Čertovo kopýtko dvojitého občianstva
Tak nám ten zákon predsa prijali, komentoval by Josef Švejk stav po hlasovaní v maďarskom parlamente 26. mája 2010. Treba len dúfať, že sa svet po necelých sto rokoch natoľko zmenil, že nerozumné konanie kohokoľvek už v stredoeurópskom priestore nemôže priniesť také dôsledky, ako keď hrdina Haškovho románu predniesol pamätnú vetu: „Tak nám zabili Ferdinanda.“ Sú rôzne druhy atentátov a nemusí vždy pri nich tiecť krv. Všetky obdobné činy však mávajú ďalekosiahle dôsledky, ktoré si často nik, vrátane iniciátorov, možno ani neželal. To, čo sa udialo v Národnom zhromaždení v Budapešti, možno tiež zarátať medzi atentáty. V tomto prípade je to atentát na dobré susedské vzťahy a určite nielen so Slovenskom. Útok na integritu Slovenska V tejto súvislosti zaráža písanie časti tlače na Slovensku i konanie niektorých politikov, ktorí si akosi nevšimli, že v konaní maďarského parlamentu už nejde o bežné politické rozhodnutie, ale o kvalitatívne iný prístup k riešeniu bežných záležitostí, ktorý nerešpektuje nielen partnerov, ale celý systém medzinárodných vzťahov. Otrepané tvrdenia tzv. mainstreamových novín a televíznych staníc, že reakcia slovenskej vlády a parlamentu sú „predvolebným hraním maďarskou kartou“ alebo dokonca šírením protimaďarských nálad, hraničí s podozrením, že už nejde o žurnalistiku, ale o presadzovanie vplyvu cudzej moci nepriateľsky naklonenej Slovensku. Nie je predsa možné, aby jeden štát proti všetkým zvykom dobrých susedských vzťahov anektoval občanov Slovenska, a aby ono neprijalo relevantnú odpoveď. Už sa nehrá s nijakou kartou – ide o priame útoky na integritu našej republiky a jej občianstva. Keď robia dvaja to isté, zvyčajne to nie je to isté. Touto starou múdrosťou možno odbaviť všetky nenáležité tvrdenia o tom, že veď aj Slovenská republika dvojité občianstvo uznáva, tak prečo majú jej predstavitelia námietky voči podobnému kroku, ktoré k slovenským občanom urobilo Maďarsko. Odpoveď je veľmi jednoduchá: preto, lebo Slovenská republika nedáva svoje občianstvo ľuďom, ktorí ho nikdy nemali, alebo ktorí sa na Slovensko neprisťahovali a neprešli u nás naturalizačným procesom. Na Slovensku nikomu nenapadlo rozdávať občianstvo na etnickom princípe osobám, ktoré žijú na území iných štátov. Dvojité občianstvo SR majú len tí, čo niekedy naše občianstvo mali a boli oň v rozpore prirodzeným právom obratí, alebo tí, ktorí sa na naše územie trvalo prisťahovali a mienia tu žiť. V tom prípade naše orgány netrvali na tom, aby sa zriekli pôvodného občianstva. Revizionizmus a iredenta Zákon prijatý v Budapešti sa odvoláva na zákonodarstvo už 92 rokov neexistujúceho štátu, ktorého navyše súčasné Maďarsko nie je výlučným právnym následníkom. Porušuje sa tým Trianonská mierová zmluva, ktorá Maďarsku prisúdila iba zodpovedajúcu časť územia bývalého Rakúsko-Uhorska i s patričným obyvateľstvom. Budapešť porušuje aj Parížsku mierovú zmluvu, ktorá po 2. svetovej vojne v celosti prevzala Trianon a navyše zakázala akúkoľvek iredentu i revizionizmus. Ako ináč než za revizionizmus a iredentu možno označiť zákon, ktorým chce revidovať mierové zmluvy v ich podstatnej časti – príslušnosti občanov ku krajine. Porušuje tým dohovor Maďarska s ČSSR z roku 1961 o tom, že vo vzťahu oboch štátoch (teraz aj Slovenskej republiky) sú dvojité občianstva vylúčené. Súčasná politická elita v Budapešti sa jednoducho rozhodla nerešpektovať nič z toho, čo zabezpečilo mier v Európe na 65 rokov. Výsledkom dlhoročného úsilia o totálnu maďarizáciu mnohonárodného Uhorska bolo, že „objekty maďarizácie“ vzali svoj osud do vlastných rúk a roku 1918 dali krajine, ktorá voči nim otvorene a nezakryto robila politiku etnocídy, definitívne zbohom. Maďarské politické elity sa všemožne snažili zvrátiť toto rozhodnutie, ale nakoniec museli kapitulovať a Trianonskú zmluvu podpísať. Tá dala bodku za ich snom „kývať Európou, keď nás bude 15 miliónov“ (Gyula Andrássy). Hneď na to však rozpútali kampaň založenú na dvoch lžiach: stotožnili Maďarsko s Uhorskom a tvrdili, že nie utláčané národy, ale nespravodlivé veľmoci rozbili „tisícročný maďarský štát“. Druhou lžou bolo tvrdenie (podobne ako dnes), že príslušníci maďarských menšín v nástupníckych štátoch sú surovo utláčaní a je ohrozovaná ich identita. Minden vissza! Všetko späť! Keďže demokratické európske národy im na tieto lži nenaleteli, maďarské politické elity naskočili na vlnu revanšizmu, ktorú v 30. rokoch minulého storočia predstavovali nacisti na čele s Adolfom Hitlerom. Pevne dúfali, že s jeho pomocou budú môcť realizovať svoj program integrálnej revízie, teda vytvorenia tzv. veľkého Maďarska v hraniciach bývalého Uhorska. Na to slúžila zúrivá propaganda pod heslami Minden vissza! (Všetko späť) a Nem, nem, soha! (Nie, nie, nikdy). Krajne pravicový režim Miklósa Hortyho zaviedol štát do nezmyselnej vojny s desiatkami tisíc zabitých Maďarov. Skúsenosť z druhej svetovej vojny primäla národy urobiť opatrenia, aby sa podobné situácie nemohli zopakovať. Jedným zo zásadných bol pre Maďarsko zákaz iredenty v aktuálnom čase i do budúcnosti v mierovej zmluve z Paríža. Po upokojení povojnových pomerov upustilo aj vtedajšie Československo od domnienky, že obyvatelia južného Slovenska maďarskej národnosti prijali v čase okupácie maďarské občianstvo dobrovoľne a prestalo ich na svojom území považovať za cudzincov. Aj vtedy totiž dobrovoľné prijatie občianstva cudzieho štátu znamenalo stratu toho pôvodného. Neskoršie sa príslušníkom maďarskej menšiny vrátili všetky národnostné práva v rozsahu, ktorý v Európe nie je celkom obvyklý. Príslušník ktorejkoľvek menšiny na Slovensku je teda aj dnes plnoprávny a rovnocenný občan s vysokým štandardom národnostných práv. Pätnásť miliónov Maďarov? Po novembri 1989 by bol málokto ochotný pripustiť, že s odvrhnutím komunistickej totality sa spochybnia aj hodnoty a zmluvné záväzky, ktoré znamenali pre Európu od roku 1945 až po našu generáciu mier. Len neveriacky sme prijímali tendencie nových maďarských politických elít v Maďarsku, ale aj u nás, ktoré spochybňovali základy povojnového usporiadania. Ako studená sprcha pôsobilo vyhlásenie prvého nesocialistického premiéra Józsefa Antalla, že sa cíti byť premiérom 15 miliónov Maďarov v Karpatskej kotline. Aj to je jedna z ďalších iredentistických a revizionistických lží, pretože v oblasti stredného Dunaja 15 miliónov Maďarov nikdy nežilo a nežije. Podľa všetkých prístupných štatistických údajov žije v Maďarku a v štátoch s ním susediacich maximálne 12,5 milióna príslušníkov maďarského etnika. Slovensko nemôže pri hodnotení prijatého zákona o dvojitom občianstve ignorovať historické súvislosti ani to, v akom ovzduší sa uvedený zákon prijímal. Nemožno nevidieť, že od čias Antalla sa situácia v Maďarsku týkajúca sa nerešpektovania medzinárodno-právne daného stavu výrazne zradikalizovala a pripomína časy z medzivojnového obdobia. Za prvej vlády Viktora Orbána sa obnovili všetky iredentistické pamätníky postavené za Horthyho, ktoré boli po vojne odstránené. Dnešná vláda v Budapešti ignoruje všetko dobré, čo sa vo vzájomných vzťahoch vybudovalo, ignoruje medzinárodné zmluvy i zmluvy podpísané so Slovenskom. Pytliaci v našom rybníku Našou povinnosťou je brániť suverenitu a územnú celistvosť Slovenskej republiky aj integritu nášho občianstva. Nik nesmie prísť loviť do slovenského „rybníka“ bez nášho povolenia. To by mohlo byť jasné aj niektorým našim politikom. Lebo povedať pytliakovi, ako to robí SDKÚ, že rybník je náš, a nechať ho tam loviť, je veľmi zvláštna politika. Slovenská republika je demokratický štát. Nikoho nemôže nútiť, aby bol proti svojej vôli jej občanom. No musí trvať na základnej povinnosti každého svojho občana, aby bol voči nej lojálny. Len lojalita voči štátu totiž môže zabezpečiť, aby povinnosti voči svojim občanom plnil aj štát. Prijatá novela slovenského zákona o občianstve je preto najlepšou odpoveďou všetkým pytliakom, ktorí by chceli loviť v našom rybníku. Nepochybne obrovská väčšina obyvateľov SR bez ohľadu na národnosť pokladá Slovensko za svoju vlasť a spája svoj osud s jeho úspešným napredovaním. Všetci ostatní, ktorým sa to nepáči, musia mať možnosť výberu občianstva. Takú možnosť poskytuje Česko, ale aj model európskej demokracie – Nemecko. Slovenskí občania potrebujú pokoj, ktorý sa im súčasná vláda a parlament v prijatom zákone pokúšajú zabezpečiť. Žiaľ, asi nemožno dúfať, že nám „skvelý“ Viktor a jeho priatelia v jednej na Slovensku pôsobiacej strane dajú pokoj. Obrazne povedané, musíme sa pripraviť na dlhý zákopový boj. Hádam nik nebude strieľať, lebo ako kričal na fronte Švejk, sú to predsa ľudia. Ak budeme v zásadných otázkach jednotní, nemôžeme neuspieť. Autor je historik
