Knieža lekárov, lekár biednych
Často sa hovorí o konflikte islamskej a kresťanskej civilizácie, hoci ľudstvo je obdivuhodné najmä svojou rozmanitosťou. Pred tisíc rokmi zažiarila na Strednom východe osobnosť, ktorá preklenula protirečenia a v prospech ľudí všetkých kultúr podnietila rozvoj životodarnej vedy – medicíny. Meno učenca Ibn Sinu, ktoré celé znelo Abu Ali al-Husajn Abd Allah Ibn Sina al-Quanúní, je dodnes v Európe známejšie v latinskej verzii Avicenna. Bol jedným z prvých encyklopedistov v dejinách. Zanechal po sebe okolo stovky kníh, z nich štrnásť pojednáva o lekárstve. Vo svojich dielach zahŕňal nielen lekárske postupy, ale i filozofické náhľady a poznatky, z ktorých čerpali aj súveké európske vedecké kapacity a dodnes ho radia k velikánom svetového formátu. Kánon liečebnej vedy Päťzväzkový Kánon liečebnej vedy preložený do latinčiny sa stal na viac ako päť storočí kódexom serióznej medicíny. V prvých dvoch dieloch sa Ibn Sina zaoberal anatómiou, fyziológiou a farmakológiou, v treťom písal všeobecne o chorobách, vo štvrtom sa venuje špeciálne horúčke a v piatom liečebným prostriedkom. Dielo zahrňuje vedomosti staroveku a raného stredoveku v teoretickej i praktickej rovine lekárstva, pričom autor pridáva aj svoje bohaté skúsenosti a pozorovania. Poznanie veľkých antických liečiteľov, osobitne Hippokrata, Dioskorida a Klaudia Galéna, však nepreberal nekriticky. Niektoré ich závery rozšíril, iné celkom zavrhol. Pretože bol nadaný poet, svoju rozsiahlu prácu zhrnul aj do básnickej podoby, ktorá v 1 326 veršoch podáva prehľadné základy medicíny tak, aby si ich študenti ľahko zapamätali. Praktické lekárske umenie rozdelil na tri časti: zásah nožom, liekom a dietetickou radou. Tá vyúsťuje do správnej životosprávy a životného štýlu. Pritom vtedy sa písal ešte len rok 1009! ,,Ibn Sina chápal nemoc ako premenu formy hmoty tela,“ vyzdvihuje Avicennov prínos do rozvoja vedy jeden z popredných slovenských geriatrov profesor Ladislav Hegyi. Podľa veľkého islamského liečiteľa ,,nákazy spôsobujú ľudským okom neviditeľné živočíchy, ktoré možno zničiť varom. Popísal klinický obraz zápalu pľúc a pohrudnice, moru, cholery a iných chorôb. V rokoch 1 400 až 1 600 bol Canon medicinae najčítanejším dielom na lekárskych fakultách. Vyšiel 36-krát, jeho vplyv zasahoval medicínu až do začiatku 19. storočia. Ibn Sina a jeho prepojenie medicíny s filozofiou sa ponímaním lekárskej vedy prihovára cez stáročia až do dnešnej doby.“ Pacientom pán aj otrok Avicenna zastával názor, ktorý bol v jeho časoch do neba volajúcim poburovaním: pri liečbe nezáleží na tom, či je ktosi pán alebo otrok. Keď mu karavány priviezli chorého alebo raneného, nečakal, konal. Veď už Grék Hippokrates, považovaný za otca lekárstva, zdôrazňoval, že treba liečiť každého, aj keď nie je veľa nádeje. Pomocníkom kázal Ibn Sina dávať na ranu ľad, aby sa zastavila krv, a nie hlinu či piesok, ako bolo oddávna zvykom. ,,Pozri sa na mňa,“ prízvukoval pacientovi,,,usmievam sa a preto vyhráme! Krv zastavíme.“ A každému adeptovi medicíny zdôrazňoval to, na čo často aj dnešní lekári zabúdajú: ,,Ak liečim, prihováram sa chorému, lebo aj slovo pomáha nejednu ranu zaceliť.“ V tom čase nebolo ľahké byť lekárom. Neprajníci častovali Avicennu prezývkou šarlatán, lebo liečil na základe vlastných poznatkov, zapisoval si postupy a úspešné nápady. Mnohí ho označovali za spojenca nečistých síl, ba ho chceli upáliť ako čarodejníka, ale on sa obhajoval svojimi odbornými knihami. Pomáhal ľuďom, panovníkom aj bedárom, lebo chcel, aby rozum, veda a logika zvíťazili. Tým, ktorým chýbala viera v uzdravenie, pripomínal, že osud človeka nie je určený natrvalo, ale každý tvor si ho z veľkej časti pripravuje sám. Slávny lekár učil svojich prívržencov, že dýchanie zlyháva z horúčavy, mení sa krvný tlak a kŕč často priškrcuje tepnu, ktorú Aristoteles nazval aortou. Nesúhlasil s mienkou, že blahorodý človek má zomierať s úctou, no odsúdenec, neraz obvinený neprávom, končí vo väzení udusením alebo zavraždením. Avicenna tvrdil, že v zdraví aj v chorobe hrá hlavnú úlohu hmota so schopnosťou meniť svoje formy. Zdôrazňoval, že na zdravotný stav človeka vplýva spôsob života: „Indovia a Slovania majú svoje vlastné prirodzenosti zabezpečujúce zdravie. Ale ak nanútime Indovi prirodzenosť Slovana, tak ochorie.“ Avicenna zostavil aj liekopis s množstvom ľudových liekov. Most islamu s antikou Ibn Sina nebol len najuznávanejším liečiteľom svojej doby, ale odborníci ho označujú aj za najvýznamnejšieho predstaviteľa východnej vetvy arabskej filozofie. Ako šestnásťročný si preštudoval vtedy už 13 storočí starú Metafyziku, ktorej autora, Aristotela, pokladal za filozofa filozofov a seba považoval za jedného z jeho žiakov. Poznal aj práce Platóna a jeho nasledovníkov. Ako 21-ročný napísal svoju prvú knihu v tejto oblasti Filozofia el-Arudiho. Kým v Orientálnej filozofii prezentuje vlastné pojmy a teórie, kniha Pozdrav obsahuje štyri časti: logiku, prírodné vedy, matematické vedy a metafyziku. Kniha príkazov je štylisticky elegantná, venuje sa kráse arabského jazyka a poznaniu. Aj preto sa dodnes v arabskom svete teší neobyčajnej popularite. Kniha o vede je zo všetkých jeho filozofických diel jediná napísaná v jeho materinskom jazyku – perzštine. Avicenna sa usiloval vytvoriť most medzi antickým učením a islamským náboženstvom. Jeho základné filozofické dielo – encyklopedickú Knihu uzdravenia v 12. storočí preložili do latinčiny. V osemnástich zväzkoch rozvíja myšlienky o logike, fyzike, matematike a metafyzike, pričom predstavuje všetky dovtedy poznané vedecké a filozofické teórie moslimského sveta. Podľa záverov Avicennových štúdií je hmota večná a je príčinou rozmanitosti jednotlivých vecí. Svet má večné trvanie, lebo to je podmienené večným bohom, ktorý existuje mimo času. Nehmotná a nesmrteľná ľudská duša tvorí podstatu tela. Uznával posmrtný život ducha, no nie tela, takže zmŕtvychvstanie, na ktoré sa spoliehajú kresťania i moslimovia, zásadne odmietal. Oprávnene tvrdil, že sa každé storočie bude zaoberať základnými otázkami podstaty bytia človeka: Kto vlastne sme? Zvieratá alebo ľudské bytosti? Pri jednom stretnutí mu priateľ Chammar naznačil, že človek bol, je a bude zvieraťom. Ibn Sina však nesúhlasil. Podotkol, že človek musí meniť prírodu pre vlastné ciele, lebo Najvyšší mu dal činy, ale zvieraťu iba pudy. Človek je jedinečná bytosť schopná dosiahnuť dokonalosť. Rozum mu dáva punc vládcu nad prírodou, čo nedokáže zvierací inštinkt. Milióny rokov si však zachováva v tele ukrutnosť, bezcitnosť, bratovražednosť, zákernosť, pokrytectvo, zradu a lož, len aby zostal na vrchole zvieracieho sveta. Dvojtvárnosť: telo a duša Podľa Avicennu ľudí bude vždy znepokojovať otázka večnosti. Iba oni dokážu očistiť prírodu a zjednotiť ju s rozumom. V tom väzí podľa neho základná úloha človeka. ,,Čím je viac ponížený,“ vysvetľoval, ,,tým viac potrebuje slovo, aby ho povzbudilo. Boj názorov sa ukončuje na dráhe pravdy. Keď ľudstvo dosiahne všeobecný rozkvet, nebudú už potrebné ovácie na jeho počesť, lebo svet sa osvetľuje tam, kde je tma.“ Uznávaný liečiteľ si zvlášť vážil jednoduchých rybárov. Tí ho na jeho častých potulkách prijali medzi seba, hoci nevedeli, o koho ide: ,,Budeš naším hosťom a nakŕmime ťa do sýtosti, lebo my sa často pohybujeme na hrane života a smrti.“ Pri pobyte medzi nimi pochopil, prečo sa netešia ženám, domom plných kvetov ani šťastiu v rodinách. ,,Kým ste živí,“ povzbudzoval ich, ,,telo žiada životné radosti a duša duchovné povzbudenie. Z toho pramení aj dvojtvárnosť človeka. Preto ho prenasleduje život a smrť, rozum a hlúposť, mravná spustnutosť aj čistota. Ustavične sa pohybuje medzi biedou a bohatstvom, pravdou a lžou, dobrom a zlom. Ale práve to ho drží pri živote, lebo si musí stanoviť, čo je pre neho prvoradé.“ Pri inej príležitosti zdôraznil: ,,Liečim dva druhy pacientov. Jedni majú dokaličené telo, druhí dušu. Duša pritom neobyčajne trpí. Ale práve cez túto bolesť sa jednotlivec dostáva najrýchlejšie dopredu.“ Aký človek bol vlastne Avicenna? Treba zdôrazniť, že nielen otvorený a priamy, ale aj mimoriadne oddaný svojmu povolaniu. Význam jeho osobnosti bol obrovský, pretože chýr o jeho úspešných liečebných postupoch sa dostal aj do vzdialených krajín. Rád a vášnivo diskutoval. ,,Bez polemiky nedokážeš nájsť dohodu,“ opakovane pripomínal besedujúcim. Avicenna tiež písal o psychológii, geológii, matematike, geometrii, hudbe a astronómii. Tu prišiel s niekoľkými správnymi dedukciami. Napríklad zistil, že Venuša je bližšie k Zemi ako Slnko. Vynašiel tiež nástroj na pozorovanie polôh hviezd. Nie náhodou nesie jeho meno planétka medzi Marsom a Jupiterom s priemerom 61 kilometrov, ktorú pod číslo 2 755 objavila 26. septembra 1973 sovietska astronómka Ľudmila Ivanovna Černychová. Učenec a večný pútnik Ibn Sinu pokladajú ,,za svojho“ bývalé sovietske republiky Strednej Ázie, Irán, Afganistan, ale aj arabské krajiny. Tam všade nájdeme vystavené jeho sochy. Podľa neho pomenovali vrch v Pamíre na hraniciach Tadžikistanu a Kirgizska s výškou 7 134 metrov nad morom, ktorý sa do roku 2006 volal Leninov štít. Vzhľadom na Avicennov pôvod a pôsobenie sa tomuto privlastňovaniu viacerými národmi v dobrom zmysle slova netreba čudovať. Narodil sa okolo roku 980 v tadžicko-perzskej rodine v mestečku Afšana ležiacom v provincii Chórásan, ktorá patrila do Perzskej ríše a teraz je súčasťou Uzbekistanu. Jeho otec bol starosta, no čoskoro sa stal vysokým štátnym úradníkom, vyberačom daní v neďalekej Buchare, ktorá bola v stredoveku významným politickým, obchodným i vzdelanostným centrom. Podľa slov Avicennovho žiaka, verného druha na cestách a autora jeho životopisu Abú Ubajd al-Džuzadžaního sa už v čase jeho detstva v jeho rodine stretávali učenci a básnici. (Z tohto spisu vychádza aj uzbecká novinárka Ľudmila Saldadze vo svojom románe v dialógoch Súhvezdie Orionu.) Chlapec bol veľmi vnímavý a inteligentný, ako desaťročný spamäti zarecitoval 114 súr Koránu. Vyznačoval sa mimoriadnou pracovitosťou a vytrvalosťou, stále túžil po poznaní. Gramatiku, právo, fyziku, logiku a filozofiu síce študoval u najlepších perzských učiteľov tej doby, ale najradšej sa učil sám. Ako 16-ročný zložil skúšku z medicíny a bol nadaným liečiteľom, o ktorom sa široko-ďaleko niesol dobrý chýr. Keď si ctihodní dvorní lekári nevedeli dať rady s chorobou bucharského emira Núha Ibn Mansúra, prizvali k jeho smrteľnej Avicennu. Ten vyšetrením zistil, že panovník je otrávený olovom pridaným do farieb zdobiacich čašu, z ktorej denne pil. Nasadením správnych liekov mu zachránil život. Keď ho chcel vladár štedro odmeniť, mladý lekár požiadal iba o prístup do kniežacej knižnice, kde by mohol prelúskať vzácne literárne diela. Po uznaní prišli intrigy Na panovníckom dvore prežil tri plodné roky s titulom šejka, kniežaťa lekárov, kým mu do osudu nezasiahli intrigy. Vzácna bibliotéka ľahla popolom a za podpaľača označili práve jeho. Vraj nechcel, aby sa s vedou oboznámil aj ktosi iný. Starého emira v roku 999 zvrhli a nový uveril obvineniam závistlivcov, Avicennu pozbavil funkcie i postavenia v nemocnici, kde liečil a zároveň vyučoval. Keď mu zomrel otec a plamene zničili rodičovský dom, odišiel z Buchary do Gurganžu. Ale aj odtiaľ sa po čase vydal na cesty, postupne striedal svoje pôsobiská. Napriek chaotickému spôsobu života naďalej pôsobil ako liečiteľ a po večeroch viedol filozofické diskusie so študentmi. V západoiránskom meste Hamadán sa naňho v roku 1015 na chvíľu usmialo šťastie. Šiítsky emir Šamsaddaul Abu Tahír ho vymenoval za vezíra a dvorného lekára. Hoci bol zbožným moslimom, na ktorého modlitba a ticho mešity údajne vždy vplývali blahodarne, stal sa mimoriadnym milovníkom vína i žien, čo sa v Koráne veľmi neodporúčalo. Zato keď kritizoval bezohľadných, násilníckych vládcov, rád citoval proroka Mohameda, najmä jeho výrok: ,,Ľud má právo povstať, aby zbavil svet nespravodlivosti.“ Hrob večného rebela Možno aj pre večne rebelskú povahu Avicennu v Hamadáne obžalovali z vlastizrady. Uvrhli ho za mreže, podarilo sa mu utiecť, no sliediči ho našli polomŕtveho v púšti. Zo žalára opäť unikol a útočište v Isfaháne mu poskytol emir Alá ad-Daula Ben Dušmanzár. Vysilený prenasledovaním a väznením, sužovaný chorobami (o. i. skúšal na sebe nové medikamenty) postupne skompletizoval svoje dielo. Ako lekár sa musel zúčastňovať na viacerých vojenských výpravách. Pri jednej z nich na polceste do Bagdadu 21. júna 1037 zomrel na koliku. Pochovali ho zhodou okolností v neďalekom Hamadáne, v meste, kde zažil toľko príkoria. Nad jeho hrobom vybudovali malú mešitu. V druhej polovici minulého storočia však posledný, moderny chtivý iránsky šach Réza Páhlaví rozhodol, že slávnemu učencovi postavia dôstojnejší pomník. A tak nad mramorovou náhrobnou tabuľou vyrástlo mauzóleum v tvare rakety. V miestnom múzeu vystavujú knihy a exponáty pripomínajúce život legendárneho liečiteľa, filozofa a astronóma. V Avicennových časoch nebolo ľahké byť lekárom. Neprajníci ho častovali prezývkou šarlatán, lebo liečil na základe vlastných poznatkov, zapisoval si postupy a úspešné nápady. Mnohí ho označovali za spojenca nečistých síl.
