Otázniky nad Krvavou nedeľou
Britský premiér David Cameron vystúpil 15. júna v Dolnej snemovni parlamentu a verejne sa ospravedlnil za smrť 14 katolíkov v severoírskom Londonderry. Krajine pravidelne kritizujúcej iných za porušovanie ľudských práv teda trvalo 38 rokov, kým dostala odvahu priznať neoprávnený zásah proti demonštrantom, ktorí protestovali proti porušovaniu ľudských práv. Napätie medzi katolíkmi a protestantmi v Severnom Írsku trvá už tak dlho, že zovšednelo a svet ho prestal vnímať. Až verejná spoveď a ľútosť nového premiéra pripomenuli svetu, že v druhej polovici minulého storočia sa britská armáda dopustila činu, pre ktorý sa ťažko hľadá paralela v civilizovanom svete, kam sa Británia akosi automaticky zaraďuje. Prirovnanie to hádam znesie iba so streľbou do demonštrujúcich obyvateľov v meste Sharpeville v Južnej Afrike 21. marca 1960, keď polícia pozabíjala 69 civilistov. Lenže Juhoafrická únia bola vtedy tiež súčasťou britského impéria, takže všetko je pod jednou strechou... Spor unionistov a republikánov Napätie v Severnom Írsku trvá už od roku 1968 a na jeho začiatku bola arogancia unionistov, teda prívržencov spojenia s Britániou. Svojimi pochodmi katolíckymi štvrťami miest s oranžovými zástavami v rukách dávali najavo, že od čias Viliama Oranžského, ktorý v roku 1690 porazil katolíckeho kráľa Jakuba II., sú aj tu pánmi oni a že zjednotenie Írska požadované republikánmi neprichádza do úvahy. Konflikty dosiahli takú intenzitu, že v marci 1969 bola britská vláda nútená vyslať do provincie vojakov. Nešlo o šťastné riešenie, lebo spolu s násilím protestantov viedlo k nárastu vplyvu militantov z Írskej republikánskej armády (IRA), ktorí sa začali stavať do pozície jediného ochrancu práv katolíkov. Väznenie podozrivých bez súdu viedlo k rozhodnutiu usporiadať v nedeľu 30. januára 1972 demonštráciu v uliciach Londonderry, kde chceli upriamiť pozornosť na porušovanie ľudských práv. Na svoju akciu nedostali povolenie, čo ešte viac zvýšilo napätie. Velenie armády sa preto rozhodlo vyslať do mesta rotu výsadkárov.Miestna polícia to nepovažovala za rozumný krok – vojaci sa predsa riadia vlastnou logikou prístupu k nepriateľovi. Po zvážení možného problému dostal plukovník Derek Wilford príkaz, aby sa vojaci zdržiavali za bariérou a nepokúšali sa o kontakt s demonštrantmi. Plukovník ignoroval príkazy Dnes je už ťažké zistiť, čo podnietilo Wilforda ignorovať príkazy nadriadených. Potom, ako sa dav priblížil po William Street k zátarasom z ostnatého drôtu, niektorí začali hádzať po vojakoch kamene. Preto dal plukovník príkaz, aby jeho podriadení opustili krytý priestor a pozatýkali radikálov. Namiesto toho začali vojaci strieľať. Potom prenasledovali utekajúcich až do bočných uličiek, kde bolo najviac obetí. Britská vláda nariadila už vtedy prvé vyšetrovanie incidentu, ale lord Widgery poverený riadením komisie, dospel po desiatich týždňoch k názoru, že vojaci konali v sebaobrane. Napriek takémuto záveru musel aj on priznať, že „žiaden zo zabitých alebo zranených nemal v čase zásahu v rukách zbraň ani nemanipuloval s bombou“. Ak mala byť streľba do ľudí lekciou s cieľom upevniť poriadok, vyvolala skôr opačný efekt. Pozícia IRA sa v provincii posilnila a nasledovalo najkrvavejšie obdobie konfliktu, lebo do konca roka 1972 zahynulo v Severnom Írsku násilnou smrťou do 500 civilistov. Udalosti v Londonderry nenechali ľahostajných ani umelcov. Známa roková skupina U2 naspievala o udalostiach svoj známy hit Sunday, Bloody Sunday, v ktorom odzneli mená všetkých zabitých. Vyšetrovanie súčasťou dohody Nové vyšetrovanie Krvavej nedele nariadil v roku 1998 vtedajší labouristický premiér Tony Blair. Bola to jedna z podmienok, ktorú si dala IRA na súhlas s mierovou dohodou. Lordovi Widgerymu stačilo na zistenie príčin desať týždňov a 40 strán textu, lord Saville však potreboval na zostavenie správy pozostávajúcej z päťtisíc strán, výpovedí 2 500 svedkov a 110 videozáznamov dvanásť rokov. Daňových poplatníkov to stálo neuveriteľných 195 milió- nov libier. Až teraz sa obyvatelia Británie a s nimi celý svet dozvedeli, že vojaci nestrieľali v sebaobrane, ako pôvodne tvrdili. Niektorí demonštranti dokonca zomreli preto, lebo chceli pomôcť raneným. To bol prípad muža, ktorý dvíhal zo zeme svojho zasiahnutého syna. Vojaci dokonca strieľali aj po zranených. Správa vyšetrovacej komisie vedenej Savillom bola hotová už pred májovými voľbami, ale vtedajší premiér Gordon Brown považoval jej obsah za taký výbušný, že ponechal jej zverejnenie na novú vládu. A tak David Cameron už mesiac po príchode na Downing Street musel priznať, že smrť štrnástich katolíckych demonštrantov počas vlády iného konzervatívca Edwarda Heatha bola „neoprávnená a neospravedlniteľná“. Kto nesie zodpovednosť? V správe je zaujímavé konštatovanie, podľa ktorého neexistujú „podstatné dôkazy“ o tom, že za streľbou bolo rozhodnutie vlády buď v Londýne alebo Belfaste. Je to zrejme reakcia na tvrdenie, že lord Saville urobil len malý posun od názorov svojho predchodcu Widgeryho. Tragédiu podľa správy zapríčinil čiastočne plukovník Wilford, ale predovšetkým vystresovaní a málo disciplinovaní vojaci, ktorí sa, čeliac niekoľkotisícovému davu, obávali o svoje životy. Objavujú sa však názory, že zodpovednosť treba hľadať oveľa vyššie. Zverejnená správa zároveň uvádza konkrétne osoby zodpovedné za zabitie štrnástich ľudí. Je preto celkom možné, že prípad sa premiérovým ospravedlnením neskončí, ale budú nasledovať trestné oznámenia. Brániť sa nepochybne budú aj vojaci, ktorých teraz môžu pozostalí obviniť zo zabitia. Až potom sa ukáže, či Krvavej nedeli nepredchádzalo rozhodnutie dať tým nespokojencom v Severnom Írsku lekciu, z ktorej sa len tak ľahko nespamätajú.
