkov poukazuje aj na to, že touto vojnou sa začal úpadok medzinárodného práva po rozpade bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov.

Pripomeňme si rezolúciu Rady bezpečnosti OSN č. 1244/1999 prijatú po ukončení bombardovania JZR. Ukladala vybudovať v Kosove v réžii OSN samosprávne inštitúcie, pričom pri stanovení budúceho statusu Kosova sa mal brať ohľad na Dohodu z Rambouillet. Potvrdzovala sa suverenita a územná celistvosť vtedajšej Juhoslovanskej zväzovej republiky (tvorili ju Srbsko a Čierna Hora), ktorej právnym nástupcom je Srbsko. Rezolúcia sa iste môže vnímať ako dočasná norma, ktorá vychádzala z aktuálnej situácie. K jej zmene však nedošlo, ale Kosovo sa po jednostrannom vyhlásení samostatnosti nepovažuje za súčasť Srbska. Aj keď Kosovo de iure mnoho štátov neuznáva, de facto tak činí. Ide napr. o to, že platia kosovské pasy, s kosovskými bezpečnostnými zložkami, vzhľadom na to, že v krajine je aj na európske pomery priveľa organizovanej zločinnosti, musia rokovať aj orgány tých štáty, ktoré Kosovo de iure neuznali, ale trestne stíhajú rôzne osoby či skupiny, ktoré tam majú kontakty, či sa tam nachádzajú.

Napriek tomu, že NATO počítalo s tým, že JZR, predovšetkým Srbsko, sa vzdá po niekoľkých dňoch náletov, bombardovanie trvalo 78 dní – od 24. marca do 10. júna 1999. Bombardovanie nadobudlo formu trestnej akcie proti srbskému národu s cieľom donútiť S. Miloševiča pristúpiť na podmienky Západu – NATO.

O vojne dnes existuje už mnoho rôznych prameňov a v rozdielnych kontextoch, ktoré nie je schopný jednotlivec obsiahnuť. Vojna zanechala spúšť, lebo bombardovanie bolo zamerané väčšinou na nevojenské objekty. Oficiálne sa to zdôvodňovalo tým, že treba podlomiť silu srbských bezpečnostných síl, aby nemohli ďalej pôsobiť v Kosove. Bombardovali sa aj ciele v Čiernej Hore, ale išlo vraj len o „federálne objekty majúce bezpečnostný význam“.

Vojenské ciele bombardovania sa síce dosiahli, ale otázne je, či bolo efektívne – pri 10 484 bojových vzletoch bolo zničených len 14 tankov, 18 obrnených vozidiel a 20 kusov delostreleckých zbraní. Srbi veľmi účinne využili pripravené úkryty a pripravili veľké množstvo klamných cieľov. Uvádza sa aj perlička, keď sa Srbom podarilo zostreliť „neviditeľné“ (pre radary) lietadlo vzdušných síl USA F-117 Nighthawk, pri ktorého výrobe sa využila technológia stealth. Politicky sa však celá akcia Spojená sila skončila kontraproduktívne a aj po rokoch je predmetom protirečivých diskusií a ostrej kritiky, pričom  len odborníci s „hrošou kožou“ je považujú za úspešnú a prínosnú.

„Záhady“ vedúce ku konšpirologickým výkladom

Dodnes sú udalosti spojené s bombardovaním JZR spojené aj s viacerými „záhadami“, umožňujúcimi až konšpirologický výklad. Uvedieme len niekoľko z nich, ktorých podrobnejšie štúdium s pribúdajúcim časom neprispieva k vytváraniu lepšieho obrazu USA ani NATO:

1. Nečakaná a nezdôvodnená zmena pohľadu na UÇK (albánsky: Ushtria Çlirimtare e Kosovës – Kosovská oslobodenecká armáda). V roku 1998 sa „stratila“ zo zoznamu teroristických organizácií v prílohe k správe Patterns of Global Terrorism každoročne vydávanej Ministerstvom zahraničných vecí USA a jej príslušníci sa naraz začali považovať za bojovníkov za slobodu – proti srbskej diktátorskej tyranii.

2. Pôsobenie verifikačnej misie OBSE v Kosove – známej aj ako Walkerova misia – podľa jej šéfa W. Walkera. Bol to kariérny diplomat USA – o. i. veľvyslanec v Salvadore 1988 – 1992, ktorý bol zapojený aj do zvrhnutia generála M. Noriegu v Paname. Verifikačná misia bola najväčšou misiou v dejinách OBSE – mala vyše 1 400 zahraničných príslušníkov (a 1 500 domácich). Značnú časť misie tvorili spravodajskí dôstojníci najmä z USA a Veľkej Británie. Ich činnosť údajne zahŕňala aj získavanie informácií o vojenských objektoch na území. Misia napriek svojej veľkosti nedokázala zabrániť stupňovaniu násilia. Ešte pred začiatkom bombardovania JZR bola evakuovaná do Macedónska. Akákoľvek podobnosť činnosti tejto misie s pôsobením niektorých príslušníkov misie OBSE, ktorí boli zadržiavaní  na východnej Ukrajine v marci 2014, je čisto náhodná a nepreukázateľná. 

3. Incident (masaker) v Račaku, ku ktorému malo dôjsť 15. januára 1999, po ktorom NATO začalo otvorene uvažovať o použití sily proti JZR. Prípad bol vykonštruovaný v čase, kedy sa rozhovory v Rambouillet dostali do krízy, lebo Belehrad nepristupoval na návrhy. Už spomínaný šéf misie OBSE W. Walker obvinil bez dôkazov srbské bezpečnostné sily z „masakru“, keď vraj popravili 45 kosovských civilistov. Podľa srbských zdrojov však išlo o príslušníkov UÇK, ktorí padli v bojoch na okolí a boli dovezení na miesto „masakru“ a ten bol vymyslený. Kosovsko-západnú verzia masakru prvýkrát spochybnili už krátko po jeho medializácii francúzski novinári – vojnoví spravodajcovia R. Girard a Ch. Chatelot. Zaujímavé je, že „masaker“ vyšetroval aj tým expertov EÚ, ale jeho správa  nikdy nebola zverejnená.

4. „Náhodné“, „nechcené“ zasiahnutie budovy veľvyslanectva ČĽR v Belehrade v noci zo 7. na 8. mája 1999 tromi (podľa niektorých zdrojov až piatimi!!!) riadenými strelami, pri ktorom zahynuli tri osoby a bolo zranených vyše dvadsať. Dobová reakcia USA na tento „omyl“ bola štandardná – išlo „strašnú nehodu“, zavinenú chybnými informáciami tajných služieb. Neskôr USA prisľúbili zaplatiť ČĽR vyše 32 miliónov USD za smrť a zranenie osôb ako aj za škody, ktoré boli pri útoku spôsobené. Čo bolo príčinou „omylu“, dodnes nie je jasné, ale časť zdrojov to považovala za varovanie pre Peking v súvislosti s jeho vtedajšími aktivitami v priestore. Niektoré úvahy to spájajú s tým, že Číňania mohli získať časť materiálu zo zostreleného F-117, ale sú aj iné verzie.

A celkom nakoniec, k epizódam bombardovania JZR patrí aj to, že nie všetci západní vojaci s ním súhlasili. Ako príklad možno uviesť francúzskeho majora P.-H. Bunnella, ktorého zatkli ešte v roku 1998, lebo vraj dodával Srbom tajné údaje. Neobvyklé je to, že za svoj čin dostal nízky trest – 5 rokov väzenia, z toho tri podmienečne a vo väzení nakoniec strávil len 14 mesiacov. Iný francúzsky dôstojník viackrát varoval R. Karadžiča pred nastraženými pascami.

Ruský prápor v sile 200 mužov na letisku Slatina

Obsadenie letiska Slatina – asi 15 km juhovýchodne od Prištiny sa až do čias pripojenia Krymu k RF považovalo často za najväčšiu krízu vo vzťahoch Moskvy so Západom od karibskej krízy. Išlo o jediné letisko v Kosove, na ktorom mohli pristávať aj ťažké vojenské dopravné lietadlá.

Podpísaním Kumanovských dohôd 9. júna 1999 sa vytvorili podmienky pre ukončenie bombardovania JZR. Na 12. júna bol stanovený príchod medzinárodných síl do Kosova. Moskva chcela, aby sa jej pridelil samostatný sektor (tak ako v povojnovom Nemecku a Rakúsku), pričom požadovala, aby to bolo na severe, kde sa žilo veľa Srbov. Po tom, ako tieto ruské požiadavky neboli splnené, sa v Moskve rozhodli konať po svojom. Časť ruskej vojenskej elity, poznačená nevypočítateľnosťou Jeľcinovej politiky, bola frustrovaná rozšírením NATO aj tým, aký zaujala prístup k bombardovaniu JZR. 

Pri meste Uglevik bola od roku 1995 rozmiestnená ruská vzdušná výsadková brigáda, ktorá bola súčasťou divízie mierotvorcov pod velením generála USA. Veliteľ ruskej brigády plukovník N. Ignatov dostal z Moskvy rozkaz, aby v tajnosti, bez vedomia partnerov pripravil zvláštny prápor v sile 200 osôb a rýchlo a skryte s ním uskutočnil asi šesťstokilometrový pochod na letisko v Slatine. Vybraní vojaci do poslednej chvíle netušili, aká ich čaká úloha. Podrobnosti rozkazu a spôsobu jeho vydania dodnes neboli oficiálne zverejnené.

Písomný rozkaz nebol vydaný a ústne ho plk. N. Ignatov dostal od náčelníka štábu Vzdušných výsadkových síl generálporučíka N. Staskova, pričom sa mu oznámilo, že pred fakt o uskutočnení akcie bude potrebné postaviť nielen NATO ale aj moskovské politické vedenie. Sú úvahy, že akcia skrsla na popud náčelníka Správy medzinárodnej spolupráce Ministerstva obrany RF generálplukovníka L. Ivašova, ktorý o jej potrebe presvedčil aj ministra obrany maršala I. Sergejeva. Predpokladá sa však, že o nej boli informovaný v podobe, že ide o hypotetickú akciu, podobne ako aj ďalší ruskí predstavitelia, najmä minister zahraničných vecí  I. Ivanov ako aj prezident B. Jeľcin.

O akcii však nevedel náčelník generálneho štábu armádny generál A. Kvašnin. Po oboznámení sa so vzniknutou situáciou okamžite prikázal generálporučíkovi V. Zavarzinovi (v tom čase bol hlavným vojenským predstaviteľom RF pri NATO v Bruseli) pochod zastaviť. Ten však zavolal s L. Ivašovovi, ktorý mu odporučil pokračovať bez okolkov v presune ďalej.

A. Kvašnin sa pokúšal spojiť s B. Jeľcinom, ale šéf jeho administratívy A. Vološin povedal, že spí a v jeho mene vydal súhlas na pokračovanie v akcii. Problém nebol v tuhom spánku B. Jeľcina, ale v tom, že A. Vološin vraj dával pozor najmä na, aby v prípade, že dôjde k informačnému „zmätku“, mohol prezidentovi povedať, že sa o dianí dozvedel z médií.

Väčšina trasy pochodu viedla po srbskom území. Nevie sa, či vtedajšie vedenie JZR bolo o akcii informované. Odborné kruhy sa však domnievajú, že o akcii bol vo všeobecnosti stručne informovaný vtedajší veľvyslanec JZR v Moskve B. Miloševič.

Ešte pred príchodom hlavných síl práporu na letisko prišla zabezpečovacia skupina, ktorej velil J. Jevkurov (v súčasnosti prezident Ingušska). Kolóna, ktorá sa vydala do Slatiny, pozostávala z 15 obrnených transportérov a 35 nákladných áut Ural. Po prekročení srbských hraníc na vozidlách vyvesili ruské zástavy. Kolónu viackrát vítali kvetmi, vojakom ponúkali jedlo a nápoje, čo jej pohyb trochu spomalilo. Na letisko prápor dorazil 12. júna cca o 02.00 a o 7.00 zaujal na ňom kruhovú obranu.

Okolo jedenástej hodiny 12. júna sa nad letiskom objavilo britské bezpilotné lietadlo a zakrátko sa k nemu z Macedónska blížili dve britské roty v počte asi 250 osôb a neskôr aj francúzsky prápor v sile 350 osôb. Na letisko prilietali britské vrtuľníky, ktorým ruské transportéry bránili v pristáti. Britské tanky sa približovali k ruským pozíciám, z ktorých na nich namierili gránatomety.

Veliteľ síl NATO na Balkáne britský brigádny generál M. Jackson prešiel na čelo tankovej kolóny a dával rukami pokyny na pokračovanie v pohybe smerom k ruským pozíciám. Z ruskej strany bol upozornený, aby tak nerobil, čo bolo podporené aj vyhrážkou použitia zbrane.

Po ohlásení situácie veliteľovi síl NATO v Európe generálovi USA W. Clarkovi dostal M. Jackson príkaz postupovať rozhodne ďalej a obsadiť letisko aj s použitím sily. W. Clark však po telefonáte do Washingtonu nedostal od predsedu Zboru náčelníkov štátov gen. J. Ralstona súhlas na postup, ktorý by viedol k zostreniu situácie.

Britský generál údajne vyhlásil, že nechce rozpútať tretiu svetovú vojnu. Britské sily tak namiesto  útoku obkľúčili letisko, ale do otvorenej konfrontácie s Rusmi nešli.

Akcia napokon nemala žiadny vplyv na vývoj v Kosove

Začala sa však medzinárodná aféra. Námestník ministra zahraničných vecí USA S. Talbott, ktorý skončil rozhovory v Moskve deň predtým, odletel. Lietadlo bolo už nad Bieloruskom, keď mu zavolal pomocník prezidenta B. Clintona pre národnú bezpečnosť S. Berger, povedal o výsadku na Slatinu a prikázal mu vrátiť sa.

V Moskve vraj bol naozaj informačný „zmätok“. V čase, keď S. Talbott prišiel k ministrovi I. Ivanovovi, ten hovoril so svojou kolegyňou s USA M. Albrightovou a tvrdil, že ide o nedorozumenie, lebo žiadny výsadok na prištinské letisko sa neuskutočnil, čo mu povedali na ministerstve obrany. Pre Washington však otázka stála už tak, kto komu klame – Rusko Spojeným štátom alebo ruskí vojaci svojmu ministrovi zahraničných vecí?

Minister I. Ivanov so S. Talbottom išli na moskovské ministerstvo obrany. Podľa spomienok S. Talbotta sa však ruský minister obrany necítil „vo svojej koži“, lebo často šeptom hovoril s A. Kvašninom a L. Ivašovom a tvrdil, že ruské sily hranice Kosova neprekročili, sú len v pohotovosti ku koordinovanej akcii so štátmi NATO.

Situáciu však zmenilo, keď prišiel do miestnosti zástupca L. Ivašova a niečo mu pošepkal do ucha (neskôr vysvitlo, že ho informoval, že CNN vysiela v priamom prenose dianie na prištinskom letisku). Ruská delegácia sa ospravedlnila a prešla do vedľajšej miestnosti, odkiaľ sa ozývala nielen hlasná vrava, ale vraj aj zvuky, pripomínajúce hádzanie predmetov o podlahu či stenu.

Po návrate I. Ivanov povedal S. Talbottovi, že musí, žiaľ, konštatovať, že kolóna ruských síl náhodou prekročila hranice Kosova a že on i minister obrany ľutujú, že udalosti sa vyvinuli týmto smerom. Oznámili mu aj to, že minister obrany je rozhnevaný, že mu klamali vlastní ľudia.

Správa o udalostiach zastihla B. Jeľcina v dobrom rozmare a na stretnutí zvolanom v súvislosti s nimi, bol spokojný. Zakrátko V. Zavarzina povýšili na generálplukovníka a dostal vyznamenanie Hrdinu RF. Na počesť akcie bola príkazom ministra obrany RF č. 75 z 11. februára 2000 zriadená rezortná medaila „Účastníkovi pochodu-výsadku 12. júna 1999 Bosna-Kosovo“.

Celá akcia nakoniec nemala žiadny vplyv na ďalší vývoj v Kosove. Kontingent 200 osôb nemohol nič dokázať a žiadna pomoc po vode ani po vzduchu sa mu nemohla dopraviť, lebo okolité štáty to neumožnili. A tak po piatich dňoch, keď ruským vojakom došli zásoby, sa o nich starali britské sily.

Po rokovaniach v Helsinkách síce Rusi zostali na letisku v Slatine, ale využívať ho mohli aj ďalšie štáty. Väčšina ruských mierotvorcov, ktorí prišli do Kosova, sa prepravila, ako sa pôvodne predpokladalo, po súši cez Grécko a Macedónsko. Nakoniec ruský kontingent z Kosova i Bosny a Hercegoviny v roku 2003 odišiel.

A tak ruský pochod-výsadok na letisko Slatina pri Prištine zostal pre vojenské dejiny akciou, ktorá bola premyslene, rýchlo a efektne pripravená a uskutočnená a treba oceniť odvahu, tých, ktorí sa na nej podieľali. Vzhľadom na svoj rozmer i súdobú bezpečnostnú situáciu nemohla nič na behu dejín zmeniť. Bezpochyby, pre tých, ktorí majú radi rarity, ide o príťažlivý príbeh, ale dejiny súčasnosti, ktorým dominuje neoliberálno-globalizačný charakter zápasu o bohatstvo a moc, sa tvoria oveľa zložitejšie a protirečivejšie, ako sa o tom presviedčame v súčasnosti či už v Iraku, Afganistane, Sýrii na Ukrajine alebo kdekoľvek inde.

Medzititulky Slovo