O Arktíde, klíme a perspektíve ďalšieho vývoja

Pohľady skeptických vedcov a optimistického podnikateľa – diskutujú P. Wadhams, P. Hogan, M. Anderson
Počet zobrazení: 2252

Málokedy sa stretnú odborníci z oblasti vied o Zemi s techno-optimistickým vizionárom pri debate o širších súvislostiach klimatickej krízy. Je zaujímavé porovnať pohľady skeptických vedcov a optimistického podnikateľa. Ten uznáva, že kríza existuje a treba ju riešiť, ale nevie si predstaviť iné ako komerčne výhodné riešenie, lebo je ukotvený vo svetonázore ekonomického systému voľného trhu, zisku a rastu.

Mark Anderson, riaditeľ Strategic News Service, zakladateľ Pattern Computer a Future in Review Conference (podľa The Economist „najlepšia technologická konferencia“), autor kníh, iniciátor množstva projektov na celom svete, vrátane Global Trifecta, riešenia na zníženie emisií CO2.

Patrick Hogan, bývalý vedúci projektu WorldWind – predchodca Google Earth – najúspešnejšej technológie NASA na pozorovanie Zeme. Projekt ďalej rozvíjajú NASA, ESA a komunita vývojárov open source. Teraz pôsobí ako učiteľ prírodných vied a poradca TV kanála FacingFuture.

Peter Wadhams, emeritný profesor fyziky polárnych oceánov na univerzite v Cambridge, popredný svetový odborník na morský ľad. Od 70. rokov minulého storočia podnikol viac ako 40 expedícií do oboch polárnych oblastí. V knihe „Farewell to Ice" (Rozlúčka s ľadom) vysvetlil, ako na základe ľadových jadier možno rekonštruovať pravidelný klimatický vzorec dôb ľadových a teplých období, teda milióny rokov dozadu. Tento stabilný model ľudia narušili nekontrolovanými emisiami skleníkových plynov. Klimatická spätná väzba teraz spôsobuje, že arktický ľad mizne v takzvanej špirále smrti. Wadhams je skeptický voči technickým riešeniam klimatickej krízy, preto občas „podpichuje“ Andersona, ktorý sa, naopak, na techniku spolieha.

arctic_apocalypse.jpg
Uvádzam redakčne upravený prepis rozhovoru, celý video záznam je tu 
(32 minút, slovenské titulky).

 

Patrick Hogan: Peter, opäť sa chystáš na cestu, aby si skúmal podmienky v Arktíde, kde nedávny vývoj prináša veľkú drámu: úbytok arktického ľadu, uvoľňovanie metánu na Sibíri a rýchlo sa zmenšujúci ľadovec Grónska. Klimatológovia hovoria, že sme za niekoľkými bodmi zlomu, keďže Arktída zažíva udalosti, ktoré tam nikdy doteraz neboli. Čo považuješ za hlavné body zlomu pre otepľujúcu sa Arktídu a čo môže každý z nich znamenať pre počasie na našej planéte?

Peter Wadhams: Jedným z bodov zlomu je určite čoraz rýchlejšie ubúdanie ľadu grónskeho ľadového príkrovu. Zistil som – a neprišiel som na to odrazu, lebo som sa venoval hlavne morskému ľadu –, keď som sa pozrel na pevninský ľadovec, tak som si uvedomil, že v Grónsku sa to už nezlepší.

S morským ľadom riešime problém, či sa ešte dá zvrátiť zlý vývoj. Osobne neverím, že to dokážeme, ale môžeme sa o to pokúsiť. Morský ľad sa roztápa a má to domino efekt na veľa vecí na planéte.

Ale problém pevninského ľadu, grónskeho ľadovca, je v tom, že jeho úbytok sa neustále zväčšuje. Napríklad, minulý týždeň to bolo asi deväť miliárd kubických metrov za deň. Vôbec najväčší úbytok za jediný deň zaznamenali v roku 2019, a to 12 a pol miliardy.

Každý deň v lete mizne z grónskeho ľadovca 8 až 12 miliárd ton ľadu (pre akú-takú predstavu – to je objem 25 až 35 vodných nádrží Liptovská Mara – pozn. AR), ten sa roztopí a odtečie do mora. To prispieva ku globálnemu zvyšovaniu hladiny morí. Grónsko sa stalo najväčším samostatným zdrojom globálneho zvyšovania hladiny morí a neustále to rastie.

Nie je to niečo, čo by sme mohli opraviť, na rozdiel od niektorých iných javov v Arktíde a polárnych oblastiach. Napríklad... skúsiť zastaviť emisie metánu a niečo podobné. Ale zastaviť zvyšovanie hladiny morí v dôsledku roztápania pevninského ľadovca je niečo... nezastaviteľné.

A je to čoraz rýchlejšie a rýchlejšie a bude to príčinou veľkých problémov pre ľudí v najbližších rokoch, pretože pobrežné mestá a oblasti už teraz zažívajú zvyšovanie hladiny morí.

Čoraz rýchlejší úbytok pevninského ľadovca v Grónsku je teda určite bod zlomu, ktorý už nastal.

Ďalšia vec, ktorá už prebieha, je úbytok morského ľadu a to je niečo, čo som prvýkrát zistil pred asi 30 rokmi, keď som každý rok meral hrúbku morského ľadu z ponoriek. Ukázalo sa, že hrúbka ľadu sa zmenšuje a zmenšovala sa výrazne rýchlo. A to pokračovalo, až ľad dosiahol svoju hranicu a v lete tam zanechal otvorenú vodnú hladinu. Stále to pokračuje a zrýchľuje sa, a je to opäť proces, ktorý sa nedá zvrátiť. Bude to pokračovať, až kým v lete nezostane úplne otvorená morská hladina... a ktovie, čo sa stane potom.

Tretí bod zlomu s tým súvisí – pri takej veľkej otvorenej hladine mora v Arktíde v lete sa voda otepľuje, pretože oblasť s otvorenou hladinou tvoria plytké moria Arktídy. Pobrežné oblasti sú hlboké len asi 100 metrov, takže keď zmizne ľad, voda sa ohrieva a teplejšia voda uvoľňuje hlavne metán a formy metánu v sedimentoch v plytkej vode. Tie sú momentálne zadržiavané vrstvou permafrostu, ale táto vrstva sa čoskoro roztopí a potom sa do atmosféry dostane veľké množstvo metánu. Prejaví sa to ako náhly únik metánu a to je niečo, s čím sa naozaj nedokážeme... nevieme sa s tým vysporiadať.

Metán sa stratí asi po 10 rokoch, zoxiduje. Ale v čase krátko po uvoľnení je to skutočne veľmi, veľmi silný skleníkový plyn. A my zatiaľ nevieme, ako sa ho zbaviť.

Takže to je ďalší obrovský problém, ktorý máme a je bezprostrednejší. Masívny únik metánu je niečo, čo sa pravdepodobne stane v najbližších rokoch.

Patrick Hogan: Kedy sa roztápanie ľadu dostane do takého bodu, že zvyšovanie hladiny morí sa bude merať v metroch? Koľko rokov to bude trvať? Lebo aj keby to bola pravda, mám pocit, že otepľovanie, ktoré je príčinou roztápania ľadu, ovplyvní klímu, poveternostné podmienky oveľa skôr a dramatickejšie, ako stúpajúca hladina mora, ktorej bude trvať oveľa dlhšie, kým sa prejaví jej vplyv na pobrežné oblasti. Hovoríme o zvyšovaní hladiny mora..., ale to nie je nič v porovnaní s dopadmi, aké budú mať na ľudí zmenené vzorce počasia.

Peter Wadhams: Áno, máš pravdu! Máme tu čosi nové. Tri trendy, o ktorých som hovoril, pokračujú, ale prejavy počasia sú celkom nové. Pred 10 rokmi sa o niečom takom nikomu ani nesnívalo. Ale potom sa začalo objavovať niečo, čo sú skutočne klimatické javy. Teda situácia, keď sa objaví dosť veľa poveternostných javov, ktoré sa dejú naraz a bez prestávky, až sa to stane klimatickým javom.

Klimatické javy sú skutočne neočakávané a môžu byť extrémne nebezpečné a deštruktívne – a stopa opäť vedie do Arktídy, ako takmer všetko.

Najpravdepodobnejšie vysvetlenie prejavov počasia je, že teplota studenej masy vzduchu nad Arktídou sa dostáva na úroveň teplej masy vzduchu v nižších zemepisných šírkach. Rozdiel teplôt sa zmenšuje a to zmenšuje silu jet streamu, ktorý sa rozpadá na fragmenty, spôsobujúce extrémne horúce a extrémne chladné udalosti na miestach, kde žijú ľudia a kde pestujú plodiny, teda na miestach, kde žijeme.

Opäť – jadrom problému je Arktída, ktorá sa otepľuje rýchlejšie ako trópy, ale účinky sú globálne a aj nepredvídateľné. To je dvoj- až trojnásobne zlé, pretože miesta, kde sa to deje, sú miesta, kde pestujeme väčšinu našich plodín.

Patrick Hogan: Máš pravdu, keď hovoríš, že tieto prejavy počasia, ktoré sa len v poslednom desaťročí zdajú byť čoraz častejšie, sú skutočne vážnou hrozbou. Či už sú to suchá, ktoré ničia úrodu, alebo obrovské búrky, ktoré sa nehýbu, len rastú, budú to práve tieto ničivé dopady na infraštruktúru potrebnú pre život na Zemi, o ktorých si myslím, že ďaleko prekonajú dopady v dôsledku zvyšovania hladiny morí.

Peter Wadhams: Áno, môžeš mať pravdu, pretože niečo spôsobí, že sa všetko začne rúcať, a žiaľ... zmeny, aj keď sú postupné, nemusia byť také, že ich zvládneme alebo sa ich zbavíme.

Nemôžeme sa zbaviť zvyšovania hladiny mora a nemôžeme obnoviť morský ľad... hoci niektorí ľudia si to myslia.

To je ďalší problém, že ak sa spoľahneme na techniku, aby vyriešila problémy, ktoré sme spôsobili, potom to situáciu pravdepodobne len zhorší.

Mimoriadne účinky extrémnych prejavov počasia na postupné zmeny klímy pravdepodobne spôsobia nejaký kolaps. Myslím také niečo, ako keď súčasne prebieha viac ako jeden proces.

Na Sardínii pred dvoma dňami vypukol obrovský požiar. Idem tam po návrate z Grónska. Je to časť Sardínie, ktorú veľmi dobre poznám, pretože odtiaľ pochádza rodina mojej manželky. Bol to rozsiahly požiar, aký sa tam ešte nevyskytol. Na Sardínii nemali lesné požiare, hoci je tam veľa lesov. Práve v čase požiaru leteli moji priatelia z Cambridge na Sardíniu a vleteli do gigantickej búrky, počas ktorej krúpy rozbili okná na kabíne a lietadlo muselo núdzovo pristáť. Také veľké krúpy tam nikdy nevideli, pritom sa to stalo v rovnakom čase, keď horela polovica ostrova.

Pri extrémnych javoch sa môžu vyskytnúť rôzne extrémne udalosti, zdanlivo nesúvisiace. Pritom sa dejú v rovnakom čase: povodne vzniknú súčasne so suchom, ktoré prebieha niekde inde. Preto je také ťažké niečo predpovedať. Účinky budú zrejme dramatickejšie a ničivejšie pre každodenný život na planéte.

Mark Anderson: Ahoj Peter. Som rád, že sa môžem zapojiť do debaty. Akoby si predvídal moju prvú otázku, takže to je už za nami. Chcem hovoriť aj o pochmúrnych perspektívach.

Pravdepodobne si myslíš, že si už spomenul temné súvislosti, ale ja chcem ísť ešte ďalej. Namiesto toho, aby sme hovorili o „bodoch zlomu“ – máš pocit, že existuje „bod, z ktorého niet návratu“ a či sme ho už prekročili? Tým „návratom“ mám na mysli akúkoľvek šancu, nejakú šancu vrátiť sa k niečomu, čo by sme nazvali „normálnym“.

Peter Wadhams: Nuž, správna definícia bodu zlomu je, že po jeho prekročení sa nedá vrátiť späť. Ako v experimentoch podľa Hookovho zákona, ktoré sa robia v škole. Drôt sa napína stále väčším závažím a po uvoľnení sa vráti na pôvodnú dĺžku, až kým sa nezaťaží príliš veľkým závažím a drôt sa nestiahne, ale pretrhne.

Takže bod zlomu je tam, kde sa niekde na planétu zavesí príliš veľké bremeno. K určitým veciam sa nebudeme môcť vrátiť, ako je zvyšovanie hladiny mora. Tu už nastal bod zlomu, pretože vzhľadom na globálne otepľovanie, topenie ľadovcov a záplavy neexistuje žiaden spôsob, ako to v reálnom svete zvrátiť.

Čo sa týka úbytku morského ľadu... myslím, že aj tu ide o bod zlomu. Ale niektorí ľudia si myslia, že morský ľad môžeme obnoviť. Práve včera, David King uviedol veľmi pekný program „Poďme znova zmraziť Arktídu“, ibaže nakoniec nepovedal, ako by to chceli urobiť. A tak je to vždy.

Mark Anderson: Očakávaš, a netýka sa to len mora, ... predpokladáš... ale netýka sa to iba ľadu, že by v blízkej budúcnosti mohlo dôjsť ku katastrofe na inej úrovni? Keď vidíme tie udalosti, ktoré popisuješ. Keď sa z viacerých búrok stane jedna alebo z viacerých požiarov sa stane jeden; keď tieto požiare vytvárajú svoje vlastné počasie a keď sa toto počasie stane tým, čo potom nazveme „klímou“?

Existuje bod, v ktorom sa všetky tieto veci spoja, aj keď sú na začiatku oddelené, a vytvoria nejaký druh katastrofickej udalosti, takej udalosti, ktorá...? Ale skôr ako dokončím túto otázku, ešte toto: Poznám ľudí, ktorí hovoria – v roku 2030 už budem mŕtvy, alebo v 2050, v 2100 – budem mŕtvy – mňa sa to netýka. A ja sa bojím za nich, aj za tých, čo myslia len na pár rokov dopredu, že už onedlho nastane kataklizma gigantických rozmerov, akú ešte nikto nepredvídal, možno iba vo filmoch.

Peter Wadhams: Áno, myslím si, že by sa to mohlo stať a máš pravdu – ľudia si myslia... najmä ľudia v mojom veku si myslia: „No dobre – ak príde katastrofa v roku 2050 – budem mať 90 rokov, tak mi to bude jedno.“ Ale môže sa to stať ešte skôr a ľahko sa to môže stať vo veľmi krátkom čase.

Človek si dokáže predstaviť také scenáre – napríklad v takej Kalifornii. Nezvykli tu bývať veľké lesné požiare a nie tak veľa a teraz je ich každý rok viac a viac, lesných a stepných požiarov, ktoré sa spájajú a spôsobujú takmer vypálenie celého štátu. A to by mohlo spôsobiť... mohlo by to prerásť do stavu, keď sa celý štát stane neobývateľným kvôli zničeným mestám, zničenej úrode, zničenej poľnohospodárskej pôde. Nakoniec zostane len miesto, kde sa nedá žiť.

Rovnako sa môže niečo stať napríklad v Antarktíde – o Antarktíde sa veľa nehovorí – to je kdesi tam dole, veľmi ďaleko a nič sa nestane celé stovky rokov. Ale ľadové šelfy sa už rozpadávajú a mohlo by dôjsť k rovnako rýchlej zmene, aká už prebieha v Grónsku. A to by ešte viac urýchlilo zvyšovanie morskej hladiny, ale tiež by to mohlo spôsobiť ďalšie dopady na obývané časti sveta, pretože more je všade.

Patrick Hogan: Peter, pozri... pozri sa na sadze, ktoré vznikajú pri tých požiaroch. Zostávajú na povrchu, či už je to snehová pokrývka alebo ľadovce, čo následne mení dynamiku.

Peter Wadhams: Áno, aj na to sa o tých pár týždňov pozriem. Znečistený, čierny ľad v Grónsku, ktorého stav je horší ako kedykoľvek doteraz. Keď sa ľad v lete topí, na ľade zostáva čierna špina, takže povrch je stále špinavší, to znamená, že je čoraz tmavší, ohrieva sa rýchlejšie, pretože absorbuje viac žiarenia. Tak sa úbytok ľadu zrýchľuje, lebo ľad je stále špinavší.

Mark Anderson: Chcel by som niečo povedať a potom skončím... chcem dokončiť tú otázku. Myslím, že ľudia v podstate nechápu nelineárne procesy, nemajú zmysel pre nelineárny vývoj problémov. Sme celkom dobrí v lineárnych procesoch, ale sme veľmi slabí v nelineárnych. A za nelineárnymi je ďalšia vrstva udalostí, ktoré sú – nazval by som ich – kataklizmatické.

Každá správa IPCC začína slovami: nedokázali sme plne vyhodnotiť nelineárne charakteristiky kolapsu.

Chcem sa ťa opýtať... a vraciam sa k tomu, čo si práve povedal, možno sme teraz "nahryzli" niečo nové – aspoň pre verejnosť.

Namiesto toho, aby sme sa trápili, čo bude v roku 2060 alebo 2030 a sledovali, ako Čína každý týždeň stavia novú uhoľnú elektráreň a potom možno v roku 2030 sľúbi niečo iné, myslím, že tu máme väčší krátkodobejší problém.

Vraciam sa k tomu, o čom si práve hovoril, či by mohlo dôjsť ku katastrofickej, nepredvídanej udalosti – takzvanej „nepredvídanej“, lebo ty ju asi predvídaš. Povedz mi nejaký časový rámec, najbližší termín. Môže to byť budúci rok? Môže to byť o päť rokov? Aký je najbližší možný čas, kedy by v dôsledku klimatickej zmeny mohla nastať kataklizmatická, nepredvídaná, nelineárna udalosť obrovských rozmerov?

Peter Wadhams: Výborná otázka! Môže to byť iba pár rokov.

Keď si spomenul tie nelineárne efekty... jeden slávny americký vedec, už mŕtvy, povedal, že všetky problémy sveta pramenia z neschopnosti ľudstva pochopiť exponenciálny zákon. Ľudia predpokladajú, že všetko bude pokračovať pekne stabilným spôsobom, spôsobom, akým IPCC vždy ukazoval neustále sa zvyšujúcu hladinu mora, čo bolo úplne nesprávne.

Ale exponenciálny priebeh je niečo, čo nechápeme. Do atmosféry pridávame CO2 exponenciálnym spôsobom, ale nezdá sa, že by nás to trápilo, a tak to pokračuje. Ide to ďalej, rýchlo sa to zhoršuje. Teda problém s exponenciálou je: stúpaš do kopca a za tebou je všetko ploché a myslíš si: ach, aké je to pekné. A zrazu je pred tebou zvislá strmina – a tak je to aj vo svete mnohých rôznych aspektov klímy.

Ktorákoľvek z tých jednotlivých exponenciálnych zmien môže byť príčinou veľkej katastrofy. Ale myslím, že ty hovoríš o niečom, čo leží mimo exponenciály. Pretože dá sa predvídať, ako bude exponenciálny proces prebiehať, dá sa predpovedať hladina mora, môžeme predpovedať CO2 v atmosfére.

Mark Anderson: Peter, dovoľ mi to ukotviť, pretože tu hovoríme chvíľu o vode, potom o požiari, o počasí a klíme a o iných rôznych izolovaných účinkoch. Ale pretože to prebieha nelineárne, tak nelineárne dôjde aj k tomu, že tie izolované účinky začnú spolupôsobiť.

Peter Wadhams: Áno, to môže súvisieť s tým, že o niektorých veciach ani nepremýšľame, napríklad o iných živočíchoch. Chcem tým povedať, že biosféra je neuveriteľne krehká a dôsledky môžu byť veľmi, veľmi nebezpečné. Lebo keby zmizli včely alebo niečo iné, nemohli by sme pestovať žiadne plodiny – a napriek tomu to ignorujeme. Ničíme, pritom ignorujeme to, čo musíme urobiť, ako ďaleko môžeme zájsť a nespôsobiť katastrofu. Takže sú katastrofy, na ktoré vôbec nemyslíme, ale ktoré môžu určite nastať a celkom rýchlo.

Mark Anderson: Teraz na teba pritlačím, Peter – za aký čas by podľa teba... Viem, že ti dávam nemožnú otázku. Ale chcem, aby si to aj tak skúsil. Si dosť bystrý na to, aby si dokázal nemožné. Takže, aký je podľa teba najkratší možný čas, či sú to minúty, týždne, roky... O koľko rokov môžu tie veci, ktoré sa zdajú byť nezávislé a zlé, začať nejakým spôsobom spolupracovať a vytvoriť katastrofickú udalosť?

Peter Wadhams:No, povedal by som, že to môže byť tak do päť rokov.

Pretože za posledný rok alebo dva sa toho stalo veľa. Ak sa pozrieme dozadu na dva alebo tri roky, vidíme, že sa diali hrozné veci, ale pritom sa nestali v rovnakom čase.

Teraz ale vidíme, že mnohé hrozné veci sa dejú súčasne v rovnakom čase a zhoršujú sa. Katastrofy, ktoré sa udiali za posledných pár rokov, ktoré sme si kvôli COVID-u až tak nevšimli, lebo ľudia boli sústredení na pandémiu. Tie prírodné katastrofy sa zrýchľovali a keď k tomu pridáš ďalších päť takých rokov, tak by sa mohlo udiať niečo naozaj, naozaj hrozné.

Mark Anderson: Ďakujem!

Mám ešte jednu otázku a tým skončím. Len pred pár dňami som sedel s kolegami a rozprávali sme sa o tomto probléme. Prišli sme na bláznivý nápad, ktorý chcem s vami prebrať. Rád končím veci pozitívne, aj keď je to občas ťažké.

Mám nápad, o ktorý sa chcem s vami podeliť a spoznať váš názor. Nenapadlo nás nič lepšie, tak sme to nazvali „Poďme na to“ a ide o toto: keby všetci ľudia, keby všetci svetoví lídri boli informovaní o tom, čo si práve povedal – veď tento rozhovor sme nahrali a všetci si to môžu pozrieť – a konečne by pochopili, o čom tu hovoríme, čo si práve povedal, tak na chvíľku, bláznivú chvíľku sa hrajme, ​​že pochopili a skutočne zareagovali na krízu a rozhodli sa niečo s tým urobiť.

Skupina, na začiatku možno len päť veľkých krajín, sa dohodne ukončiť všetky finančné programy, na ktoré sa niekto tešil – napríklad sadiť jablone – tak teraz na to zabudnime a namiesto toho investujme do solárnej energie.

A päť rokov, päť rokov počnúc od zajtra, nebudú robiť nič iné, len míňať peniaze na solárne farmy. Za päť rokov – len to odhadujem, neviem to presne – by dokázali urobiť veľký kus práce. Možno by urobili všetko, možno dve tretiny, ale veci, ktoré by ináč trvali 100 alebo 50 rokov by sa zvládli za päť rokov. Svet by sa zmenil na uhlíkovo neutrálny, každá krajina by urobila svoju časť, všade by sa postavili solárne farmy. Krajiny, kde sa to nedá, by dostali zaplatené a išli by do Afriky a postavili by to tam. Nech by bola odpoveď akákoľvek, celý svet by sa spojil v rámci programu „Poďme na to“, bez ohľadu na peniaze. Nezáležalo by na tom, že sa svet zadlží, uvedomili sme si vážnosť situácie, že toto je najhoršia kríza, akej sme kedy čelili. Prekonáme ju a toto je návod ako na to.

Ak by sme to urobili, aký by bol výsledok?

Peter Wadhams: Myslím, že by to pomohlo zachrániť planétu. Ale okrem toho musíme urobiť viac, pretože musíme odstrániť CO2 z atmosféry a to je ten hrozný problém, ktorý tu máme, len si to málokto uvedomuje.

Naše emisie môžeme znižovať, koľko chceme, alebo ináč... bolo by skvelé znížiť ich na nulu alebo na nízku hodnotu. Ale oxid uhličitý, ktorý sme už vypustili do atmosféry, ten tam zostáva, takže musíme urobiť viac, než len znížiť emisie CO2.

Musíme urobiť niečo ako obrovský Marshallov plán na odstránenie CO2 z atmosféry. To by znamenalo postaviť zariadenia na zachytávanie CO2 pokiaľ nevymyslíme niečo lepšie, lacnejšie, s nízkou spotrebou energie. Musíme vybudovať veľké množstvo takých zariadení a začať odstraňovať CO2 z atmosféry.

Zhrniem to – obecne platí, že investovať všetky peniaze a čas len na solárnu energiu by malo veľký význam, ale je toho viac, čo treba urobiť – zbaviť sa nejakým spôsobom CO2 alebo aspoň jeho časti.

Mark Anderson: Pred pár rokmi sme vymysleli plán s názvom „Carbon Trifecta“, ktorého základnou myšlienkou bolo odstrániť CO2 z atmosféry. Namiesto toho, aby sme povedali, že za ten proces musí niekto zaplatiť, navrhli sme použiť CO2 na výrobu niečoho komerčne výhodného. Aby to malo nejaký zmysel, ročne treba spracovať gigatony.

Navrhli sme vyrobiť stavebný materiál na báze grafénu, s ktorým by sa dali 3D-tlačiarňami stavať budovy, čím by sa celá technológia urýchlila – ešte chýbajú kúsky, ale väčšina je vyriešená. Mohli by sa stavať mestá z cementu spevneného uhlíkom, ktorý lepšie dozrieva, neprodukuje toľko CO2 a je 10 až 100-krát pevnejší. Mestá by vydržali dlhšie. Bolo by to komerčne výhodné. To je jediná vec, ktorá ma napadla.

Peter Wadhams: Tak to je super! Niečo také v malom meradle spustila spoločnosť „Blue Planet“ v Kalifornii, ktorá premieňa CO2 na vápenec, ktorý sa následne drví a získa sa piesok.

Ale musí to byť – v tom máš pravdu – ak sa máme úspešne zbaviť CO2, musíme to premeniť na niečo čo ľudia potrebujú, chcú to a sú ochotní za to zaplatiť. A je to potrebné robiť v množstvách 40 gigaton ročne – to je obrovské množstvo stavebných materiálov (pre lepšiu predstavu – globálna produkcia cementu je 3-4 gigatony/rok – pozn. AR).

Mark Anderson: Naozaj si vážim, že som sa s tebou mohol dnes porozprávať. Akokoľvek bol tento rozhovor náročný, som rád, lebo to bolo o pravde a to je osviežujúce.  

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984