Nočná etuda a iné básne
Popri poézii (pozri prehľad na litcentrum.sk) píše aj prózu, esejistiku. Spolu s Etelou Farkašovou je editorkou piatich antológií ako výberov z poézie a prózy autoriek z materskej krajiny a Dolnej zeme. Vydala aj niekoľko kníh beletristických textov.
SÚVISIACE:
Hana Košková: Cestami spomienok a pamäte
Nočná etuda
V dutine stromov a v dužine sklovitej duly,
z večera do rána dozrievajú nočné etudy.
Telo im tvaruje láskavý pohľad záhradníka,
v jeseni dozrievajú do svojej pravej podoby...
Z noci do rána, z úsvitu jemne prýštiacej zory,
listujúc s vetrom zvedavo vo vlasoch záhrady,
etudy sa menia na spevavé stromové balady.
V priezore lesklého dulového zrkadla
dotykom slnka zaskvie sa celá záhrada...
Dve duly na skrini, dve voňavé etudy,
rozozvučané z cédečka mojej spomienky...
Studňa a voda
Ak by som dnes mala na výber
a stala sa lejakom na vyschnutom poli,
spŕške by som sa oddala spolu so smädom rolí...
Si pre mňa studňa, v ktorej som ja voda...
Neraz som i cesta a ty spoľahlivý smerovník,
ktorý ma však zavedie i do neznáma;
na ceste sme spolu, ale i cesta sama,
dennodenne sa znamenite prelína...
Keď lejak prichádza v nečakanej chvíli,
z vyprahnutej zeme ťažobu odnáša
a s veľkou búrkou i očistu prináša...
Som voda, ktorá sa v studni spoznáva...
Na rube sna...
Prisnila sa mi voda,
bola nesmierne hlboká,
sťa dno temného mora...
Mala zriasenú, zvlnenú tvár,
sťa morská chaluha,
bájny výzor a tvar...
Medzi nebom a zemou,
v tomto sne,
vznášalo sa beztvaré vlnenie...
Ale na rube sna
voda sa vlnivo tvarovala,
boli to vlny,
ktoré mali
tvar slova...
Túžba...
možno ťa stretnem v budúcom živote
ako muža
a ja budem žena,
snivá nebeská luna,
ktorá v zápase s tmou,
večne blúdi nebeskou oblohou,
za svojou pravou hviezdnou podstatou...
možno ma stretneš v budúcom živote
ako muža
a ty budeš luna,
s aurou milujúcej ženy,
ako roztúžene vchádzaš do izby,
čaruješ sny
a žhavo ľúbiš milenca...
luna,
tisícoraká podoba milujúcej ženy
Pamäť stromu...
Dotknúť sa tak prstami jemnej drsnosti stromu,
prejsť dlaňou po jeho hrboľatom rapavom povrchu,
zaschnutých rankách zo záderov a vrypov v ňom...
So slnečným rozkonáreným stromom
dotkli sme sa i my ďalekých hlbín neba,
vzlietli vysoko s nádejami a snami v ňom ...
Chcela by ťa, láska, poznať srdcom stromu,
byť hoci drobným zeleným farbivom v ňom,
alebo iba nepatrným stromovým záznamom
na pevných dubových podvaloch môjho domu