Vznik Spoločnosti národov
Akokoľvek nám to dnes znie absurdne, po vypuknutí prvej svetovej vojny vládlo v Európe šialené nadšenie. Toto opojenie z boja sa však začalo vytrácať ihneď po tom, čo si národy začali uvedomovať, že schopnosť ich vlád vyvolať konflikt nebola vyvážená schopnosťou vyhrať ho. Američania preto svojím náhlym vstupom do vojny sledovali úplne iné ciele, s akými do nej vstupovali ich britskí, francúzski alebo ruskí spojenci. Predstava nového svetového poriadku, ako ju načrtol prezident USA Woodrow Wilson, sa radikálne odlišovala od spôsobu myslenia starého kontinentu.
Za autora myšlienky Spoločnosti národov sa zvyčajne považuje práve tento veľký americký štátnik. V skutočnosti však spomínaný pojem po prvýkrát použil a podnet na založenie Spoločnosti národov dal paradoxne vtedajší britský minister zahraničných vecí Edward Grey, ktorý 22. septembra 1915 poslal dôverníkovi prezidenta Wilsona plukovníkovi Edwardovi Houseovi list. Prostredníctvom neho sondoval, do akej miery by mal prezident záujem na vytvorení Spoločnosti národov, ktorej úlohou by bolo presadzovať mierové urovnávanie sporov. Šéf britskej diplomacie pravdepodobne vsadil na idealistické povahové založenie Woodrowa Wilsona, a nemýlil sa.
Sen o parlamente ľudstva
Vtedajší americký prezident bol známy svojou vierou pochádzajúcou ešte z mladíckych čias, že federálne orgány USA raz budú slúžiť ako vzor pre "parlament ľudstva". Už na začiatku svojho pôsobenia vo funkcii (ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny) sa zaoberal možnosťou zjednotenia štátov západnej pologule do panamerického paktu. Grey vlastne Wilsona iba posmelil, aby verejne vystúpil s vlastnými myšlienkami. Americký prezident oficiálne predostrel plán na založenie svetovej organizácie 27. mája 1916. Pritom ani nie je prekvapujúce, že spočiatku Wilson neprisľúbil členstvo USA v tomto "univerzálnom združení" - brzdila ho 93 rokov stará Monroeova doktrína, ktorá zakazovala Američanom pliesť sa do európskych záležitostí (a, prirodzene, naopak). Urobil tak až v januári 1917 a o tri mesiace neskôr Spojené štáty potvrdili toto odhodlanie vstupom do vojny.
Kolektívna bezpečnosť
Bolo by iluzórne domnievať sa, že Wilsonove návrhy na vytvorenie Spoločnosti národov sa v spojeneckom tábore stretli so všeobecným súhlasom. Proti bolo najmä Francúzsko. Paríž však potreboval Američanov príliš na to, aby mohol verejne zaprotestovať. Keď Woodrow Wilson 8. januára 1918 sformuloval pred Kongresom USA americké vojnové ciele do slávnych Štrnástich bodov, ako posledný v nich figuroval zámer založiť Spoločnosť národov. Prvá svetová organizácia v dejinách ľudstva bola teda vo svojej filozofii hlboko americkou koncepciou. Vychádzala z predpokladu, že prvú svetovú vojnu nevyvolala absencia mocenskej rovnováhy, ale úsilie o ňu. Inými slovami, Wilson bol prvý, kto chcel vytvoriť záruky mieru na základe kolektívnej bezpečnosti. Svet, ktorý americký prezident budoval, mal byť založený na princípe, nie na moci, mal fungovať podľa práva, nie podľa záujmov.
Wilson sa svojím objavom kolektívnej bezpečnosti pokúšal zaviesť taký svetový poriadok, v ktorom by bol odpor proti agresii založený na mravných, nie geopolitických dôvodoch. Neprijateľnosť správania nejakého štátu sa mala posudzovať podľa toho, či je jeho konanie spravodlivé a nie podľa toho, či ohrozuje záujmy veľmocí. Pravdupovediac, európske mocnosti tejto filozofii nikdy neverili. Vytvorenie Spoločnosti národov chápali ako daň za to, že sa USA zapoja do vojny po boku Dohody.
Prvoradý cieľ
Woodrow Wilson tak túžil založiť Spoločnosť národov, že kvôli tomuto vznešenému cieľu zanedbával ostatné, pre dohodové mocnosti oveľa dôležitejšie otázky Versailleskej mierovej zmluvy. Americký prezident veril, že vytvorením tejto organizácie sa automaticky odstránia nedostatky a problémy, ktoré v tom čase brzdili mierové rokovania. Preto hneď po otvorení konferencie v Paríži 18. januára 1919 Wilson žiadal, aby bola najprv prerokovaná otázka Spoločnosti národov. Ďalší členovia Rady desiatich (ktorú tvorili predsedovia vlád a šéfovia diplomacií USA, Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a Japonska) sa však zdráhali prijať tento postup, pretože sa obávali skomplikovania riešenia územných požiadaviek, ktorým prikladali oveľa väčší význam. Otázka Spoločnosti národov tak bola odložená.
Štyri dni po plenárnom zasadnutí sa viedli v Rade desiatich ostré spory. Wilson trval na tom, že prijatie mierovej dohody je neoddeliteľné od schválenia Zmluvy o Spoločnosti národov. Londýn a Paríž by najradšej videli, keby sa tieto otázky posudzovali separátne. Napokon sa dohodli, že problematikou založenia svetovej organizácie sa bude zaoberať osobitná komisia. Veľká Británia a Francúzsko dúfali, že tým sa podarí vyradiť otázku Spoločnosti národov z hlavného programu rokovaní. Americký prezident však tento zámer prehliadol a takticky sa postavil na čelo tejto komisie. Napriek tomu snaha o odsunutie rozhodnutia o založení svetovej organizácie na neurčito pokračovala. Wilson pohrozil, že opustí konferenciu. Britský premiér David Lloyd George sa ešte pokúšal získať čas argumentáciou, že nikto nevie, kedy sa taká zložitá procedúra vypracovávania štatútu organizácie skončí, no Wilson bol neoblomný. Vyhlásil, že jeho komisia potrebuje na sformulovanie Zmluvy o Spoločnosti národov iba desať dní. Londýn musel ustúpiť.
Neoblomný Wilson
Práca neprebiehala tak bezproblémovo, ako si to predstavoval americký prezident. Každý bod navrhovanej zmluvy vyvolával spory. Francúzsko ústami svojho delegáta Leóna Bourgeoisa navrhovalo vytvorenie medzinárodnej armády, ktorá by podliehala priamo veleniu Spoločnosti národov. Paríž argumentoval, že ak sa ciele svetovej organizácie nepodoprú silou, celý projekt ostane iba na papieri. Samozrejme, že viac ako o napĺňanie ideálov Spoločnosti národov išlo Francúzsku o získanie vojenskej prevahy nad Nemeckom, čo by znamenalo hegemonistické postavenie tejto krajiny v Európe. Chvíľu sa dokonca zdalo, že Wilson Bourgeoisovu koncepciu podporuje. Až po zdesení jeho spolupracovníkov, ktorí mu pripomenuli, že tento krok je protiústavný a americký Senát ho nikdy nepodporí, prezident cúvol a vrátil sa k pôvodnej doktríne kolektívnej bezpečnosti.
Briti predložili svoj vlastný návrh zmluvy, ktorý predpokladal vytvorenie bloku veľmocí usilujúcich sa o zachovanie status quo v prípade kolónií a sfér vplyvu. Aj tento návrh Wilson zamietol a predložil vlastnú koncepciu, ktorá, naopak, umožňovala dokonca revíziu štátnych hraníc, ak s tým budú súhlasiť tri štvrtiny členov Spoločnosti národov. Autorita amerického prezidenta v komisii, ktorá svojím zložením nezodpovedala jeho úrovni, bola nespochybniteľná. Wilson dosiahol svoje.
Návrh zmluvy
14. februára 1919 predniesol Woodrow Wilson na treťom plenárnom zasadnutí mierovej konferencie vlastný návrh Zmluvy o Spoločnosti národov. Netajil sa tým, že chce založiť inštitúciu, ktorá by svojou povahou bola totožná so svetovou vládou. A to napriek tomu, že už len táto myšlienka bola pre jeho domáce americké obyvateľstvo absolútne neprijateľná. Vo svojom prejave naznačil, že viac ako na vojenské sily sa spolieha na mravnú silu svetovej verejnej mienky, ktorú považoval za hlavný nástroj Spoločnosti národov.
V slávnostnom tóne pokračovali aj zástupcovia ostatných krajín. Všetci blahoželali ľudstvu k vytvoreniu nástroja mieru. Plenárne zasadnutie konferencie napokon Wilsonov návrh schválilo. Americký prezident bol nadmieru spokojný. Hneď na druhý deň, sprevádzaný delostreleckými salvami, opustil Európu. Pre neho sa prijatím návrhu Zmluvy o Spoločnosti národov zmysel účasti na konferencii skončil. Pre ostatných delegátov sa vtedy ešte len začal.
Doma neuspel
Lenže doma čakala Wilsona studená sprcha. Mnoho senátorov sa otvorene postavilo proti členstvu USA v Spoločnosti národov. Čoraz častejšie sa ozývali hlasy, že prezident porušil dovtedy posvätnú Monroeovu doktrínu. Rastúca opozícia v Senáte ako aj tlak verejnej mienky napokon Wilsona prinútili, aby sa v polovici marca do Paríža vrátil. Jeho hlavným cieľom bolo presvedčiť spojencov, aby sa v konečnom texte Zmluvy o Spoločnosti národov zohľadnila americká Monroeova doktrína. V neposlednom rade však chcel európskym mocnostiam rovnako pripomenúť, že nebude súhlasiť s odsunutím svetovej organizácie do pozície diskusného krúžku. Rokovania totiž evidentne smerovali k oslabovaniu úlohy Spoločnosti národov pri povojnovom riadení medzinárodných vzťahov. Wilson opäť zdôraznil, že Spoločnosť národov musí byť integrálnou súčasťou nového svetového poriadku a v tomto ohľade považoval dosiahnutie mierovej dohody a založenie svetovej organizácie za neoddeliteľný proces.
Čo zostalo z ideí
Po sérii napätých rokovaní s predsedom francúzskej vlády napokon Georges Benjamin Clemenceau súhlasil s tým, aby sa princíp Monroeovej doktríny zapracoval do Zmluvy o Spoločnosti národov. Definitívne znenie Zmluvy o Spoločnosti národov prečítal Wilson na plenárnom zasadnutí konferencie 28. apríla 1919. Ostane večným paradoxom dejín, že ten, koho právom môžeme považovať za otca Spoločnosti národov, sa napokon na práci svetovej organizácie nemohol zúčastňovať. Woodrow Wilson totiž nedokázal presvedčiť domácu verejnosť o potrebe a výhodách členstva USA v Spoločnosti národov. Americký Senát 19. novembra 1919 odmietol Versailleskú zmluvu ratifikovať.
A tak celý veľkolepý projekt nesplnil napokon to, čo si od neho jeho zakladatelia sľubovali. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že Spoločnosť národov síce bola schopná úspešne vyriešiť menej dôležité problémy (napríklad spor o Korfu alebo Mossul), ale nedokázala zabrániť ani japonskej invázii do Číny, ani talianskemu vpádu do Etiópie, ani Hitlerovej agresii, a keď sa už na konci tridsiatych rokov Európa nezadržateľne blížila ku katastrofe, nikomu by ani len nenapadlo volať na pomoc Spoločnosť národov. Táto organizácia však napriek tomu zanechala nezmazateľnú stopu, ktorá udržiava v ľuďoch nádej, že čas, v ktorom zvíťazí úsilie o globálnu bezpečnosť a globálne spravovanie moci, sa nezadržateľne blíži.
