Súradnice príbuznosti v knihe i okolo nej
V bratislavskom Stredoeurópskom dome fotografie bola nedávno prezentácia knihy Súradnice príbuznosti / Koordinaty rodstva (text v slovenčine i v ruštine) autoriek Taťjany Kuzovlevovej, moskovskej poetky, šéfredaktorky literárneho časopisu Koľco A, prvej tajomníčky Zväzu moskovských spisovateľov a Etely Farkašovej, slovenskej filozofky a prozaičky. Prinášame rozhovor editorky publikácie, rusistky Evy Kollárovej s obidvomi autorkami.
S hostkami Slova, Taťjanou Kuzovlevovou a Etelou Farkašovou, sa zhovárala Eva Kollárová.
Jedno zo svojich učebnicových Stretnutí s Ruskom (Vstreči s Rossijej) som nadpísala mottom Saint-Exupéryho: „Niet väčšej radosti na Zemi ako radosť stretnutí.“ Stretnutí – ako sviatkov príbuznosti. Takým stretnutím bolo pre mňa a pre slovenských učiteľov rusistov stretnutie s poetkou Taťjanou Kuzovlevovou. To bolo pred piatimi rokmi a pokračovalo. Pred mnohými ďalšími rokmi to bolo príjemne náhodné stretnutie s Etelou Farkašovou. Už ani neviem, koľkokrát interpretovala „mojim“ poslucháčom európskych kultúrnych štúdií a učiteľom rusistom, pripravujúcim sa na druhú atestáciu svoj cyklus prednášok Medzi filozofiou a literatúrou. A potom prišli dve jej poetické knižky Na rube času (2006) a Opretá o ticho (2008). Mala som silný pocit príbuznosti oboch poetiek a zatúžila som ponúknuť slovensko-ruský literárny most ustavične sa vzdelávajúcim učiteľom rusistom, ktorých si tak vážim. Tak sa zrodil editorský výber Súradnice príbuznosti/Koordinaty rodstva.
Hovoríme o vzťahoch, o sviatkoch príbuznosti – ako sa vyvíjajú vzťahy ruských spisovateľských organizácií?
Taťjana Kuzovlevová: V Moskve sú tri organizácie spisovateľov. Okrem nezávislého Zväzu spisovateľov Moskvy je to Zväz spisovateľov Ruska a Medzinárodná spoločnosť spisovateľských zväzov, ktorá sa usiluje zjednocovať spisovateľov z bývalých zväzových republík. Po rozpade Zväzu spisovateľov ZSSR v roku 1991 sa jeho členovia rozdelili na stúpencov demokratických reforiem, sloboda myslenia, slova, tvorby, hnutí, sloboda voľby a „patriotov“, presadzujúcich predchádzajúce normy života. Akoby sa v čomsi opakovalo dávne delenie ruskej inteligencie na „zapadnikov“ a slavianofilov. Ja patrím k Zväzu spisovateľov Moskvy, ktorý bol založený v roku 1992 z iniciatívy Bulata Okudžavu a Jurija Nagibina. Práve do tejto organizácie vstúpili mnohí moji priatelia, spisovatelia veľkých mien – Bella Achmadulinová, Grigorij Baklanov, Boris Vasiliev, Andrej Voznesenskij, Faziľ Iskander a iní. Zväz spisovateľov Moskvy je veľká, rešpektovaná organizácia, ktorá má okolo dvoch tisícok členov. Sú v nej nielen moskovskí spisovatelia, ale aj spisovatelia žijúci v iných ruských mestách, ruskí spisovatelia z Kanady, Francúzska, Izraela, Nemecka, Česka, Rakúska i bývalých republík ZSSR. Na jej čele je známy literárny kritik, vyslanec Ruskej federácie v UNESCO Jevgenij Sidorov a publicista, politológ, prezident Fondu sociálno-ekonomických a intelektuálnych projektov Sergej Filatov. Vzťahy medzi jednotlivými organizáciami sa budujú predovšetkým na osobnej báze. Napríklad, ak do Koľca A niekto prinesie zaujímavú novinku, nie je pre mňa rozhodujúce, z akej organizácie prichádza. Ak ma autor z iného zväzu zaujme, idem na prezentáciu jeho diela a pozorne si prečítam jeho novú knihu. No každá z uvedených organizácií si samostatne organizuje svoj tvorivý život v Rusku, má svoje kontakty s ruským zahraničím, svoje vydavateľstvá, svoje literárne ceny.
V Rusku sa vždy veľa čítalo, ako to vyzerá s čitateľským záujmom v súčasnej ruskej spoločnosti?
T. Kuzovlevová: Žiaľ, teraz sa v Rusku číta menej. Obzvlášť žiaci a študenti. Ak aj čítajú, tak elektronické vydania, zdôvodňujúc to tým, že sú kompaktnejšie, pohodlnejšie na čítanie v mestskej doprave, netreba prevracať strany a podobne. Register záujmu je pestrý, závisí od intelektuálnej úrovne čitateľov: od ženských a dobrodružných románov, domácich i zahraničných detektívok, science-fiction ku klasike ruskej i prekladovej, memoárovej literatúre, ku knihám s hodnotnou filozofickou, psychologickou a inou tematikou. Mimochodom, z bestsellerov tohto roku sa mi žiada uviesť Žeriavy a trpaslíci (Žuravli i karliki) L. Juzefoviča, Koncept (Podstročnik) Liliany Lunginoj – ide o memoáre. Spomeniem ešte Pareň s Sivceva Vražka Alexeja Simonova – zápisky o rodinách jeho otca, známeho ruského básnika Konstantina Simonova a jeho matky Jevgenie Laskinoj, literárne portréty osobností literatúry, umenia, vedy.
Aká edičná politika dominuje vo vydavateľstvách?
T. Kuzovlevová: Najznámejšími a najpopulárnejšími sú dnes vydavateľstvá EKSMO, AST, Vremja. To posledné často a so znalosťou veci vydáva zborníky poézie, z ktorých rada spomeniem Namiesto rozlúčky (Vmesto razluki) Galiny Nerpinovej. Mnohé vydavateľstvá sa zameriavajú na edičné série kníh historických, filozofických, napríklad AST vydáva Sociálne zmýšľnie Ruska (Sociaľnaja mysľ Rossii). Ostáva problémom dostať sa k dobrým knihám mimo Moskvy. Nie je jednoduché nájsť na preplnených poličkách knižných obchodov hodnotnú literatúru. Chvalabohu, v našich veľkých centrálnych knižných strediskách Moskva, Biblio Globus, Dom knihy na Novom Arbate umožňujú nájsť vydanie, ktoré hľadáte, v počítači. Takmer vždy v tomto ohľade vychádzajú v ústrety aj internetové obchody.
Mali ste už v Rusku televízny program Moja naj kniha? Čo by sa do stovky dostalo zo slovenskej literatúry?
T. Kuzovlevová: Mali sme. Do tej stovky by sa zo slovenskej literatúry asi nedostalo nič. O to väčšia je moja radosť, že vo vašej stovke sa ocitol aj Dostojevskij, Tolstoj, Pasternak i Bulgakov... Ináč je to pre mňa veľmi zložitá otázka, sama si na ňu netrúfam odpovedať, nepoznám tak dobre slovenskú klasiku, ale môj dlhoročný kolega a priateľ, prekladateľ slovenskej literatúry do ruštiny Michail Pismennyj mi poskytol svoj zoznam. Podľa neho by tam mal byť František Švantner a jeho román Život bez konca, Amenmária Ladislava Ťažkého, keby v tej stovke mohla byť aj poézia, volil by Andreja Sládkoviča, Pavla Országha Hviezdoslava a Milana Rúfusa. Ja som v Koľce A publikovala preklady Jána Kostru, Miroslava Válka, Jána Buzássyho, Mily Haugovej, Štefana Moravčíka, Petra Štilichu, Jána Strassera, Etely Farkašovej, Evy Maliti-Fraňovej, Daniely Hivešovej-Šilanovej, Pavla Janíka, Juraja Kalnického, Ruda Čižmárika a Jany Mojžitovej. Ako vidíte, zoznam nie je malý.
Čo, kto mal na vás ako na poetku najvýraznejší vplyv, respektíve, ktoré sú vaše literárno-poetické lásky?
T. Kuzovlevová: V uplynulých rokoch boli mojimi milovanými básnikmi Jevgenij Jevtušenko, Andrej Voznesenskij, Bella Achmadulinová, Leonid Martynov, básnici strieborného veku – Achmatovová, Gumiľov, Chodasevič, Anninskij, G. Ivanov. Neskôr si ma získala autorská pieseň Bulata Okudžavu. Potom to bol David Samojlov, Boris Sluckij a Osip Mandeľštam. Nie tak dávno som si objavila Josifa Brodského a Borisa Čičibabina. Všetkých nevymenujem, ostalo ešte niekoľko drahých mien, ktoré podišli ku mne, dakedy aj celkom nečakane a stali sa mojimi učiteľmi, spolubesedníkmi.
Etela Farkašová: Predovšetkým by som chcela povedať, že sa nepokladám za poetku, skôr za prozaičku či esejistku, ktorej sa občas zažiada vyjadrovať sa veľmi stručne, no za to koncentrovane a pokúsiť sa zachytiť na malej ploche, niekedy iba na niekoľkých riadkoch intenzitu okamihu, jeho plnosť, hĺbku a odkryť tak „rub“ aj tých zdanlivo najobyčajnejších, najbanálnejších situácií... Ťažko by som vedela hovoriť o vplyve, pri písaní poetických textov sa viac-menej stále hľadám a riešim si svoju vlastnú podobu vzťahu prozaického a básnického slova. V každom prípade však rada čítam poéziu autoriek (ostanem tentoraz pri ženách poetkách), ako sú Margita Dobrovičová, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Viera Prokešová, zo žijúcich najmä Mila Haugová a Dana Podracká. Zaujímavá je pre mňa aj Zlata Matláková, Nora Ružičková... Ak by som mala hovoriť o prozaických láskach, zabralo by mi to veľa priestoru. Mám ich pomerne veľa. Mala som ich veľa aj v minulých rokoch, pravda, stupeň blízkosti sa mení vzhľadom na konkrétny čas, priestor, na konkrétne životné okolnosti, ba aj momentálne naladenie.
Ako pociťujete istú vzájomnú príbuznosť? Vaše texty sú formálne odlišné, ale v spôsobe videnia sveta som nachádzala isté spoločné momenty. Pocítili ste ich aj vy, keď ste sa ocitli spolu v Súradniciach?
E. Farkašová: Priznám sa, že v prvom okamihu som sa prekvapila, keď som vás pred časom počula hovoriť o príbuznosti medzi Táninými básňami a mojimi – dajme tomu – poetickými textami, či ako profesor Berdičevskij na prezentácii knihy povedal – filozofickou lyrikou. No keď som potom pomaly čítala Táničkine verše najprv len v ruštine, uvedomovala som si istú myšlienkovú aj pocitovú blízkosť, ktorá nemusí byť zrejmá na prvý, letmý pohľad, no ktorú možno odhaliť pozorným, sústredeným ponorom do textu. Blízkosť tematickú (hudobné motívy, motívy stíšenia, sebareflexie) a blízkosť v spôsobe videnia sveta, chápania zmyslu človeka, hodnoty jeho času, hodnoty vzťahov s inými ľuďmi, väzieb, prostredníctvom ktorých sa udomácňujeme vo svete a v ktorých utvárame a pretvárame aj sami seba...
T. Kuzovlevová: Etela Farkašová je vnímavá lyrička. Starostlivo vyberá slová, niet medzi nimi náhodných. Možno vyšívať hodvábom, ale aj jednoduchou niťou – to hlavné vie vždy dopredu, akú výšivku na akom pozadí treba vytvoriť, o čom povedať čitateľovi. Ľutujem, že si nemôžem prečítať jej verše v origináli. Vnímam ju zároveň ako silnú i zraniteľnú ženu, spoľahlivú priateľku. To sú prvé pocity po krátkom stretnutí s ňou – a dlhšom s jej veršami.
Ako vnímate ilustrácie Kvety Fulierovej?
T. Kuzovlevová: Svet Kvety Fulierovej harmonicky spája v sebe fragmenty živej prírody a fantazijnej miniatúry. Ten jej svet je dobrý, pôvabný, znie hudbou a poéziou. Som vďačná osudu, ktorý na Slovensku nesie pre mňa tvoje meno, za stretnutie s týmito dvoma talentovanými ženami.
E. Farkašová: S Kvetkou ma spája viacročné priateľstvo, aj viacročná spolupráca, ktorá má základ v našom priateľskom vzťahu, v našom podobnom životnom pocite a nemenej podobnom chápaní umenia a jeho významu pre ľudské prežívanie. Máme už šesť spoločných knižiek – spoločných v tom zmysle, že Kvetka v nich svojimi ilustráciami sprevádza, prehlbuje, podfarbuje a dotvára moje texty. Sú to knižky poetické, ale aj esejistické či prozaické, azda nezveličujem, ak poviem, že sme sa s Kvetkou v tých knihách „stretli“, že v nich vedieme spolu dialóg slova s obrazom. Bola som preto veľmi rada, že Kvetka prijala pozvanie aj do tejto slovensko-ruskej knihy a ešte radšej, keď som zistila, že aj Tánička ju prijala za „svoju“. Takže, ako sa ukazuje, priestor vymedzený „súradnicami príbuznosti“ sa rozširuje.
Čo je pred vami – v živote i v tvorbe?
T. Kuzovlevová: Celkom blízko predo mnou je to, čo vždy: Verše, očakávanie nových kníh, láska – vo mne, ku mne, k blízkym ľuďom. Koľco A. Udalosti literárneho života, pamätné dni. Jeden z nich bol celkom nedávno, 26. mája tohto roku. V Moskve na Vagaňkovskom cintoríne odhalili pomník celým národom milovanej poetke Rimme Kazakovovvej a jej synovi Jegorovi Radovovi, kultovému spisovateľovi pre mládež, neopostmodernistovi, autorovi desiatich prozaických kníh, ktoré ho zaradili medzi také kontroverzné osobnosti, akými sú Viktor Pelevin, či Vladimir Sorokin. Rimma Kazakovová nás opustila pred dvoma rokmi tak náhle a rýchlo, ako rýchlo žila. Písala vášnivo úprimne aj o láske. Bránila spravodlivosť tak, ako by denne vztyčovala zástavu na barikádach, nesúc v sebe zápal generácie 60. rokov minulého storočia. Nie náhodou ju Jevgenij Sidorov nazval „Jevtušenkom v sukni“. Tento epiteton constans jej ostal do konca života. Jegor Radov zomrel deväť mesiacov po smrti matky. Riadením osudu sa v deň Rimminho pohrebu aj v deň odhaľovania jej pamätníka spustil na Moskvu silný dážď. Stáli sme pokojne pod dáždnikmi, nevšímajúc si valiace sa prúdy vody. Slávnosť otvoril Sergej Filatov. O láske Rimmy k Rusku, o jej ustavičnej štedrej pomoci mladým literátom, o talente i odvahe hovorili jeden po druhom známi básnici, prozaici, kritici. V ten istý deň v Centrálnom dome literátov už druhýkrát odovzdávali cenu Rimmy Kazakovovej mladému básnikovi. Tento raz ju dostal Alexander Gerasimov. Cena R. K. Načalo ustanovil Zväz spisovateľov Moskvy v roku 2009 z iniciatívy poetky a prozaičky, členky Zväzu spisovateľov Moskvy Natelly Lalabekjanovej, za jej finančnej podpory. Natella Lalabekjan žije v Los Angeles, ale v tento deň priletela do Moskvy, aby cenu odovzdala osobne.
E. Farkašová: Pokiaľ ide o literatúru, v najbližšom čase by mi mala vyjsť knižka poviedok Káva s Bachom, čaj so Chopinom s ilustráciami Kvety Fulierovej. Mám v počítači ďalšie poetické texty, a tiež jeden rozpísaný rukopis, uvidím, či sa mi ho podarí dokončiť tak, ako by som si to priala. A čo sa týka života, neodvažujem sa predpovedať, čo ten mne a nám všetkým prinesie. Vzhľadom na čas, v ktorom vedieme tento rozhovor, by som si na prvom mieste priala zachovanie mieru a dobrého spolunažívania v našej spoločnosti, a aj s blízkymi krajinami, zachovanie zdravého rozumu aj v kritických a vyhrotených situáciách, aby znepokojenie, ktoré teraz pociťujem, bolo celkom zbytočné.
