Reforma v medziach eurofondov

Ako sa budúci slovenský minister školstva postaví k reforme tohto rezortu z dielne národniara Jána Mikolaja, je zatiaľ veľkou neznámou. Nadviaže na ňu? A je vôbec na čo nadväzovať? Časť učiteľov desaťročia cíti, že smer, ktorým ide naše vzdelávanie, nie je celkom správny. Väčší dôraz sa kladie na memorovanie ako na dobrodružstvo objavovania nových poznatkov a ich súvislostí. Za pravdu im dávajú aj výsledky PISA – merania čitateľskej, matematickej a prírodovednej gramotnosti žiakov základných a stredných škôl, ktoré sa od roku 2000 uskutočňuje v trojročných cykloch v členských štátoch Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Slováci na poslednom mieste Národná správa Štátneho pedagogického ústavu (ŠPÚ) po prvom medzinárodnom meraní konštatovala: „Slovenskí žiaci sú v čitateľskej gramotnosti významne pod priemerom krajín OECD. Žiaci mali problém zostaviť samostatnú odpoveď, často neodpovedali na otvorené otázky... Naši žiaci sú v porovnaní so svojimi rovesníkmi z krajín Európskej únie veľmi znevýhodnení a nedostatočne pripravení na život a prácu v nových spoločenských podmienkach.“ Podľa správy sú na tom naši žiaci podobne aj so schopnosťou riešiť problémy: „Vedia riešiť len základné problémy. Naši (aj šikovní) žiaci zlyhávali aj vo veľmi triviálnych úlohách, kde stačilo použiť analógiu...“ Zo zúčastnených členských štátov EÚ sa slovenskí žiaci umiestnili na poslednom mieste! V serióznej krajine s vážnym záujmom o školstvo by sa pri takých výsledkoch stolička šéfa rezortu školstva prinajmenšom zatriasla. Na Slovensku nič. Za ministrovania Martina Fronca (KDH) sa varovný výsledok PISA zamietol pod koberec. Príchod Jána Mikolaja do ministerského kresla sprevádzali reformné očakávania. Najmä preto, že aj ďalšie meranie PISA v roku 2006 potvrdilo pozíciu Slovenska na chvoste Európy. Na zlomeninu mastička Minister a jeho manažment, v ktorom nechýbal spoluautor Národného programu výchovy a vzdelávania z roku 2001 Miron Zelina, sa podujali liečiť naše posledné miesto v Európe redukciou obsahu vzdelávania. Akoby stačilo niečo z učiva vynechať a máme vyhrané... Na zlomeninu kosti sa naordinovala mastička. Redukciou obsahu vyučovacích predmetov poverili členov predmetových komisií ŠPÚ, teda ľudí bytostne spätých s tým, čo sa malo zmeniť. Poznáte však úslovie o starom psovi a nových kúskoch... Akoby toho nebolo dosť, na úlohu „zredukovať jestvujúce učivo a navrhnúť nové témy a obsahy“ mali dva dni! Výstižne to komentovala jedna z prítomných, keď povedala, že si stačí vziať do ruky pero, na stôl položiť platné učebné osnovy, zatvoriť oči, ďobnúť a ďobnuté potom z osnov vyškrtnúť. Práce v ŠPÚ potom pokračovali v podobnom duchu. Vzdelávací program – štátnu normu toho, čo a ako sa majú žiaci „po novom“ naučiť vyprodukovala pätica vyvolených v čase hodnom na zápis do knihy rekordov. V štátnom programe nájdeme moderné ciele. Napríklad v súvislosti so slovenským jazykom sa konštatuje: „Zdôrazňujeme chápanie jazyka ako nástroja myslenia a komunikácie medzi ľuďmi... Výrazne sa posilnil komunikatívno-zážitkový model vyučovania jazyka a naopak, oslabila sa tendencia obsiahnuť školskú podobu vednej disciplíny lingvistiky... Najväčší akcent sa kladie na vlastnú tvorbu jazykových prejavov, prácu s informáciami, čitateľskú gramotnosť, schopnosť argumentovať a pod.“ Upravil však niekto obsah vzdelávania v predmete slovenský jazyk tak, aby zodpovedal týmto cieľom? Neupravil. Ba ani sa o to nepokúsil. „Nemohli sme nič vynechať, všetko je dôležité, prišlo len k istým presunom učiva z ročníka do ročníka,“ charakterizovala zmeny zodpovedná pracovníčka ŠPÚ. Motivácia: peniaze z únie Podľa doterajšieho priebehu školskej reformy si zrejme nik z kompetentných nepoložil základné otázky: Môže súčasný obsah viesť k tomu, čo chceme dosiahnuť? Ak nie, čo treba nevyhnutne zmeniť? Akú stratégiu voliť pri výbere učiva a jeho prezentácii aj s ohľadom na prirodzené záujmy školákov? Kde nie sú otázky, tam nie sú odpovede. Ide najmä o úsilie za každú cenu odčerpať peniaze z eurofondov (našu školskú reformu platí EÚ), ako to niekoľkokrát verejne demonštroval Ján Slota, a čosi z nich prihrať sebe či „svojim ľuďom“. A tak sme si museli vystačiť len s inováciou reformného slovníka. Ak sme pred dvoma desiatkami rokov hovorili o odovzdávaní vedomostí, pred desiatimi o rozvíjaní schopností, pred piatimi o pestovaní zručností, dnes hovoríme o budovaní kľúčových kompetencií. Mikolajova školská reforma pripomína Švejkovu Stranu mierneho pokroku v medziach zákona. Ani nie tak pre „mierny pokrok“, ako skôr preto, že aj ona je fraškou, výsmechom. Ďalší minister školstva to bude mať ťažké. Autor bol redaktorom Učiteľských novín