Slovensko pod storočnou vodou
„Vstal som ako každé ráno. Umyl som sa, pripravil si raňajky. Ešte len pomaličky začínalo svitať a nahlas som si vzdychol: znovu prší... Ale pracovať sa musí. Tak som naštartoval auto. To bolo čosi po šiestej. O siedmej sa už celé sídlisko ocitlo pod vodou.“ Bolo asi deväť, keď som odchádzal z bratislavských Kramárov. Práve som sa lúčil s pracovníčkou transfúznej stanice, keď mi zapípala esemeska. „Už ma zháňajú na úrade,“ zažartoval som pri dverách. Na schodoch som však ostal stáť. Ako obarený som sa díval na obrázok, ktorý mi práve prišiel z Kežmarku. Zatopené sídlisko Tá priama reč v úvode je rozprávanie autora ememesky, ktoré som si vypočul v ten deň večer. To už sme sa na krátko stretli pod Tatrami, iba chvíľu po tom, čo sme dorazili z Bratislavy. Ešte predpoludním som však od neho cez telefón, i zo správ agentúr zistil, čo sa stalo na Hornom Spiši. Napriek zážitkom z ciest, ktoré sme absolvovali posledné dni po obciach postihnutých prírodným živlom, som tomu najskôr nemohol uveriť. Veď v piatok nadránom sa na niektorých miestach vyjasnilo a predpoludním bolo zrejmé, že po dlhom čase precitneme v teplom slnečnom dni... Bol som šokovaný, keď som sa dozvedel, čo spôsobila v Kežmarku záplavová vlna. Nevybrežil sa však, ako sa čakalo, Poprad, ale Ľubický a Tvarožiansky potok. Ihneď som informoval premiéra. Ten sa už niekoľko dní za sebou brodil kalnou vodou a bahnom, pretože sa zúčastňoval na záchranných prácach v dedinách severne od Nových Zámkov. Mimoriadne dravé rieky Nitra a Žitava tam brali všetko, čo im stálo v ceste, a hrozilo, že si vezmú aj ľudské životy. Záchranári v obciach Hul a Veľká Maňa v poslednej chvíli evakuovali ľudí. „Celé naše sídlisko Juh je pod vodou,“ vzrušene mi vysvetľoval Kežmarčan Vlado do telefónu. „O siedmej mi volali, aby som sa rýchlo vrátil domov, že nás zasiahla povodeň. Našťastie, nebývame dole, ale na sídlisku Sever siaha voda až po prvé poschodie. U nás sú zaliate chodníky a cesty, autá. Prúd je taký silný, že berie kontajnery na odpadky. Pod vodou sa ocitol futbalový i rekonštruovaný zimný štadión.“ Akoby zázrakom sa neskrotný živel zatiaľ zastavil pred južnou bránou historického hradu. Nefunguje elektrina, a tak ani televízia či internet. Na fotke, ktorú mi Vlado poslal, som videl budovu hypermarketu – sivohnedá hladina siahala až po nápis Tesco. Kampaň ide bokom Keď som onedlho volal predsedovi vlády, hlas som mal ešte nervóznejší ako kamarát z Kežmarku. Iba som opakoval „katastrofa, tragédia, celé centrum Kežmarku i časť Starej Ľubovne je pod vodou“. Netrvalo dlho a premiér rozhodol – ideme na východ. Stačilo pár pokynov a jeho piatkový program sa zmenil. Krízová porada kľúčových ministrov týkajúca sa odškodnenia postihnutých, príprava mimoriadneho zasadania vlády na sobotné ráno, zrušenie záverečného predvolebného zhromaždenia v Bratislave i celoslovenského podujatia Deň sociálnej demokracie na druhý deň v Banskej Bystrici. „Nemôžeme robiť politickú kampaň a už vôbec sa nemôžeme zabávať, keď iní takto trpia,“ vysvetľoval kolegom. Nik nereptal. Účinkujúci na mítingu v tenisovom centre to plne chápali, vzdali sa honorárov v prospech dobrej veci a zrazu bol z toho charitatívny koncert. Do zbierky solidárne prispeli aj kandidáti na poslancov. Unavení, na smrť vyčerpaní ľudia v nepremokavých bundách. Partia odhodlaných hasičov, policajtov, pracovníkov civilnej ochrany, štátnej správy i radoví občania ochotní pomôcť. V ich strede minister vnútra Robert Kaliňák. Môj prvý dotyk s povodňou v Kežmarskom okrese sa udial na miestnej hasičskej stanici. Odrezaní od sveta „Pozrite sa, tento úzky pás je pôvodné koryto riečky a toto všade naokolo je potopa. Ráno však hladina siahala ešte vyššie.“ Postarší muž ukazuje na miesta, kde leží premočená pováľaná tráva. Desiatky hektárov zničených pasienkov. Na prvý pohľad bolo jasné, aká smršť sa tadiaľto musela prehrmieť. Stojíme na moste, ktorý na oboch stranách prehradili policajnými páskami. „Tu je to miesto,“ ťahá nás k okraju cesty. Až keď sa nahnem, uvedomím si, že stojím na asfalte, pod ktorým je len tenký pás kamenného podložia. Inak len rozbúrená voda, ktorá úplne podmyla cestu. Akoby vedľa betónového mosta vznikol druhý, prírodný. „Prvé auto, ktoré by sme sem vpustili, by sa prepadlo a už by sme tadiaľto nemohli prejsť ani peši,“ vysvetľuje muž dôvod, pre ktorý tu hliadkuje. „Do obce Ľubica sa už autom nedostanete. A to sú za nami ešte dve dediny. Cesty do nich sú ešte v horšom stave.“ So západom slnka si uvedomujem, čo to znamená byť odrezaný od sveta. Ani sanitka by sa ďalej nedostala. Ak by sa, nebodaj, niekomu priťažilo, museli by ho najskôr preniesť pešo celé kilometre až na hlavnú okresnú cestu. Tá jediná zostala prejazdná. Vlastne, ani tá nie celá. Na operatívnej porade – ešte pred výjazdom na miesta činu – sa dozvedáme, že cez mestečko Podolínec sa priamo prejsť nedá. Od skorého rána tam policajné hliadky musia odkláňať dopravu po bočných uličkách. Členovia krízových štábov referujú, že v oboch okresoch (Kežmarok a Stará Ľubovňa) povodeň zasiahla asi 60 obcí, z toho 13 ostalo nedostupných. Od skorého rána nasadili všetku dostupnú techniku, urýchlene ju stiahli z ďalších krajov, kde ju práve nebolo treba. Stovky ľudí evakuovali do náhradných priestorov. Niekoľkých za pomoci vrtuľníka, v poslednej chvíli. Kým sa ich domy neocitli pod vodou, odmietali ich opustiť. Ratujú si holý život Sú vôbec normálni? „Chápem ich,“ viac potichu ako nahlas reaguje minister Kaliňák. „Toto nezažili celé generácie, nik si niečo také nevedel ani predstaviť. Ľudia sa báli nechať svoje domovy opustené. S krádežami majú viac skúseností, ako s ničivými záplavami.“ Do priemyselnej zóny pri Podolínci museli na obojživelníku poslať policajtov, lebo zlodejom z neďalekej osady poskytla veľká voda príležitosť získať ľahkú korisť. Zaliata fabrika vyhnala všetkých zamestnancov. Podobne nasadzovali policajtov všade, odkiaľ museli obyvatelia odísť. „Najprv to vyzeralo na normálne ráno. V noci síce poriadne pršalo, ale aj tak som pri vstávaní nepočul nič nezvyčajné. Ešte aj kohúty normálne kikiríkali,“ opisuje mi ticho pred búrkou žena v strednom veku na pomedzí Starej a Novej Ľubovne. Kým sme sa tam dostali, bola už poriadna tma. Aj na ulici, kde sme práve stáli, svietili iba reflektory áut, lebo najbližšie stĺpy verejného osvetlenia vzal čert. „Zrazu som začula hukot, ako keď naplno pustíte vodu z kohútika do vane. Ale to by ste tých vaní museli napĺňať naraz aspoň sto.“ Prílivová vlna bola rýchla. Hladina riečky stúpala síce už skôr, ale nočných sto mililitrov zrážok v priebehu niekoľkých hodín rozpútali peklo. V momente sa nespútaný živel bez pozvania vrútil do všetkých rodinných domov v okolí. „Nestačíte robiť nič,“ mávla žena rukou. „Najprv pobehujete, skúšate ešte niečo zachrániť, jeden cez druhého kričíte. Ale po chvíli zistíte, že to nemá cenu. Ratujete si holý život. A potom...“ Do očí sa jej nahrnuli slzy. Slzy nešťastia, bezmocnosti a beznádeje. Rúbu lesy ako besní Striedavo nastupujeme a vystupujeme z áut, aby sme na vlastné oči videli, akú skazu po sebe zanechala povodeň. Ľudia z krízového štábu premiérovi na každom mieste vysvetľujú, ako sa rieka vyliala z koryta, s čím potrebujú pomôcť. Robert Fico zbadá na okraji prepadnutého mosta skupinku ľudí. Pozerajú sa z úctyhodnej vzdialenosti. Predsedu vlády naživo ešte nevideli. Lenže tu nejde o zdvorilostnú predvolebnú návštevu. Ako budú reagovať zúfalí a unavení muži a ženy, ktorých domy iba pred pár hodinami zaliali hektolitre vody? Pevné stisky rúk, priame pohľady do očí. Premiér neuhýba, neuhýbajú ani chlapi. A tak sa o chvíľu dozvedáme viac. Nielen o tom, čo teraz potrebujú. „Odtiaľ sa to privalilo,“ ukazuje jeden z mužov obom členom vlády. „A nemuselo,“ dodáva druhý. „Lenže urbárnici myslia len na jedno – ako z lesa vyťažiť maximum. Choďte sa tam pozrieť – samý holorub,“ vysvetľujú príčinu prívalu. Alebo prinajmenšom jednu z jeho príčin. „Jasné, že tam nemá vodu čo zastaviť, keď rúbu horu ako besní.“ Aj to je výsledok slobodného pôsobenia trhových síl. Volajte starostom Je to len niekoľko hodín, ale aj tak sa cítim uťahaný. Nie z chodenia. Nie fyzicky. Zničený som psychicky. Opäť sedím v aute a pozerám sa von oknom. Povodeň viditeľne opadla. Viditeľne o to viac, že po sebe zanechala spúšť. Namiesto polí rozsiahle jazerá a tony bahna všade, kam sa pozriete. Na cestách, chodníkoch, v záhradách i domoch. A kopy odpadkov, ktoré priplavilo bohvie odkiaľ. V odraze svetiel áut viac tuším ako vidím kontúry „dočasných“ korýt riek, riečok a potokov. A stále ju počujem, lebo ani hluk motora nedokáže celkom prehlušiť hukot valiacej sa vody. „Prosím vás, sústreďte sa najmä na poskytnutie pomoci,“ hovorí pred rozlúčkou premiér členom krízových štábov. „Opakovane volajte starostom, najmä v odrezaných obciach. Pýtajte sa ich, čo potrebujú. Uvoľnili sme techniku, zásoby potravín, pitnej vody i liekov – všetko máte k dispozícii. Teraz je najdôležitejšie, aby ľudia vedeli, že v tom nie sú sami.“ A kým hlboko po polnoci vydáva posledné pokyny pred mimoriadnym zasadaním vlády, ktoré už o pár hodín schváli 25 miliónov eur na pomoc postihnutým, rýchlo sledujem najnovšie správy. Na juhovýchodnom Slovensku musia začať vypúšťať Ružínsku priehradu, v Košiciach sa pripravujú na novú pohromu... Autor pracuje na úrade vlády a kandiduje do NR SR za Smer-SD
