Sociálno nemôže byť tekuté

Finančná a ekonomická svetová kríza ani zďaleka nie sú zažehnané. Ukazuje to aj tzv. grécky príbeh a jeho vplyv na euro. Pritom ide len o čiastkové dôsledky globalizácie, ktoré v prvom rade útočia na sociálno. Sociológ Zygmunt Bauman koncom 90. rokov minulého storočia tvrdil, že žijeme v „tekutej modernite“. Podľa toho opisoval aj súčasnú situáciu spoločnosti. Na prvý pohľad zjavne nezrozumiteľný termín „tekutosť“ priam dokonale vysvetlil vo svojich veľmi prínosných prácach. Proces veľkej spoločenskej transformácie sa začal už v 70. rokoch najprv na Západe a neskôr sa rozšíril smerom na Východ, pričom po roku 1989 ovplyvnil aj tie najautonómnejšie krajiny vrátane celého Východu. V tom čase prichádzajú mnohí významní teoretici s koncepciou globalizácie. Globalizácia je všade Dnes proces globalizácie ovplyvňuje prakticky celú planétu od veľkých bizniscentier v európskych metropolách až po aljašskú tundru alebo amazonský dažďový prales. Bytostne sa dotýka unitárnych národných štátov, ale aj veľkých federácií. Najmarkantnejším znakom globalizácie je odbúravanie ekonomických hraníc krajín, pričom hranice v politickom zmysle zostávajú. A to je i najväčšia zmena, ktorú globalizácia prináša. Kým štáty lokálne zotrvávajú na svojom mieste rovnako ako ich vlády, fixný ekonomický kapitál nie. Naopak, môže prúdiť ktorýmkoľvek smerom, prekračovať akékoľvek hranice a bariéry, je globálny a prispôsobivý. Jednoducho „lieta“, „tečie“, dostane sa takmer všade. V porovnaní s krajinami, ktoré sú územne teritorializované je globálny deteritorializovaný transnacionálny kapitál vo výhode. Príkladom môže byť veľký transnacionálny ekonomický subjekt, ktorý pre svoj ekonomický rozvoj (maximalizáciu zisku) a konkurencieschopnosť má záujem investovať v menej rozvinutej krajine s nízkou cenou práce. Podobne uvažuje i menej rozvinutá krajina zastúpená politickou vládou, ktorej príchod transnacionálneho subjektu zvýši jej hrubý domáci produkt a zníži počet voľných pracovných miest. Naoko jednoduchý princíp je z ekonomického hľadiska funkčný. Z hľadiska metódy tvorby zisku a konkurencieschopnosti ide o pochopiteľný model, respektíve pochopiteľné správanie. Horšie je to z hľadiska politického a sociálneho. Prím hlavných hráčov Tým, že sa ekonomická rovina odštátnila, štát utrpel hneď dvakrát. Po prvé – možnosti jeho politického manévrovania sa zredukovali na obyčajné prijatie či neprijatie transnacionálneho ekonomického subjektu. Ak ho neprijme, riskuje stagnáciu ekonomického rastu a s tým spojenú nezamestnanosť, čo má vplyv na kúpyschopnosť obyvateľstva. Ak ho prijme, udrží si síce stabilný ekonomický rast, ale za cenu politického prispôsobovania globálnym ekonomickým hráčom. Drobní podnikatelia čelia obrovskej konkurencii, s ktorou často nemajú šancu bojovať a zbankrotujú (napr. malé potraviny v mestách). Tí, ktorým sa podarí udržať hlavu nad vodou, bojujú každý deň o prežitie. Po druhé – okrem obmedzenia politického manévrovania je obmedzená aj sociálna politika konkrétnej krajiny. Sociálny štát ako inštitucionalizovaná sociálna konštrukcia sa ocitá pod tlakom. Nielenže musí podporiť príchod transnacionálnych ekonomických subjektov v podobe všakovakých stimulov, ale musí zabezpečiť aj infraštruktúru, vyvlastniť pozemky občanov a radikálne prispôsobiť (rozumej minimalizovať) dane a odvody. Pritom sa celá trhová záťaž prenáša na plecia dodávateľov a subdodávateľov a v neposlednom rade i na plecia zamestnancov. Tlak na sociálny štát Globalizačný proces má na svedomí zásah do sociálneho prostredia, pričom radikálne mení kontúry sociálna. Imperatívne od neho vyžaduje prispôsobenie, podobne, ako to dosiahol v tlaku na politickú rovinu. Tlak na sociálne prostredie sa prejavuje v troch významných aspektoch. Sú nimi demografická krivka, kríza nukleárnej rodiny a modernizácia práce. Ekonomický kapitál „tečúci“ naprieč kontinentmi a národnými štátmi v súčasnosti podmieňuje povahu sociálna. Lenže to nemôže byť „tekuté“ tak, ako je to pri ekonomickom kapitáli. Sociálno musí ostávať fixné v rámci štátu alebo iného väčšieho politického celku. Flexibilizácia práce, a pre mnohých každým dňom väčší luxus živiť rodinu s viacerými deťmi, spôsobuje rozklad pevných sociálnych väzieb nevyhnutných na sociálne dôstojné bytie. Sociálna politika má svoj význam z hľadiska adekvátneho poskytovania ochrany neprivilegovaným vrstvám. Ak sa začne prispôsobovať „tekutému“ kapitálu, prestane plniť úlohu ochrancu a spoločnosť sa ocitne na ceste k štiepeniu a rozkladu systému sociálneho zabezpečenia. Autor je doktorand na Inštitúte politológie Prešovskej univerzity