Nikos Kazantzakis: Spasiteľ
Grécko je studňou božského svetla, ako hovoria básnici. Preto tam aj ľudia chodia, aby týmto svetlom nasiakli. Spisovateľ Nikos Kazantzakis posúva veci ešte ďalej. Niekto ho nazýva bezbožným, no ide o negáciu negácie, o nové poňatie vesmírneho zápasu, základ nového svetonázoru.
Narodil sa roku 1883 v Heraklióne na Kréte a zomrel roku 1957 v Nemecku. Veľa cestoval, vydal sedem cestopisov, medzitým sa uchyľoval do samoty (aj do Československa), aby mohol písať dvanásť divadelných hier a romány. Najznámejšími sú Grék Zorba (neskôr sfilmovaný), Kapitán Michail, Hlásenie El Grekovi, Kristus znovuukrižovaný, Posledné pokušenie a útla knižka Askéza (Salvatores dei, Spasiteľ), z ktorej sú dve ukážky. Za toto dielko mal mať Kazantzakis súd a ani mu knižku nechceli vydať. Napokon sa všetko na dobré obrátilo, vyšla mu roku 1940. Povesť „bezbožníka“ sa však rozšírila do celého sveta. Z diela uverejňujeme úryvok.
Rod
Ten Krik nie je tvoj. To nehovoríš ty, to hovoria dobráci predkovia tvojimi ústami. To netúžiš ty, túžia dobrácke generácie predkov tvojím srdcom. Tvoji mŕtvi sa neváľajú v hline. Zrodili sa vtáky, stromy, vietor. Sedíš v ich tieni, konáš spolu s ich hmotnou substanciou, dýchaš ich dych. Zrodili sa myšlienky a vášne a určujú tvoju iniciatívu a činy. Budúce generácie sa nehýbu v akomsi čase, ďaleko od teba. Žijú, činia sa a chcú, vnútri v tvojich obličkách a v tvojom srdci. Tvojou prvou povinnosťou, rozširujúc svoje ja je, v tejto mizivej chvíli, keď chodíš po zemi, môcť žiť nekonečnú cestu, viditeľnú a neviditeľnú, svojho ja. Nie si jedným, si telom vojska. V istej chvíli sa pod slnkom osvetľuje jedna z tvojich tvárí. A hneď nato zhasína a osvetľuje sa to iné, to mladšie, za tebou. Tvoja rasa je tou veľkou substanciou, predošlou, terajšou a budúcou. Ty si chvíľkovým výrazom, ona je tvárou. Ty si tieňom, ona je mäsom. Nie si slobodný. Neviditeľné množstvo rúk držia tvoje ruky a hýbu nimi. Keď sa hneváš jeden praded ti zapcháva ústa. Keď ľúbiš, jeden predok z jaskýň vreští. Keď spíš, otvárajú sa hroby v pamäti a tvoja hlava hltá vampírov. Mlákou krvi je tvoja hlava a hromadia sa stáda a stáda tieňov mŕtvych a pijú ťa aby mohli vstať z mŕtvych. „Neumri, aby sme my neumreli!“ Kričia v tebe mŕtvi. „Nestihli sme potešiť sa zo žien po ktorých sme túžili, stihni ty, vyspi sa s nimi! Nestihli sme premeniť v činy naše nápady, uskutočni ich ty! Nestihli sme pochopiť a určiť tvár našej nádeje, urči ju ty. Ukonči naše dielo! Ukonči naše dielo! Deň čo noc vchádzame a vychádzame z tvojho tela voláme. Nie, neodišli sme, nepresťahovali sme sa z teba, nevošli sme do zeme. Cez tvoje útroby pokračujeme v zápase. Spas nás!“ Nestačí počuť vo svojom vnútri hlas predkov. Nestačí cítiť, ako bojujú pred prahom tvojej mysle. Všetci sa zlievajú chtiac zachytiť sa tvojho teplého rozumu, chcú vyjsť znova na denné svetlo. Ty si však vyberaj. Kto z predkov padne späť do Háda z tvojej krvi a kto vyjde znovu hore na svetlo a na zem. Neľutuj ich! Seď ostražito na tróne tvojho srdca a vyberaj. Tento tieň, hovor, je nízky, temný ako zver, nech odíde! Tento zase je tichý a horiaci, živší než ja, nech vypije moju krv celú. Osvetli tmavú krv predkov, zoraď ich krik v slovo, vyčisti ich snaženie, rozšír ich úzke kruté čelo, to je tvojou ďalšou povinnosťou. Pretože nie si len otrokom. Ako si sa narodil, nová možnosť sa narodila spolu s tebou, slobodné rozochvenie búši do veľkého zúfalého srdca tvojho rodu. Prinášaš, či to chceš alebo nie, nový rytmus. Novú túžbu, novú myšlienku, smútok nový. Chtiac-nechtiac, obohacuješ otcovské telo. Ktorým smerom sa vydáš? Ako sa postavíš k životu a k smrti, cnosti a strachu? Celá generácia sa uchyľuje k tvojmu srdcu a pýta sa a očakáva s napätím. Si zodpovedný. Nevládneš len svojej malej bezcennej existencii. Si hod kockou, a v tejto chvíli sa hrá o osud celého rodu. Každý tvoj čin sa odráža do tisícov osudov. Ako tak kráčaš, otváraš, tvoríš koryto, do ktorého sa vplaví rieka potomkov. Keď sa bojíš, strach sa rozvetvuje do nespočetných generácií a hanobíš nespočetné duše pred sebou a za sebou. Keď sa vyvýšiš do odvážneho činu, tvoj rod celý sa vyvýši a stáva sa hrdinom. „Nie som jedným! Nie som jedným!“ Vidina táto nech ťa každou chvíľou páli. Nie si úbohým chvíľkovým telom, za tvojou hlinenou tečúcou maskou tvár tisícročná tróni. Tvoje vášne a tvoje myšlienky sú staršie než tvoje srdce a tvoj rozum. Tvoje telo, to viditeľné, to sú mŕtvi predkovia aj potomkovia ešte nenarodení. Tvoje telo, to viditeľné sú muži, ženy a deti, ktorí žijú v tvojom rode. Len ten je spasený z pekla svojho ega, kto cíti, že je hladný, keď jedno dieťa jeho rodu nemá čo vložiť do úst, a kto sa rozochveje radostne, keď muž a žena jeho rodu sa bozkávajú. Všetko toto sú údy tvojho veľkého viditeľného tela. Bojíš a tešíš sa rozosiaty až po okraj Zeme, vnútri v tisícoch telách z tvojej krvi. Tak ako bojuješ o tvoje malé telo, bojuješ aj o to veľké. Bojuj za to, aby všetky tieto tvoje telá sa stali silné, prosté a ochotné. Nech je osvetlená ich myseľ, nech bije ich srdce, horiace, odvážne, nepokojné. Ako môžeš byť silný, svietiaci, odvážny, ak cnosti tieto nevlnia sa v celom tvojom veľkom tele? Ako sa môžeš zachrániť ak sa nezachráni celá tvoja krv? Jeden z tvojho rodu ak sa stratí, zničí ťa jeho strata. Jeden úd tvojho tela a tvojej mysle zhnije. Preži hlboko, nie ako myšlienka, ale ako telo a krv túto zhodu. Si list na veľkom strome rodu. Cíť hlinu vychádzať z tmavých koreňov a rozlievať sa vo vetvách a v listoch. Čo je tvojím poslaním? Zápasiť o to, aby si sa zachytil pevne konára, a buď ako list, alebo ako kvet alebo ako plod, chvieť sa vnútri v sebe a obnovovať sa, nech dýcha celý strom. Tvojou prvou povinnosťou je, využívajúc svoju službu v rode, cítiť v sebe všetkých svojich predkov. Druhou, osvetliť ich inštinkt a pokračovať v ich diele. A treťou odovzdať svojmu synovi veľký pokyn, aby ťa prekonal. Agónia v tebe. Niekto bojuje, aby mohol odísť, odtrhnúť sa z tvojho tela, zachrániť sa pred tebou. Akési semä v tvojich útrobách, akési semená v tvojom mozgu nechcú byť viac s tebou, nezmestia sa viac do tvojich útrob, zápasia o slobodu. „Otče, nezmestím sa do tvojho srdca, chcem ťa poraziť, predbehnúť ťa! Otče, nenávidím tvoje telo, hanbím sa, že som tvojou súčasťou, odídem! Stal si sa koňom lenivým, tvoje nohy nemôžu viac nasledovať rytmus tvojho srdca. Ponáhľam sa. Pôjdem pešo, osedlám si iné telo a nechám ťa na ceste!“ A ty, otec, tešíš sa, načúvajúc hlas tvojho dieťaťa. „Všetko pre moje dieťa!“ voláš. Ja nie som ničím Ja som opica, som tento človek. Ja som človek, on syn človeka!“ Akýsi hlas v tvojom vnútri, vyšší než ty, ťa premkýna víťaziac nad tvojím telom a tvojou mysľou a volá: Stav to terajšie a isté, stav pre to budúce a neisté! „Nedrž nič v zásobe: Páči sa mi nebezpečie. Možno sa stratíme, možno sa zachránime. Nepýtaj sa! Odovzdávaj každú chvíľu do rúk nebezpečia svet celý! Ja, semä nezrodené, zhrýzam útroby tvojho rodu a volám!“
Zem
To nevoláš ty. Nekričí tvoj rod v tvojom pominuteľnom hrudníku. Nekričia len biele, žlté a čierne generácie ľudí v tvojom srdci. To celá Zem, so svojou vodou a svojimi stromami i zvermi a ľuďmi a bohmi volajú v tvojej hrudi. Zdvíha sa Zem v tvojej súdnosti a vdychuje prvý raz celé ich telo. Nabiehajú jej zimomriavky, je zvieraťom, ktoré je, rodí, hýbe sa, pamätá si. Je hladné, hltá svoje deti – rastliny, zvieratá ľudí, myšlienky, drví ich vo svojich tmavých čeľustiach, prechádza cez jej telo a znovu ich vlieva do zeme. Pamätá si, prežúva svoje vášne. Vnútri v mojom srdci sa jej pamäť otvára, rozprestiera sa, vládne nad časom. Nie je to srdce, ktoré búši a tlčie v krvi. Je to celá Zem. Obracia sa vzad a žije znovu to celé stúpanie v chaose. Pamätám si nekonečnú púšť horiacej hmoty bez poriadku. Horím! Prežívam celý ten bezrozmerný neorganizovaný čas celkom sám, beznádejný, kričiac v púšti. A pomaly plameň zhasína, maternica hmoty sa spamätáva, ožíva kameň a drobí sa, a vystupuje na vzduch trasúc sa ako malý zelený list. Chytá sa zeme, stabilizuje sa, zdvíha hlavu a ruky, chytá sa vzduchu, vody a svetla a dojí Vesmír. Oheň dojí Vesmír a chce aby ho prijal, s telom tenkým sťa niť, chce z neho urobiť kvet, plod a semä. Urobiť ho nesmrteľným. More je vystrašené, trhá sa vo dvoje a vychádza zo svojho blatového dna ako pažravý, nepokojný, bezmenný červ. Zvíťazila hĺbka, zdvihol sa náhrobný kameň, vojská stromov a zvierat prebiehajú plné érosu a hladu. Pozerám sa na Zem s jej blatovým mozgom a ježia sa mi chlpy znovu prežívajúc toto nebezpečenstvo. Mohol som zaviaznuť, stratiť sa medzi koreňmi týmito, čo pijú blažene blato, mohol som sa zadusiť v tejto fatálnej vráskavej podlosti, alebo sa naveky zmietať v krvavej lebke prastarého predka. No zachránil som sa. Prekonal som hrubolisté rastliny, prekonal som ryby, vtáky, drakov a ľudoopov. Urobil som človeka. Urobil som človeka a teraz sa snažím zbaviť sa ho! „Nezmestím sa! Nezmestím sa! Chcem utiecť!“ Tento odveký výkrik týral a oplodňoval útroby sveta. Preskakoval z tela na telo, z generácie na generáciu, z druhu na druh, stále mäsožravejší a silnejší. Všetky rodičky kričia: „Chcem porodiť syna dokonalejšieho odo mňa“. V tých strašných chvíľach, keď Výkrik prechádza našimi telami, cítime ako nás tlačí akási predľudská sila. Za nami mĺkvy, blatistý prúd, výskot radosti, slasti a smrti. Vietor erotický fúka nad Zemou, závrat vládne vo všetkom živom a stretáva sa v mori, v jaskyniach, vo vzduchu, pod zemou, konajúc transfúziu z tela do tela, veľké nepochopiteľné posolstvo. A teraz len my, zvažujúc útok, hmlisto začíname veštiť, prečo bojovali, rodili a zomierali zvieratá, rastliny a po tom všetkom celá neorganizovaná vojenská záloha. Milosť, vďačnosť a česť nás premkýna za našich starých druhov v boji. Pracovali, ľúbili a umierali pre niekoho Iného, pri každom našom odvážnom čine postupujú tiež o jeden krok. Celý náš zápas bude mať znovu cieľ vyšší než my, kde budú užitočné a sväté naše snaženia, naša úbohosť a zločiny. Toto je útok! Akýsi dych sa strháva, oplodňuje hmotu, prechádza cez zvieratá, tvorí človeka, chytá sa ho ako divý vták a obopína ho. Sme na rade! Pracuje na nás, spracúva v našom vnútri hmotu, robí z nej ducha, stúpa na náš mozog, osedláva si naše spermie a bojuje, odkopávajúc za sebou náš trup, aby sa zachránil. Ako by bol celý tento život neviditeľná, večná poľovačka akéhosi neviditeľného Ženícha, čo prenasleduje z tela na telo nepokoriteľnú Mladuchu. A my, celý ruch svadobného sprievodu, rastliny, zvieratá, ľudia, trasúc sa vrháme na tajomnú posteľ novomanželov. A každý drží s bázňou sväté symboly svadby, niekto Úd, iný Maternicu.
(Z gréčtiny preložila Silvia Okáliová.)
