Kalištie – stretnutie generácií 2018

Počet zobrazení: 7865

V sobotu 23. júna bol som na 13. stretnutí generácií na Kaliští. A nie sám. Čitateľom Slova azda netreba miestopisný názov Kalištie (v bystričtine – pozn. red.) vysvetľovať. A prečo stretnutie generácií? Ako uviedli organizátori, „cieľom tohto stretnutia nie je len pripomenúť si obete brutálneho a nezmyselného vraždenia počas druhej svetovej vojny, ale aj symbolicky vrátiť život na Kalištie, na miesto, kde sa každoročne stretávajú poslední pamätníci vojny spolu so svojimi deťmi, vnukmi, pravnukmi a mnohými ďalšími, ktorí nechcú zabudnúť na túto temnú kapitolu našej histórie“. Podľa môjho názoru banskobystrickému oblastnému výboru SZPB a Múzeu SNP spolu s ďalšími sa to vrchovato podarilo.

kaliste_1.jpg

Nie som iba divák a nezaujatý recenzent „nejakého“ spoločenského podujatia. Naopak, som zaujatý z dvoch dôvodov. Prvým je, že Slovenské národné povstanie považujem za najvýznamnejší počin v novodobých slovenských dejinách. Podľa mňa patrí do „Veľkej trojky“ slovenských štátnych sviatkov: 5. júl – Cyril a Metod ako deň slovenského zaujatia vlasti, 30. október (1918) – Martinská deklarácia ako deň vyhlásenia slovenskej štátnosti a konečne 29. august (1944) – ako deň slovenského zaradenia medzi demokratické národy a štáty sveta. Bez 29. augusta 1944 by neboli ani následné štátne sviatky: 17. november (1989), 1. september (1992) a prvý január (1993).

Po druhé: Kalištie nie je pre mňa iba symbolika. Ešte som nevedel rozumom pochopiť, čo to znamená (a pochopiť vraždenie mi dodnes nejde), ale pre mňa to bola miestopisná skutočnosť. Chodil som do základnej deväťročnej (presnejšie absolvoval som osemročnú s pridaním triedy navyše) školy v Banskej Bystrici, do ktorej spádovej oblasti patril aj novobudovaný obytný súbor Fončorda, kde prvou ulicou bolo Nové Kalištie. Domy postavené pre tých, ktorí prežili. A posunom času som spoznával často aj „staré“, vypálené Kalištie. Nielen ako turista, párkrát som tam aj brigádoval.

kaliste_2.jpg

Nielen dejinný zmysel pripomienky fašistického besnenia, ale aj krásy prírody a úsilie dnešného človeka sústredené na pietnom mieste priviedli ma opäť na Kalištie. Ako som povedal – myšlienka stretnutia generácií sa „vydarila“. Na sobotnom Kaliští ako by sa prelínali dve scény. Pamäť a identita.

Javisko pamäte – bývalá dedinka vysoko v horách, kde obyvatelia žili skromný, ťažký život ale napriek tomu svoj život. Cestou popri základoch vypálených domov – len dva sú zachované – sa z informačných tabúľ a expozície dozviete všetko, skutočne všetko o každodennom živote obce, rodín i jednotlivcov až do toho osudného 18. marca 1945. Areál v posledných rokoch zahusťujú výsadbou ovocných stromčekov, každý jeden z nich bude pripomínať fašistami vypálenú obec. Je ich viac ako stovka. Ďalšie ovocné stromčeky pribudli aj v túto sobotu, pričinili sa aj hostia. Stáva sa z toho Sad života. Uprostred bývalej obce je pietny pľac, kde bola spomienka. Zatiaľ nezabúdame. Pamätali si tí, ktorí sú so slávnou (doslova) minulosťou bytostne zviazaní: odbojári, ich potomkovia, no aj tí z nás, ktorí si povstaleckú pamäť nielen pripomínajú, ale aj ctia. Vo funkciách či v každodennosti života. Dnes si prišli pamätať osobne aj predseda vlády, ministerka kultúry a minister obrany. Prítomní to ocenili. Priznávam sa, že som bol príjemne zarazený. Predseda vlády a obaja ministri (samozrejme, prím hral premiér) kráčajúci v zhlukoch občanov. Podávanie rúk, pozdravy, fotografovanie na každých pár metroch. Bez odvrávania, bez obáv. To som asi ešte nezažil. Naživo! Nekašírované. Napriek, prepytujem mejnstrímovým rečiam o nich. Dnes boli na Kaliští správni ľudia na správnom mieste.

kaliste_5.jpg

Druhým – príležitostným javiskom stretnutia sú priestory pred a pod bývalou dedinou. Nazval som ich javiskom identity, sebauvedomovania človeka. Od predpoludnia do popoludnia dočasné pódium slúžilo kultúrnym vystúpeniam. Nohy krepčia, spev sa šíri – i na pohľad peknô. Však Pohronci s veľkým i malým P. Sliačania, Baločkári, Podpoľanci i Rusíni. Potvrdil sa aj ďalší význam slova identita: zhoda, súlad. Práve ľudový spev a tanec vytvára zhodu na oboch stranách, vytvára súlad a je nádhernou oslavou ľudí z Kalištia. Žijú naďalej s nami život slovenský… Pre úplnosť dodávam, že na svoje si prišli aj tí neskôr narodení. Deti mali športové, vedomostné a zábavné hry a súťaže. Tí, ktorí si trúfali, mohli potvrdiť svoju regrútsku zdatnosť. A. všeličo inšie pre zábavu, potešenie i poučenie všetkých vekových skupín.

kaliste_6.jpg

Stretnutie generácií na Kaliští bola vydarená akcia. Kto neverí, nech tam o rok beží. Presvedčíte sa na vlastné oči i uši. Alebo na vlastnú chuť. Podávaný guľáš bol (ako vraví môj zať) prudko jedlý. Máme z čoho čerpať. Pramene našej súčasnosti sú ľudsky čisté. Preto nedovoľme, aby sa rieka slovenského života skalila, zamútila: Nech sa slovenská budúcnosť v skúškach a nástrahách sveta predovšetkým zakalí. Aby bol náš život pevný, odolný a predovšetkým ľudský, s ľuďmi a pre ľudí.

kaliste_3.jpg

kaliste_4.jpg

kaliste_8.jpg

kaliste_9.jpg

kaliste_10.jpg

kaliste_11.jpg

kaliste_12.jpg

Foto: Autor

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984