O Alexandrovi Dubčekovi v Taliansku
Taliansko má vo vzťahu k Alexandrovi Dubčekovi výnimočné postavenie. Rozhovor v denníku L‘Unita a prejav na Bolonskej univerzite pri udelení čestného doktorátu, ktoré mali v roku 1988 širokú medzinárodnú odozvu, boli len vyvrcholením pozornosti, ktorú táto krajina venovala nášmu významnému politikovi. Pre Talianov je Dubčekovo meno symbolom obrodného procesu, na čo sa u nás niekedy zabúda, alebo sa chce zabudnúť. Rovnako ako na význam, ktorý mal pokus o nové demokratické a humanistické usporiadanie spoločnosti v roku 1968 nielen v našich, ale aj v európskych dejinách. Pripomína nám to publikácia, ktorá vyšla vlani v Taliansku s príznačným názvom „Alexander Dubček a Jan Palach, protagonisti európskych dejín“. Humanistické tradície Základ knihy tvoria príspevky z okrúhleho stola, ktorý v roku 2002 pri príležitosti 10. výročia Dubčekovej smrti zorganizovala univerzita v Benátkach. V tom istom roku pripravila aj okrúhly stôl o Palachovi. Iniciátorom týchto podujatí a editorom publikácie je profesor Francesco Leoncini, ktorý sa už dlhšie venuje histórii strednej Európy. Zďaleka nejde o jeho prvú publikáciu, ktorá taliansku verejnosť oboznamuje s novodobými dejinami Slovákov a Čechov. Profesor Leoncini je aj autorom úvodnej štúdie knihy, ktorej obsah zhŕňa už jej názov „T. G. Masaryk, Pražská jar a Charta 77 v súčasnom politickom a sociálnom kontexte“. Politické dianie v prvej polovici roku 1968 bolo podľa neho pokračovaním humanistických tradícií Masarykovej filozofie. Túto tradíciu spomenul aj Dubček v prejave na Bolonskej univerzite v novembri 1988. Príspevky historikov z viacerých krajín a výsledky ich bádania sú zaujímavé aj pre nás, lebo prinášajú nové poznatky a umožňujú nám, aby sme sa pozreli na vlastné dejiny zvonku a vnímali ich v medzinárodných súvislostiach. Španielska historička Trinidad Noguera Graciová sleduje oblúk čs. dejín od začiatku 60. rokov minulého storočia po prvé roky normalizácie. Pripomína, ako úsilie slovenských predstaviteľov o rovnoprávnejšie postavenie Slovenska a kritika Antonína Novotného prispeli k rozvinutiu širšieho reformného hnutia. Rozličný vzťah ku kapitalizmu Manfred Alexander sa pozerá na rok 1968 z pohľadu Nemecka a potvrdzuje známy fakt, že študentské nepokoje v krajinách západnej Európy boli o niečom inom ako o reforme socializmu. Mladí nespokojenci mali plnú hlavu vietnamskej vojny, kapitalistickej nespravodlivosti a politického pokrytectva, na ich plagátoch dominoval Che Guevara a Ho Či Min. Zatiaľ čo sa ich rovesníci v ČSSR chceli vymaniť spod tlaku ideológie, otvoriť sa Západu a zlepšiť si materiálne podmienky, ľavicoví študenti v Západnom Berlíne sa držali „čistej marxistickej doktríny“. Mladí ľavičiari na Západe sa na sympatie reformných komunistov v ČSSR k niektorým výdobytkom kapitalizmu dívali s nepochopením. Oni ho totiž chceli odstrániť, zatiaľ čo ich vlády si od Československa udržiavali odstup, lebo chceli kapitalizmus chrániť. Robili to prostredníctvom politiky uvoľnenia a ostrá konfrontácia so Sovietskym zväzom pre okupáciu ČSSR do toho nezapadala. Jasne to ukazuje štúdia Angely Melitovej o postoji Veľkej Británie, ktorej vláda tlmila prejavy sympatie k pokusom Československa o samostatnejšiu politiku, aby nedráždila Sovietov. Potom z rovnakého dôvodu tlmila pobúrenie nad ich vojenským zásahom v ČSSR. Strategickým cieľom bolo mierové spolunažívanie medzi blokmi. Malá, vzdialená krajina, o ktorej sa toho rovnako ako v roku 1938 veľa nevedelo, to nesmela narušiť. Väčší záujem zahraničia Iný pohľad ponúka príspevok Davide Zaffiho, ktorý analyzuje rok 1968 v Rumunsku. Istý čas to vyzeralo, že sa uberá tým istým smerom ako Československo. Potom sa však ukázalo, že Nicolae Ceausescu bol za demokratizáciu len v rámci medzinárodných vzťahov. Vnútri jeho štátu mala byť komunistická strana jediným držiteľom moci a on jej jediným vodcom. Nový kurz v ČSSR bol výzvou aj pre najsilnejšiu komunistickú stranu v západnej Európe – KS Talianska. Politika českých a slovenských komunistov bola v súlade s jej hľadaním demokratickej cesty k socializmu. Vojenský zásah v auguste 1968 ich presvedčil, že vo svojom úsilí so sovietskym súhlasom rátať nemôžu. Keď si chceli zachovať pôvodnú líniu, nemohli schvaľovať Brežnevovu doktrínu obmedzenej zvrchovanosti. No nemohli robiť ani kroky, ktoré by viedli k úplnej roztržke s Moskvou. V obsiahlej publikácii nájdeme množstvo ďalších príspevkov, ktoré sa venujú Dubčekovi a Palachovi, ako aj udalostiam súvisiacim s rokom 1968. Pri ich čítaní vzniká dojem, že o primerané historické zhodnotenie tohto pohnutého obdobia je väčší záujem v zahraničí ako doma. Autor prednáša na vysokej škole
