Umenie mať rada ľudí
Ivana Zemanová, pracovníčka ministerstva kultúry Českej republiky
Rodáčka Z Bystřice nad Pernštejnem. Po maturite putovala do Brna rozhodnutá študovať na univerzite kombináciu francúzština - ruština. Ale keďže sa taká práve v tom ročníku neotvárala, tak si k jazyku Verlaina a Préverta vybrala češtinu. Mladučká študentka sa zamilovala a to hneď trojnásobne: do Prahy, do ideálov spoločenského diania a ešte do kohosi, s kým tie prvé dve lásky súviseli. Po márnych troch nezodpovedaných listoch zaklopala na bránu Prognostického ústavu, obstála v konkurze, a tak zostala: pri všetkých svojich láskach. Pre mnohé životné vsuvky, ako je manželstvo, príchod dcérky Kataríny a pozornosť jej vstupu do života musela prácu prerušiť. Teraz už zas pracuje ako zamestnankyňa Ministerstva kultúry ČR. No nie v centrále, v bývalom sirotinci pri Hrade, ale na jeho vysunutom pracovisku - vo Veľtržnom paláci, v srdci milovanej Prahy. Dcéra je doma, s babičkou. Jej manžel je premiér Miloš Zeman. Na rozdiel od manželky slovenského premiéra, ktorá pracuje v mínus prvom poschodí, sekcia Ministerstva kultúry ČR, nazvaná Česká sezóna vo Francúzsku, sídli takmer na samom vrchu paláca - na predposlednom, piatom poschodí.
Ako badám, sú tu vôkol samé ženy. Je to preto, že do krajiny galského kohúta, povestnej galantnosťou, sa ženám ľahšie preniká? Alebo preto, lebo "Francia" v origináli aj v ženskej reči je ženského rodu?
- V slovenčine, ktovie prečo, je Francúzsko stredného, čiže detského rodu. Ale pracovne: je to jednoducho tak, že sa skončil konkurz a náš pán minister Pavel Dostál trpí na Francúzsko...
Aj na ženy...
- To je skoro to isté. A teraz v prípravnej fáze skutočne vytvárame vynikajúci kolektív, ktorý sa dušou a telom usiluje, aby sa to všetko dobre skončilo.
A skončí sa?
- Je to otázka ľahká i ťažká. Ľahká preto, že Francúzsko je príťažlivá a ľahká téma, máme tradičné priateľské vzťahy a máme sa navzájom radi. Ťažká preto, lebo možná byrokracia je všade a je nevyspytateľná.
Francúzsko je teda najschodnejšia cesta pre začiatok veľkej kultúrnej ofenzívy?
- To áno. Tradícia má značné korene, plejády českých a slovenských umelcov prešli Monmartrom, Parížom, vzduchom Francúzska a preniesli ho do našej vlasti. Aj za našu samostatnosť, myslím tú prvú, vďačíme v značnej miere tejto úžasnej krajine.
Vie o nás Francúzsko veľa alebo dostatočne?
- Toľké vzťahy, sa žiaľ, prerušili. Ostalo veľa prázdnych stránok. Ale Masaryk, Štefánik a mená umelcov sú tam známe. A, samozrejme, francúzska kultúra vždy bola a je u nás doma.
Z čej iniciatívy vznikla myšlienka práve tejto sezóny?
- Úradne: prezidenti Jacques Chirac a Václav Havel si podali ruky a riekli: zblížiť sa viac majú nielen oni dvaja, ale obidve naše krajiny. Kultúrne a - celé.
Má to dajaký názov, či titul?
- Po česky bolo povedané "skrznaskrz". Úradne a učene to však znie: Česká sezóna vo Francúzsku.
A vy tomu všetkému šéfujete?
- Kdežeby. Keby ste to tu všetko prešli, sme dokopy troje. A ešte šéfka, madame Poivre d´Arvot, ale tá je prevažne v Paríži.
Za Francúzsko, či za vás?
- Za nás. Je generálnou sekretárkou. Za nich je pán Mitterrand.
Bože, slávne meno. Tí teda majú dirigenta.
- Lenže tento sa volá Fréderic. S dirigovaním to však nie je len tak. Máme každý ešte dramaturgické rady.
A nad tým už nič, žiadny Olymp? Rada bohov?
- Láskavých bohov. AFFA, Association française d´action artistique.
Ale sa vám zišlo šprtať tú francúzštinu. To ste pochytili v Alpách, alebo pri Seine?
- V Brne.
A koľkokrát ste boli v Paríži?
- Hádajte. Ani raz.
Teda žiadna protekcia? Žiadne prižmúrené očko pre princeznú?
- Mám takú povahu: keď mám niečo rada, tak mi to ide samo.
A keď nemáte?
- Ak to musí byť... Ale nerada sa do niečoho silím len preto, že to musí byť alebo, že by sa to malo.
Máte predsa hŕbu spoločenských povinností... Nie, nebojte sa, nebudem vyzvedať, kto je vám pri týchto recepciách milší, kto menej. Chcem sa vás spýtať, aká ste herečka, myslím v spoločnosti. Ako sa tvárite, ako to zahráte s tými, čo sú fajn, aj s tými, čo sú bŕŕ.
- Ľahko. Tí milí aj protivní sú v menšine. Väčšina, drvivá, je ľahostajných a práve tí, najmä tie, sa tvária až-až. Nuž, tak sa tvárim aj ja. Neobjímam sa, nelichotím, neklaniam, ani nie som rada, keď sa mne poklonkujú.
Čo vy na to, keď sa k vám hlboko skloní a "rukybozkávam" doloží činom povedzme Peter Dvorský?
- Mám rada pekné a dobré veci. Pekných a dobrých ľudí. Postačí mi, ak sa hoci len pozrú, aj bez toho "bozkávam".
Peter je medzi nimi?
- Je to nesmierne milý a dobrý človek. A je to náš najlepší spevák. Jednička.
Povedali ste presne: náš?
- Samozrejme, náš.
A ktorí sú ešte vaši, teda naši - speváci, herci, básnici?
- Dobrí. Citoví. Plní lásky.
Povedzme?
- Jacques Prévert, hoci si pospevoval kdesi ďaleko. Je to naša reč a v nej to všetko, čo ľudia tak veľmi potrebujú. Aj Česi a Slováci majú podobných, no vyratúvať nebudem, to by som sa cítila ako pri maturite. Pesničky? Mala by som učene povedať slávne árie, ale pred nimi poviem ľudové, čistulinké, hladkajúce, potešujúce, vlastne z tých ľudových tie veľké svetové vznikli. A naše, moravské a slovenské, sú mojou piesňou detstva. Nič krajšie nepoznám.
Divadlo?
- Ak si odmyslím tie povinné, tak v poslednom čase to bolo Na skle maľované a Cyrano. A ešte Radošínske divadlo. Vždy radšej čosi veselšie.
Kino?
- Pelíšky a Knoflikáři. A budete sa čudovať: Kytica podľa Erbenových balád. To, čo je krásne, nestarne a nevychádza z módy.
Vôbec sa nečudujem. Karel Jaromír je večný mladík. A slovenské takto - nič?
- A je teraz čosi nového? Vo mne je ešte stále Tisícročná včela a moja detská Perinbaba. Mamička spomína bratislavské televízne pondelky. Z tých som si ja, žiaľ, už neužila. Škoda.
Bratislavu ste si prednedávnom užili...
- Bola som tam ako doma. Zatiaľ čo páni preberali zaiste dôležité problémy, zažila som kopu zázračných vecí.
Čo najviac?
- Mesto. A ľudia v ňom. Predstavte si, že ma poznávali a dávali mi najavo svoju radosť, jednoducho, že som tam s nimi.
A ešte viac? Galéria, kostoly, pešia zóna, hrad?
- Celkom najviac? Mám dva obrovské zážitky na závidenie. Máte tam Medzinárodný dom umenia pre deti...
Bibianu...
- Prešla som cestami a cestičkami Malého princa s Exupérym a bola som odrazu vo vlastnom detstve. Pravdaže, vítal ma veľmi vecne a stručne šarmantný riaditeľ, a tak som si povedala: Ivanka, tu by nabudúce bolo miestečko pre teba. Tu, medzi deťmi.
A ten druhý veľký zážitok?
- Konzervatórium. Pravdaže, tiež privítanie, skvelý riaditeľ, žiadna predčasná chvála. Potom to prišlo: hodina spevu. Veď vy tam máte talenty na pohľadanie! A nielen to. Tie decká vyžarujú nadšenie, úžasnú radosť, že môžu ponúknuť čosi pekné. Oni nespievali - oni svietili.
Mám vám odovzdať osobitný pozdrav, skoro som zabudol. A milú spomienku od hŕby ľudí, čo vás stretli a na ktorých ste sa vraj usmiala a oni na vás. A jednu mimoriadnu - od vašej sprievodkyne.
- Bože, skoro som zabudla. Pozdravte, prosím, pani Evu Dzurindovú, ktorá sa mi venovala od prvej minúty a tak pozorne, ako by som mala byť vo vatičke. Bratislavčanov tiež, rada by som im ešte raz vrátila ich úsmevy. A pani Máriu Fogašovú, ktorá je pedagogičkou práve na mnohosľubnom konzervatóriu. Učí tam jazyky, ale prispela k tomu, že z bežnej hodiny spevu bol znezrady koncert na moju počesť.
Hľa, aj vy teraz svietite, šermujete rukami, nadvihujete sa, akoby ste ten koncert znovu prežívali. Ste v podstate veselá huncútka - alebo vaša podoba je vážna, odmeraná, seriózna?
- Na tváři lehký žal - hluboký v srdci smích...
Ale, veď to Karel Hynek Mácha vymyslel celkom opačne.
- Viem. Na tváři lehký smích...
Máte približne toľko rokov, ako večne mladý básnik Mája. Ste plná lásky ako on, tiež "hlboko v srdci" máte bohatstvo citové ako on. Akurát s tou majetkovou chudobou to máte rozdielne... Čo všetko máte? Poklady, šperky, majetky, vysvietenú vilu hore na Gogoľke?
- Mám obrovské bohatstvo. Mám poklad - svoju Kačenku, mám pomerne pokojný domov, rodinu, mamičku, ktorá ustráži aj neustrážiteľné. Pozrite moje malé kráľovstvo: tento stolík a kolegyňa, mám užitočnú prácu... A tá vila je ešte tak na rok. Na šperky si vôbec nepotrpím a majetkové priznanie? Máme chatu na Žďársku...
Aha, to je ešte veno! Chata blízko rodného hniezda.
- Opačne. Chatu sme si nadobudli teraz.
Obliekate sa nenápadne, skoro ako Popoluška, a predsa sa za vami obracajú. Možno to robíte schválne. Prezraďte, čo nosíte najradšej a najviac vám sedí?
- Predovšetkým sa nenosím, totiž sama seba, ani nepredvádzam. Taká som bola aj doma. Farbu mám rada krémovú, bielu, čiernu, olivovú. Ak šperky - tak trochu z bieleho zlata, pre šťastie. A Popoluška? Môžem poradiť dámam: panovačnosťou nezískajú nič. Skôr ustúpiť v maličkostiach, a pritom si zachovať princípy. To postačí na akúkoľvek mužskú povahu. A nielen mužskú.
Čo robí teraz vaša Kačenka?
- Je v škole. Ako ostatné deti. Jediná výnimka je, že ju do školy denne vozím.
Malá protekcia?
- Bohužiaľ, nie. Sú vo svete aj ľudia zlí a závistliví. Dostávam anonymné listy a napodiv vyhrážky smerujú i k môjmu pokladu, k dcére.
Stihnete variť?
- Pravdaže, mamička je doma moja opora. A ešte keď tak máme hostí. Ale robím aj to, aj iné, ako sa na manželku a mamu patrí. Robota býva jedine, ak si členovia rodiny zmyslia vyberať k jedlu každý čosi iné.
Stretávate sa s hviezdami umeleckého a politického neba. Menili by ste?
- Ani za svet.
Beriete si príklad? Poznáte manželky premiérov, bola u vás doma aj Hillary Clintonová, dnes dokonca už senátorka...
- Každá hviezda i hviezdička má svoju dráhu. Ja im všetkým tie ich prajem. Je mi smiešny titul "prvá dáma", ak ide len o dekoráciu k vplyvnému manželovi. Pre mňa je "prvá dáma" istá Astrid zo sveta kníh: lady zo severu, stvoriteľka Dlhej pančuchy a nesmrteľných hrdiniek pre všetky detské generácie. A z filmového plátna Annie Girardotová. S tou som sa spriatelila na festivale v Zlíne. Dokázala ma dojať i rozplakať.
Máte poradcu?
- Moju dcéru. Múdra hlavička.
Máte presvedčenie ako vaši blízki? Ste členkou sociálnej demokracie?
- Samozrejme. A nielen na papieri, ale všetkým, čo robím. Vyznávam: nerobiť nikomu nič zlého. Uznávam umenie umení: Mať rada ľudí!
S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka
