Hrozbou je aj ekoterorizmus
K problémom súčasného sveta prináleží stále sa prehlbujúci rozpor medzi sociálno-ekonomickou úrovňou priemyselne a technologicky vyspelých krajín, transformujúcich sa štátov v Európe a rozvojových krajín tretieho sveta. Prekonávanie týchto problémov sa rieši dovozom technológií.
Tento fakt by nebol sám osebe nedostatkom, keby sa ekonomické, obchodné, vedecké a technologické styky medzi štátmi zakladali na zásadách demokracie, spravodlivosti a rovnoprávnej spolupráce (ako to požaduje Charta pre vedeckú a technickú spoluprácu a transfery technológií prijatá Výkonnou radou Svetovej federácie vedeckých pracovníkov).
Vývoz škodlivých technológií
Ekonomická spolupráca medzi kapitalistickými štátmi a transformujúcimi sa krajinami má často charakter závislosti a mnohé firmy i nadnárodné spoločnosti ju využívajú na ekonomické vydieranie a politickú diskrimináciu. Pod pláštikom ekonomickej pomoci prostredníctvom rôznych programov a fondov umiestňujú v štátoch strednej a východnej Európy a v krajinách tretieho sveta aj nebezpečné a škodlivé technológie, ktoré sú vo vyspelých štátoch buď zakázané, alebo vďaka tamojším právnym normám je príliš nákladné zaručiť bezpečnosť pri práci a ochrane životného prostredia. Pripomeňme si následky ekologickej havárie v Rumunsku (znečistenie rieky Tisza) na tamojšiu faunu a flóru. Aj na iných miestach však nevenujú pozornosť filtračným a čistiacim zariadeniam na ochranu ovzdušia a vôd alebo sú ľahostajní k týmto problémom v úsilí dosiahnuť pre seba čo najväčší zisk.
Na dokreslenie reálnej situácie vo svete možno uviesť viacero faktov: Väčšina z 543 rizikových chemikálií v Indonézii sa vyrába s účasťou zahraničných monopolov. Podľa údajov Stredoamerického ústavu pre priemyselné problémy zaznamenali v 90-tych rokoch v Nikaragui, Guatemale, Hondurase a Salvádore okolo 14 000 otráv spôsobených pesticídmi vyrobenými v týchto krajinách firmami USA. Program OSN pre ochranu životného prostredia odhaduje ročnú úmrtnosť spôsobenú toxickými chemikáliami vo svete na 10 000 osôb, pričom rozhodujúci podiel na úmrtnosti má obyvateľstvo krajín tretieho sveta. Export technológií nedávno doplnil vývoz toxických odpadov, ktorých uskladňovanie sa stáva zložitým ekologickým problémom v priemyselne rozvinutých štátoch, predovšetkým v USA. Tieto negatívne vplyvy majú priamy dopad aj na ostatné odvetvia ekonomiky, na celkovú ekonomickú situáciu krajín, ako to dokazujú aj udalosti v Argentíne.
Počas bhópalskej indickej tragédie v decembri v roku 1984 došlo v nočných hodinách k nečakaného úniku veľkého množstva metylizokyanidu zo zásobníkov závodu na výrobu pesticídov, pričom bolo zasiahnutých stotisíc osôb. Asi 2 500 z nich zomrelo a 335 000 utrpelo ujmu na zdraví, pričom 85 000 malo otravu s ťažkými následkami. Krátko nato predložili v OSN rezolúciu obsahujúcu zoznam chemikálií, ktoré treba zakázať. Jedinou krajinou, ktorá vtedy hlasovala proti, boli Spojené štáty. USA hlasovali aj proti rezolúcii, ktorá určuje normy a hraničné množstvá nebezpečných látok, vplývajúcich na procesy globálneho otepľovania Zeme a znižovania ochrannej ozónovej vrstvy atmosféry v roku 2001.
Nebezpečenstvo priemyselných havárií
Veľmi dôležitým problémom súčasnosti je ekoterorizmus alebo „chemická a biologická vojna bez použitia chemických a biologických zbraní“. Toto tvrdenie sa môže zdať niekomu nepravdepodobné. Veď priemyselné a chemické látky boli vyvinuté na iné účely a všeobecne sú menej toxické ako moderné bojové chemické látky. Zatiaľ čo na bojové použitie sa predpokladá relatívne malý počet chemických látok (okolo 10 typov a ich modifikácií), existuje v súčasnosti viac ako 70 000 komerčných chemických látok vyrábaných po celom svete. Medzi nimi sú desiatky tisíc toxických látok, pričom okolo 300 látok je zaradených do kategórie najnebezpečnejších. Napríklad nervovoparalitická otravná látka sarin je asi stokrát toxickejšia ako metylizokyanid. Pri porovnaní účinku sarinu použitého dvoma oddielmi delostrelectva (36 granátov, približne 2,9 kg sarinu v jednom granáte) s potenciálnymi následkami deštrukcie skladovacej nádrže s obsahom asi 200 metrov kubických metylizokyanidu má deštrukcia takmer 19-krát vyššiu ničivú účinnosť než v prípade útoku sarinom.
Dôležitým faktorom, ktorý zdôrazňuje nebezpečenstvo priemyselných chemických látok v prípade havárií veľkého rozsahu, je aj otázka súčasného stavu ochrany obyvateľstva a zamestnancov proti týmto látkam. Na detekciu a stanovenie známych chemických bojových látok sa vyvinuli relatívne jednoduché metódy a prostriedky. Vzhľadom na širokú variabilitu chemických priemyselných látok predstavuje v prípade havárií veľkého rozsahu priemyselná detekcia dosť zložitý problém. To isté platí pre ochranné prostriedky, ako napríklad ochranné masky, pláštenky a filtre. Vojenské ochranné filtre sú optimalizované proti poľným koncentráciám bojových chemických látok a nie proti priemyselným nebezpečným látkam, ktorých koncentrácia môže byť podstatne vyššia. Filtre, ktoré chránia proti rádioaktívnym látkam, sú proti biologickým a chemickým látkam pre obyvateľstvo málo účinné.
V neposlednom rade si treba všimnúť aj otázku informovanosti a pripravenosti obyvateľstva na tieto možné mimoriadne udalosti, havárie a nehody. Vojenské sily sú cvičené a vybavované technológiami na prežitie v prostredí bojových chemických látok, čo však neplatí pre civilné obyvateľstvo. Tieto skutočnosti naznačujú, že možno očakávať väčší počet obetí v dôsledku havárií prevádzok s nebezpečnými látkami ako v prípade použitia bojových chemických látok, a to aj pre rozdiely v ochrane, pripravenosti a v prípadnom množstve použitých látok. Nedávne tragické udalosti v USA poukázali na množstvo otázok, na ktoré treba zamerať pozornosť.
Keby zničili Petrochemiu
Z histórie poznáme, že vojenské útoky proti chemickým prevádzkam nie sú novým javom. Už v priebehu druhej svetovej vojny spojenecké sily uskutočnili veľa útokov proti chemickým prevádzkam v nemeckom Mannheime, Münsteri a Neustatte, ale i na ciele v Japonsku. U nás to bolo bombardovanie Dubovej pri Banskej Bystrici a továrne Apollo v Bratislave v roku 1945. To, že táto otázka je aktuálna aj v súčasnej dobe, potvrdzujú skúsenosti z vojny v Kuvajte a v Juhoslávii. V priebehu vojny v Chorvátsku sa viackrát útočilo na ropné zariadenia, respektíve podniky petrochemického a chemického priemyslu, pričom následky týchto útokov mohli byť katastrofálne. Len na chemický podnik Petrochemia v Kutine sa útočilo niekoľkokrát v priebehu rokov 1991-1995. Najznámejší útok sa odohral 6. 8. 1995, keď podnik zasiahlo 32 leteckých rakiet. Aký mohol byť následok tohto útoku?
Petrochemia je najväčším výrobcom priemyselných hnojív v tejto časti Európy. Produkovala vyše 1,9 milióna ton priemyselných hnojív. Mesto Kutina (vzdialené 1 km od Petrochemie) má viac ako 25 000 obyvateľov a geograficky sa nachádza 70 km od Maďarska, 95 km od Slovinska, 25 km od Bosny a Hercegoviny a 150 km od Rakúska. V čase útoku bolo v podniku uskladnených 13 705 ton amoniaku, 8 000 ton elementárnej síry a 103 000 ton priemyselných hnojív. Veľké potencionálne nebezpečenstvo predstavovalo potrubie na dopravu kvapalného amoniaku. Simulácia ukázala, že smrteľné koncentrácie amoniaku mohli zasiahnuť mesto Kutina a v priebehu 16 minút usmrtiť 10 percent jeho obyvateľstva. Ak by sa zapálila skladovaná síra, vysoké koncentrácie SO2 by sa rozšírili až do vzdialenosti 150 km. V prípade požiaru a následnej explózie skladovaných hnojív by smrteľné koncentrácie toxických splodín horenia dosiahli zakrátko vzdialenosť 30 km. Analýzy potvrdili, že následky útoku na Petrochemiu mohli byť naozajstnou katastrofou. Viac ako 10 000 ľudí by bolo usmrtených alebo vážne zranených s trvalými následkami, pričom príznaky zasiahnutia by sa prejavili vo vzdialenosti až 100 km od miesta útoku. Oblasti riek Sáva a Dráva by boli kontaminované, lesy a bohaté poľnohospodárske oblasti zdevastované.
Slovenská republika nepatrí k štátom, ktoré by mali väčšie skúsenosti s deštrukciou chemických a farmaceutických podnikov. Takisto havárie a nehody v posledných rokoch nedosiahli taký rozsah (s výnimkou VSŽ Košice a Duslo Šaľa), aby pri nich prišlo k významným stratám na ľudských životoch a vážnemu poškodeniu životného prostredia. Čo sa však stane, ak by k tomu došlo napríklad v Slovnafte, v atómových elektrárňach, v podnikoch skladujúcich a vyrábajúcich nebezpečné chemické látky, radšej netreba ani myslieť. Túto problematiku musíme pokladať za veľmi dôležitú súčasť prípravy štátnych orgánov na riešenie mimoriadnych situácií. Východisko spočíva vo vypracovaní a prijatí novej bezpečnostnej politiky SR, v prijatí zodpovedajúcich zákonov a právnych noriem a skvalitnení systému ochrany života a zdravia obyvateľstva pre budúce obdobie.
Autor (1949) je pedagóg
