Bronzový úder estónskej ekonomike
V rozpačitých chvíľach vývoja spoločnej meny eurozóny vzbudila skôr údiv než obdiv správa z bruselského samitu Európskej únie, že 1. januára 2011 sa bude platiť eurom už aj v Estónsku. Teda v prvej z osamostatnených krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Prvé kusé informácie o tomto kroku časovo kolidovali s tretím výročím kontroverzného premiestnenia bronzového vojaka z Pamätníka bratským sovietskym vojakom v centre Tallinu. Estónske orgány vtedy jeho demontáž zdôvodnili tým, že zobrazuje „sovietsku okupáciu“. Krvavé potýčky v Talline Ruskojazyčné obyvateľstvo Estónska reagovalo na to v roku 2007 akciami občianskej neposlušnosti. Vznikli potýčky s políciou, boli aj mŕtvi. Rusko-estónske vzťahy sa od tohto incidentu značne zostrili. V obsiahlejšom rozhovore pre ruský internetový portál Pravda.ru povedal politológ Michail Alexandrov z moskovského Inštitútu krajín SNŠ a Pobaltia okrem iného: „Estónske vedenie vtedy vedome smerovalo k zhoršeniu situácie v našich vzájomných vzťahoch a otvorene provokovalo konflikt s Ruskom s cieľom udržať napätie medzi dvoma najväčšími spoločenstvami krajiny, ruským a estónskym. Jeho strategickým cieľom je nedopustiť integráciu medzi Rusmi a Estóncami. Robí sa to pomocou podnecovania národnostných nepokojov vrátane špekulácií o mýtickej ruskej hrozbe. Berúc do úvahy, že predstavitelia týchto spoločenstiev odlišne hodnotia udalosti 2. svetovej vojny, dosiahnuť žiaduci výsledok nebolo až také zložité.“ A prečo demokratické krajiny Západu, vrátane USA zatvárajú oči nad popieraním záujmov ruskej národnostnej menšiny súčasnou estónskou vládou? Alexandrov: „Na situáciu v Estónsku nemožno nazerať oddelene od ostatných pobaltských krajín – Lotyšska a Litvy. Na ich čele ešte začiatkom 90. rokov minulého storočia stáli politické elity výhodné pre Západ, predovšetkým pre USA. Ich ideológia bola zjavne nacionalistická a rusofóbna. Taká voľba nebola náhodná. Vo washingtonských kruhoch vtedy ešte vsadili na konfrontáciu s Moskvou.“ Je zle, bude ešte horšie? Portál položil Alexandrovovi aj otázku, či sa pobaltské krajiny takto raz a navždy nestali antiruským pilierom Západu. „Je to protirečivý zväzok, ktorý sotva môže jestvovať dlho,“ odvetil ruský odborník. „Veď historicky aj v ekonomickom zmysle či v kultúre netiahlo Pobaltie nikdy dlhodobo k Západu, ale k Rusku. Pritom v obdobiach, keď bolo zahrnuté do západnej civilizácie, zohrávali pobaltské národy nezávideniahodnú úlohu. Boli pod vládou Nemcov a Švédov, ktorí ich územia považovali za kolónie a priestor na agresiu proti Rusku. A dnes, keď vstúpili do EÚ a NATO, majú tam treťoradú rolu a ani to nezmenilo ich život k lepšiemu.“ Lotyšsko, Litva aj Estónsko začínali začiatkom 90. rokov minulého storočia svoju púť nezávislých štátov v oveľa lepšej situácii ako ostatné bývalé sovietske republiky. Do značnej miery to bolo podmienené ich potenciálom vybudovaným ešte v sovietskom období. Ekonomicky sa im však vodilo stále horšie. Aj globálnu krízu prežíva Pobaltie očividne ťažšie ako väčšina ostatných bývalých zväzových republík. Západ sa však neponáhľa poskytnúť mu skutočnú pomoc. Aj to podľa Alexandrova svedčí o tom, že bez účasti Ruska, na ktoré sú tri pobaltské krajiny v mnohom napojené, ich ekonomický rast nie je možný. Terajšie nacionalistické vedenia Lotyšska i Estónska nie sú schopné ani ochotné zlepšiť vzťahy s Ruskom. Aj preto nie, že napätá situácia komusi za oceánom vyhovuje. Ako kedysi. Samostatne nie sú vstave svoju ekonomiku povzniesť. Im sa dobre darí len v tom, že sa sporia s Moskvou. Ako však ukazuje príklad Estónska po udalostiach z konca apríla 2007, s Ruskom je lepšie vychádzať dobre. Ekonomický pokles totiž Estónsko postihol veľmi bolestivo. „Aké východisko predkladá tamojšia politická elita?“ pýta sa Alexandrov. „Len vstup do eurozóny. Mimochodom, dnes by to bol krajne pochybný krok, berúc do úvahy, že na eure postavený systém sa začína rúcať.“ Protiopatrenia priniesli účinok Expert na pobaltské krajiny vyhodnotil v rozhovore aj efekt ruských ekonomických opatrení proti Tallinu zavedených po demontáži bronzového vojaka: „Neboli to obsiahle sankcie, ktoré by viedli k úplnému prerušeniu obchodno-ekonomických vzťahov. Ich plnému zavedeniu zabránila loby biznismenov z Petrohradu, ktorí predtým realizovali s Estónskom mnoho ekonomických projektov. Ich záujmy sa tu rozchádzajú s národnými záujmami Ruska. Ale aj tie sankcie, ktoré sa prijali, vrátane presmerovania tranzitu z estónskeho územia na iné trasy, priniesli veľký efekt. To presvedčivo ukázalo, kto koho potrebuje – či Estónsko Rusko alebo naopak.“ Je pochopiteľné, že sa pobaltské krajiny všemožne usilujú o to, aby sa u nich obchod s Ruskom obnovil a aktívne rozvíjal. Ale ruský politológ je kategoricky proti pokusom časti politickej elity harmonizovať vzťahy s pobaltskými štátmi prostredníctvom ich hospodárstva. Podľa neho prax ukazuje, že to zďaleka nie je vždy efektívne. Rusko sa svojho času pokúšalo realizovať rôzne ekonomické projekty v Gruzínsku. A čo tým získalo? Augustovú vojnu v roku 2008. „Prvoradým musí byť úsilie ovplyvniť zmenu politického kurzu. A len po dosiahnutí politických úspechov tam môžeme prísť s ekonomickými projektmi, nie naopak,“ zdôrazňuje odborník. Neodrazí sa uplatňovanie takýchto opatrení na zhoršenej reputácii Ruska? Michail Alexandrov uviedol: „K podobným krokom v nevyhnutnom prípade siaha aj najdemokratickejšia krajina sveta – USA. V čase existencie ZSSR Washington napríklad zakázal vyvážať k nám špičkové technológie a tvrdo trestal spoločnosti, konkrétne japonské, ktoré zákaz porušili. Aj my by sme mohli oveľa efektívnejšie využívať tento prostriedok na rozvoj politického dialógu s Pobaltím, minimalizáciu tlaku na ruskojazyčné obyvateľstvo a na zmenu rusofóbneho kurzu Tallinu.“
