Bez dôvery niet porozumenia
V polovici mája sa neďaleko Mníchova uskutočnila medzinárodná konferencia na tému Odcudzení susedia. Podujatie zorganizovala evanjelická akadémia v Tutzigu spolu s bavorskou Spoločnosťou pre juhovýchodnú Európu. Za slovenskú stranu sa na podujatí zúčastnil aj riaditeľ odboru krajín západnej a južnej Európy Ministerstva zahraničných vecí SR Ján Gábor, ktorý niekoľko rokov pôsobil ako expert Rady Európy pre otázky národnostných menšín. Rozsiahlu reportáž o konferencii, na ktorej zo Slovenska vystúpili aj riaditeľ Inštitútu pre verejné otázky Grigorij Mesežnikov a Kálmán Petőcz z Fóra inštitútu na výskum menšín, priniesol mienkotvorný denník Frankfurter Allgemeine Zeitung pod titulkom „Štátne občianstvo na opačnej strane hraníc. Maďarské predstavy sú v susedných štátoch vnímané odlišne“. Na priebeh a zmysel celého podujatia sme sa opýtali Jána Gábora a pripájame podstatnú časť jeho príhovoru. Čo bolo vlastne cieľom konferencie v Tutzigu? Snahou organizátorov bolo zhodnotiť vývoj na Slovensku a v Maďarsku šesť rokov po spoločnom vstupe do Európskej únie. Odzneli referáty o politickom, ekonomickom vývoji, ako aj o niektorých historických súvislostiach. Pretože referujúcimi boli Nemci, Rakúšania a Maďari, bolo vhodné, že aj Slovensko tam malo zástupcu. V čom vidíte hlavný prínos tohto podujatia práve v súčasnom období? Demokratická Európa nie je z vývoja u našich južných susedov nadšená. Nemecké médiá zaujímajú stále kritickejší postoj k rozličným javom Maďarsku, ktoré nepatria do 21. storočia. Preto sa nemecké kruhy zaujímajú o príčiny vývoja, ktorý zasahuje aj do širšieho regiónu a momentálne sa najvypuklejšie prejavuje v slovensko-maďarských vzťahoch. Som rád, že som v tomto smere mohol na konferencii poskytnúť aj svoje skúsenosti. Čo vás najviac zaujalo v diskusii? Potešilo ma najmä to, že sa účastníci zhodli na tom, že na Slovensku sú vzťahy medzi väčšinovým obyvateľstvom a menšinami na občianskej úrovni veľmi dobré. Prevládol názor, že problém tkvie skôr v politickej rovine. Práve preto je takáto odborná diskusia potrebná, aby pripravila vhodnú pôdu aj na prípadnú politickú debatu. Ako vidíte budúcnosť slovensko-maďarských vzťahov vy? Ako pozitívne orientovaný človek sa nazdávam, že keď sme prežili spolu rôzne časy v rôznych spoločenských, i totalitných, systémoch, bola by hanba, keby sme nenašli k sebe cestu v zjednotenej demokratickej Európe. Som právnik a verím v zásadu clara pacta boni amici – jasné dohody robia dobrých priateľov. Súčasne som diplomat a preto som za stály dialóg. Naň však treba dvoch. Slovensko-maďarské vzťahy vo faktoch a súvislostiach V uplynulých dvoch desaťročiach všetky slovenské vlády zdôrazňovali, že vo vzťahoch s Maďarskom máme podstatne viac zhodných bodov ako tých, na ktorých sa nedohodneme. Hádam až 95 percent našej spoločnej agendy je pozitívnych. Naši partneri však vždy kládli dôraz na sporné témy. Proces, vedúci k nezávislosti Slovenska začiatkom 90. rokov minulého storočia, Maďarsko privítalo spustením protislovenskej kampane. Budapešť obvinila Bratislavu z nerešpektovania práv osôb patriacich k národnostným menšinám a v lete 1993 do poslednej chvíle blokovala vstup SR do Rady Európy. Súčasne nášmu štátu vyčítala, že realizáciou dvojstrannej zmluvy z roku 1977 týkajúcu sa vodného diela na Dunaji porušil medzinárodné právo. Zlý štart hneď na začiatku Spravodajcovia Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Walter Schwimmer a Tarja Halonnenová pri monitorovaní situácie na Slovensku nezistili žiadne vážne pochybenia pri ochrane národnostných menšín. Pokiaľ išlo o kľúčovú otázku, či bolo Maďarsko oprávnené opustiť práce na spoločnom projekte Gabčíkovo/Nagy amaros, rozhodol Medzinárodný súdny dvor v Haagu v pomere 14:1 v prospech Slovenska. Jediný sudca, ktorý bránil Maďarsko, bol z Maďarska. Premiéri našich krajín Vladimír Mečiar a Gyula Horn uzavreli v Paríži 19. marca 1995 Zmluvu o dobrých susedských vzťahoch a priateľskej spolupráci. Zriadila sa zmiešaná komisia, ktorá sa mala zaoberať problémami národnostných menšín na oboch stranách. Vo všetkých európskych hlavných mestách aj vo Washingtone sa predpokladalo, že Bratislava a Budapešť budú viesť dialóg a intenzívnu spoluprácu ako susedia aj ako zodpovední členovia EÚ a NATO. Žiaľ, pozitívnemu prístupu Slovenska nezodpovedal rovnaký postoj Maďarska. Počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu (vtedy bol prvý raz premiérom Viktor Orbán) maďarský parlament schválil zákon o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch, čo výrazne zhoršilo obojstranné vzťahy. Poslednú oficiálnu cestu predsedu vlády SR do Budapešti sme zaznamenali v roku 2001! V tom období bola osem rokov súčasťou vládnej koalície aj SMK. Preto tí, čo teraz tvrdia, že vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom nie sú dobré pre zloženie súčasnej vlády, sa veľmi mýlia. Aj súčasný premiér Robert Fico pri viacerých príležitostiach preukázal vôľu stretnúť sa s maďarským partnerom kedykoľvek a kdekoľvek so zámerom rokovať o všetkých otázkach spoločného záujmu, no nedočkal sa pozitívnej odozvy. Jednostranné kroky Budapešti Budapešť uprednostňuje jednostranné kroky a cielene internacionalizuje bilaterálne otázky. Ale keď relevantná medzinárodná inštitúcia zaujme stanovisko, Maďarsko ho odmietne uznať. Príkladom je vlaňajšia novela slovenského zákona o štátnom jazyku. Legislatívny návrh sa riadne vnútroštátne prerokoval, a keď sme zaregistrovali námietky Budapešti, rozhodli sme sa v dobrej vôli konzultovať ich s našimi partnermi. Uskutočnilo sa niekoľko rokovaní zmiešanej komisie, keď slovenskí odborníci vysvetlili maďarským všetky aspekty novej legislatívy. Pretože maďarská strana zotrvávala na svojich pozíciách, požiadali sme o názor Vysokého komisára pre otázky národnostných menšín pri OBSE Knuta Vollebaeka. Ten konštatoval, že náš zákon sleduje legitímny cieľ (ochrana štátneho jazyka) a je v súlade s medzinárodnými štandardami. Udialo sa to vlani v júli, no Maďarsko dosiaľ odmietlo akceptovať tento záver. Novela zákona o štátnom občianstve, ktorá umožní národnostným menšinám žijúcim v zahraničí požiadať o štátne občianstvo Maďarskej republiky, je v ostrom rozpore s konceptom štátneho občianstva podľa medzinárodného práva. To umožňuje dvojaké štátne občianstvo len pri splnení podmienky skutočného vzťahu medzi štátom a dotknutou osobou. Žiadateľ teda musí byť v danom štáte rezidentom alebo musí mať rodinný vzťah s osobou z tohto štátu. Budapešť sme dopredu informovali, že prípadné prijatie takéhoto zákona bez konzultácie so slovenskou stranou, navyše v období pred voľbami na Slovensku a 90. výročím Trianonu, nemôžeme považovať za pozitívny vklad do bilaterálnych vzťahov. Veľkorysosť, či asimilácia? Slovensko a Maďarsko sú viazané nielen dvojstrannou zmluvou, ale aj Rámcovým dohovorom Rady Európy o ochrane národnostných menšín a Európskou chartou regionálnych a menšinových jazykov. Na Slovensku majú osoby patriace k národnostným menšinám rozsiahle práva a existujú aj inštitucionálne záruky na ich uplatnenie vo vzdelávacom systéme, kultúre i v masmediálnej sfére. V Maďarsku možno pozorovať dlhodobú tendenciu vedúcu k asimilácii menšín. Poukazujú na to aj správy Rady Európy. Počty ľudí, ktorí hovoria menšinovým jazykom, sú diskutabilné. S prihliadnutím na historický vývoj majú tí, čo používajú menšinové jazyky, obavy oficiálne sa prihlásiť k svojej materčine. Podľa sčítania ľudu asi 11-tisíc občanov Maďarska uvádza slovenčinu ako svoj materský jazyk, no podľa odhadov približne stotisíc ľudí hovorí, resp. rozumie po slovensky. V Maďarsku sú podmienky na vzdelávanie menšín v rodnom jazyku na mimoriadne nízkej úrovni, slovenská menšina disponuje iba niekoľkými školami. Kým u nás menšinové deti získavajú úplné vzdelanie v materskom jazyku až po univerzitu, u našich južných susedov sa slovenské deti učia slovenčinu ako cudzí jazyk a táto výučba prebieha v maďarčine! Podľa expertov zo Štrasburgu v Maďarsku existujú voči národnostným menšinám krásne zákony, no ich problémom je, že zostávajú len na papieri. Napríklad začiatkom 90. rokov minulého storočia prijali zákon, ktorý mal garantovať právo na zastúpenie menšín v parlamente. Toto právo sa nikdy nezrealizovalo! Vraj na to „nie je politická vôľa“. Ombudsman pre menšiny Jeno Kaltenbach po dvanástich rokoch pôsobenia vo svojom úrade vyhlásil, že situácia menšín v Maďarsku je kritická a ich asimilačný proces sa urýchľuje. V pasci nestrávenej histórie Jedným z troch hlavných sporných bodov medzi našimi krajinami je interpretácia dejín. Slovensko sa viac orientuje na budúcnosť. Energiu, ktorú by sme minuli na potulky labyrintom stredoeurópskej histórie, sme radšej investovali do reformných procesov spoločnosti po získaní samostatnosti. Niet národa v Európe, ktorý by v takom krátkom čase prešiel toľkými politickými a ekonomickými procesmi. Dnes je slovenská ekonomika napriek svetovej hospodárskej kríze v dobrej kondícii a prognózy sú optimistické. Elity v Maďarsku sa ocitli v pasci vlastnej nestrávenej histórie. Každý národ v Európe má svoje biele i čierne stránky v knihe, ktorú voláme dejinami. Ťažko však pochopiť, prečo je náš južný sused upätý len na tie úseky histórie, ktoré cez jeho optiku predstavujú nočnú moru. Pragmatickému prístupu slovenských elít, ktoré nemali problém trikrát prizvať do vlády reprezentáciu maďarskej menšiny, absolútne protirečí prístup Maďarska. To svoju politickú agendu ustavične zaťažuje tzv. historickými krivdami. Medzi Slovenskom a Maďarskom je potrebný trvalý dialóg bez ohľadu na rôznosť pohľadov. Nepotrebuje predkladanie sťažností medzinárodným štruktúram ešte pred tým, ako sa začnú dvojstranné rozhovory, a mali by sme vždy rešpektovať prevzaté záväzky. Splnenie týchto dvoch podmienok automaticky povedie k posilneniu vzájomnej dôvery. Bez tej nemôže byť porozumenie. (Z príhovoru Jána Gábora na konferencii v Tutzigu, krátené, medzititulky Slovo)
