Rumunsko je frustrované
Rumunský dnešok je epochou diplomacie na vysokej úrovni, sľubov a záruk. Aj napriek tomu však pocit frustrácie a akéhosi nedoceňovania zo strany Západu v Rumunoch zostáva. Svetlým momentom sľubujúcim nápravu bol madridský summit Severoatlantickej aliancie z roku 1997, keď spolu so Slovinskom Rumunsko dostalo prísľub o začlenení sa do Aliancie v rámci tzv. druhej vlny. Bolo to ocenenie politických zmien po voľbách v roku 1996, keď sa k moci dostala proreformne orientovaná pravica. Po dvoch rokoch sa však západné štáty netaja určitým sklamaním z Rumunska. V reformách veľmi nepokročilo a Západu iba výhodná geopolitická a strategická poloha krajiny nestačí. Rumunská tlač pred tohoročným washingtonským summitom NATO dovolila optimizmu vsiaknuť medzi riadky, lebo v súvislosti so summitom hovorila o Madride plus. Madrid spred dvoch rokov plus niečo viac: pozvánka Rumunska do Aliancie, špecifické menovanie krajiny v súvislosti s rozširovaním, či prinajmenšom stanovenie konkrétneho dátumu pričlenenia. Nič z toho Aliancia záujemcom neposkytla, a preto sa hovorí o Madride mínus - ich krajina bola menovaná v sérii deviatich spomenutých uchádzačov. Nič viac.
SNAHA O ZLEPŠENIE
Pochopí Západ pocit opustenia? Rumunská spoločnosť sa cíti opustená nielen svojou rozhádanou politickou reprezentáciou, ale aj západnými mocnosťami, od ktorých sa tak trochu očakávalo, že kompenzujú stratu národnej hrdosti počas štyroch desaťročí komunizmu a ich pomoc bude konkrétnejšia. Nestalo sa. Dištanc od Rumunska je citeľný, aj keď ospravedlňovaný zlou ekonomickou situáciou v krajine a donedávna aj politickou nestabilitou či menšinovými problémami. Avšak parlamentná demokracia sa zakorenila, hranica medzi opozíciou a vládnou koalíciou má čoraz jasnejšie kontúry, doba straníckej netransparentnosti sa skončila. Demokratický zväz Maďarov v Rumunsku (UDMR) je súčasťou vládnej koalície, čo je najvyššou zárukou, že interetnické problémy typu Kosova nehrozia. Bukurešť sa snaží byť kompatibilná aj po vojenskej stránke a dúfa, že v Bruseli a vo Washingtone ešte nezabudli, že Rumunsko bolo prvé, ktoré podpísalo Partnerstvo za mier. Integračné snahy Bukurešti sú nepopierateľné. Dokazuje to aj členstvom v CEFTA a rôznych regionálnych ekonomických a politických združeniach, ako aj trilaterálnych iniciatívach so susednými štátmi. Západná spoločnosť má teda právo na kritiku jedine v oblasti ekonomickej. Ako v spoločnom komuniké v tomto roku pripomenuli prezidenti Rumunska Emil Constantinescu a Bulharska Petar Stojanov, za stav ekonomiky oboch balkánskych krajín a ich pokrivkávanie za krajinami strednej Európy zodpovedá viacero objektívnych príčin - ekonomické straty vďaka vojnovej situácii na Balkáne či v priľahlých regiónoch. Kto zaplatí Rumunsku a Bulharsku (podobne ako iným menším štátom) straty za vojnu v Iraku (tradičný obchodný partner Bukurešti) a najmä za vojnové peklo v bývalej Juhoslávii? Minister zahraničných vecí Andrei Plešu tvrdí, že krajinu každý týždeň vojny stojí 50 miliónov USD. Podľa štúdie Inštitútu svetovej ekonomiky v Bukurešti, publikovanej 24. apríla 1999, len vďaka ekonomickému embargu z rokov 1992-1995 voči bývalej Juhoslávii prišla rumunská ekonomika o 6 miliárd dolárov, pričom nepriame straty sa odhadujú až na 30 miliárd USD. Len pre porovnanie, objem zahraničných investícií do Rumunska od revolúcie nepresiahol sumu 4,04 miliardy USD.
DILEMA PRI PODPORE JZR
Snaha zapáčiť sa Západu a presvedčiť ho o svojich kvalitách stojí veľa námahy. Najviac však stojí neistota, ktorá vyúsťuje do apatie voličov, sociálnej nespokojnosti, nezáujmu o veci verejné, nedôvery v úprimné reformné úsilie vlád a ktorá ženie vodu na mlyn nacionalistickým vášňam. Paradoxne vtedy, keď sa politický vplyv ultranacionalistov podarilo zredukovať na minimum. V tomto smere by teda mali mať NATO aj EÚ viac predvídavosti. Čím vyšší nezáujem o krajinu, tým vyššia možnosť jej nestability. Rumunsko chce byť aj naďalej proklamovanou oázou mieru. Aj napriek tomu, že dvere do NATO a EÚ sú stále zatvorené, aj napriek tomu, že vojna v susednej Juhoslávii postavila vládu do nezávideniahodnej situácie.
Po začatí útokov NATO na ciele v Juhoslovanskej zväzovej republike (JZR) sa Bukurešť ocitla pred tou istou dilemou ako Bratislava a Sofia. Podporiť či nepodporiť alianciu? Pre Slovensko je JZR slovanským bratom, pre Bulharsko okrem toho aj sused a pre pravoslávnych Rumunov spojenec vo viere a ako upozornila rumunská tlač, aj jediný sused, s ktorým nikdy nemali problémy a tradičný obchodný partner. Spomedzi SR, Bulharska a Rumunska, bola Bratislava prvá, ktorá povolila prelet aj ozbrojených lietadiel NATO. Bukurešť dala súhlas 24. apríla a Bulhari ešte neskôr. Rumunská vláda s tým súhlasila deň po tom, ako generálny tajomník NATO Javier Solana listom ubezpečil Rumunov, že Aliancia bude mať ochrannú ruku nad Rumunskom a odpovie silou na prípadné provokácie Belehradu voči Rumunsku. Vo všetkých troch krajinách, kde je pri moci pravicová koalícia, to však malo rovnaký výsledok - rast preferencií ľavicovej opozície a nacionalistov. V Rumunsku to ľavičiarom dokonca hrá do karát, lebo už dávnejšie sú predčasné voľby celkom reálne. Najsilnejší opozičný subjekt Sociálno-demokratická strana Rumunska (PDSR) exprezidenta Iona Iliesca, deň po povolení preletov lietadiel NATO nad Rumunskom neoficiálne začala svoju predvolebnú kampaň. Založenú na kritike koalície, lebo stanovisko PDSR protirečí stanovisku vlády. Iliescu tvrdí, že vojna v JZR je nelegitímna, keďže NATO začalo útoky bez mandátu BR OSN. Rumunská vláda prijala postoj Západu - nie je to vojna proti Juhoslávii a proti srbskému ľudu, ale len forma nátlaku ako skoncovať s Miloševičovými etnickými čistkami. Rumunskou zvláštnosťou je skutočnosť, že väčšina politických strán, dokonca aj tie nacionalistické, súhlasia s integráciou krajiny do NATO. Vládna Národnoagrárna kresťanskdemokratická strana (PNTCD) servilne tvrdí, že podpora NATO je to najmúdrejšie, čo sa mohlo krajine prihodiť, liberáli a sociálni demokrati z vládnej koalície poukazujú, že ide len o dištancovanie sa od Miloševiča a jeho praktík, opozičná PDSR útoky odsudzuje a nacionalisti, ktorí taktiež poukazovali na odklon od medzinárodných noriem, požadovali prelety lietadiel NATO len v krajných prípadoch. Rumunská armáda je v stave pohotovosti, aj keď, ako vyhlásil rumunský minister obrany Victor Babiuc, "My nie sme ohrození, len znepokojení vojnou na Balkáne."
LÁKAVÉ FINANCIE
Rumuni by sa po konflikte radi ocitli na zozname krajín, ktoré ekonomicky získajú. Prisľúbené fondy Západu pre postihnutý balkánsky región sú lákavé. V tejto súvislosti si veľa sľubujú od navrhovaného Marshallovho plánu II., o ktorom sa bude podrobnejšie diskutovať 27. mája v Bonne. Podľa prvých náznakov by sa jednalo o finančnú pomoc pre balkánsky región vo výške 5 miliárd USD. Suma údajne nebude rozdeľovaná rovnako všetkým záujemcom, ale každá krajina by mala dostať toľko, koľko obháji svojimi kompetitívnymi projektmi a súťažou na tendroch na obnovu infraštruktúry vojnou zničenej Juhoslávie. Jediným plusom washingtonského summitu je v tomto smere to, že prezident Emil Constantinescu dostal záruky, že s Rumunskom sa ráta.
Autor je redaktor Hospodárskeho denníka
