Kto klame alebo Čo s Banderom?

V rozhlasovej relácii Z prvej ruky istý nezaradený poslanec NR SR na margo riešenia gréckej finančnej krízy konštatoval, že gréckemu premiérovi nemožno veriť, lebo je komunista. Hoci spomínaný poslanec zažil roky nášho „reálneho socializmu“ len ako študent, má zrejme presnú a navždy danú predstavu o tom, kto vraví pravdu a kto je luhárom. Škoda, že nevidí svet v širších súvislostiach. Potom by musel medzi luhárov zaradiť aj všetkých tých našich pravicových politikov, ktorí nám po novembri 89 sľubovali Švajčiarsko, tých, ktorí boli skalopevne presvedčení, že v Iraku sú zbrane hromadného ničenia, tých, ktorí v mene dodnes spochybňovanej genocídy v Kosove bombardovali Belehrad, aby si v novovytvorenom štátnom útvare mohli založiť druhú najväčšiu vojenskú základňu v Európe, alebo funkcionára kyjevskej vlády, ktorý sa dušoval, že Rusi na Donbase použili atómové nálože. Zrejme aj za tým všetkým stáli komunisti (veď aj McCarthy hľadal v päťdesiatych rokov komunistov až v americkej vláde, na čom potom pohorel), čo v našom slovenskom prípade nie je až natoľko neuveriteľné, lebo najhorlivejší dnešní antikomunisti boli v minulosti nielen členmi, ale podaktorí aj funkcionármi onej „klamárskej strany“.

K ďalšej poznámke ma inšpirovala prednáška slovenského historika, ktorý upozornil na to, že náš Zákon o protikomunistickom odboji uvádza nesprávny dátum, od ktorého možno o takomto odboji uvažovať. V zákone uvedený dátum 10. október 1944 je totiž dňom, kedy na našej územie vstúpili nie jednotky Červenej armády, ale jednotky Čs. armádneho zboru generála Svobodu. Sovietske vojská operovali na našom území už v predchádzajúcom mesiaci. Tak či onak, ukazuje sa, že zákon bol účelovo  šitý rýchlou ihlou, čo vedie až k absurdným dôsledkom. Napríklad by to znamenalo, že výčiny banderovcov na našom území, ich lúpeže a vraždy pokojných občanov, najmä Židov, takisto boli súčasťou protikomunistického odboja a mali by sme im za to (podobne ako v Kyjeve) stavať slávobrány. Našťastie ešte existuje pár pamätníkov, ktorí vedia, kto bol kto. Pre horlivcov by som navrhoval, aby opravili spomínaný zákon a extrapolovali ho k dátumu vzniku Komunistickej strany ČSR. Potom by sme za bojovníkov proti komunizmu mohli označiť aj četníkov, ktorí strieľali do štrajkujúcich robotníkov, veď štrajky organizovali najmä komunisti. Ďalšími v poradí by mohli byť represívne orgány medzivojnovej Slovenskej republiky, ktoré tých komunistických klamárov posielali do Ilavy a Leopoldova.

Nikdy som nebol členom nijakej politickej strany, no to dnešné nálepkovanie ľudí sa mi z duše bridí. Ľudia s ľavicovejšími názormi sa dnes nemôžu zapojiť do serióznej verejnej diskusie bez toho, aby neboli označení za boľševikov a takmer vinníkov za stalinské gulagy či politické procesy v päťdesiatych rokoch. Ak by sme mali prijať tento uhol pohľadu, potom by sme mohli odmietať diskutovať s našim názorovými protivníkmi a neustále im vyhadzovať na oči zločiny kolonializmu, inkvizície, preventívnych vojen alebo zorganizovanie afrických jarí, ktorých dôsledky dnes postavili Európu do neriešiteľnej situácie.