Kolektívne športy v Sydney zlepšili náladu
Vladimír Černušák a František Chmelár
V stredu sa opäť konalo stretnutie Klubu nového SLOVA. Po septembrovej zahraničnopolitickej problematike sa tentoraz debatovalo na športovú tému. Hosťami tohto občianskeho združenia boli čestný predseda Slovenského olympijského výboru (SOV) a člen Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Vladimír Černušák, nový predseda SOV František Chmelár, generálny tajomník SOV a vedúci slovenskej výpravy v Sydney Martin Benko a vodáci - "zlatí" Peter a Pavol Hochschornerovci a "bronzový" Juraj Minčík. Medzi hosťami sa objavili aj známe tváre z umeleckej obce. O úvodné slovo sa postarali Vladimír Černušák a František Chmelár.
Vladimír Černušák: Zhodnotenie Letných olympijských hier 2000 (LOH) v Sydney predniesol prezident Medzinárodného olympijského výboru Juan Antonio de Samaranch vo svojom záverečnom slove, v ktorom povedal, že to boli najlepšie Hry v histórii. S tým sa možno úplne stotožniť. Naozaj, organizátorom zámer vyšiel. Chceli, aby hry boli najmä pre športovcov. Všade bola dobrá organizácia, vládla priateľská atmosféra obyvateľstva, bohatá účasť na všetkých súťažiach i na štafete olympijského ohňa. Všetko to charakterizuje dobrý vzťah celej Austrálie k tomuto podujatiu. Veľká ochota zo strany dobrovoľníkov a súčasne principiálnosť: to, čo bolo povolené, v tom ochotne vyhoveli, poradili. Proti tomu, čo presahovalo zásady poriadku, sa principiálne postavili. Inak by asi tá organizácia nemohla dobre fungovať.
Športovcov ubytovali v jednej Olympijskej dedine, čo predtým nebývalo. Byty, ktoré pri tejto príležitosti postavili, sú už z veľkej časti rozpredané obyvateľstvu. Ďalšou zaujímavosťou je, že sa v Sydney maximálne využívala solárna energia. S tým súvisí aj veľmi dôsledné dodržiavanie zásad životného prostredia. Iste, pri príprave LOH sa dostali aj do sporov s predstaviteľmi zelených, ale diskusiou a vzájomnými dobrými vzťahmi všetko vyriešili. Nielen čistotu v meste, no veľký dôraz kládli i na boj proti fajčeniu. Na športoviskách sa vôbec nesmelo fajčiť. Viedol sa tvrdý boj proti dopingu. Napriek rozličným upozorneniam sa však na hrách vyskytlo dvadsať takýchto prípadov. V histórii sme doteraz zaznamenali najvyššiu účasť žien na súťažiach, dosiahla takmer 40 percent.
Na zasadnutí MOV v Sydney, ale aj celkovo, rezonovala stará antická tradícia ekechérie - túžby, aby počas hier zavládlo prímerie. MOV sa o to po prvý raz pokúsil v roku 1993, keď predložil Organizácii Spojených národov žiadosť, aby prijala rezolúciu o rešpektovaní tohto prímeria jednotlivými štátmi. Druhý raz sa to stalo vlani. Rezolúciu spoluautorsky prijalo už 180 štátov zo 188 členských krajín. V tomto smere sa akýsi náznak takejto tendencie ukázal aj na nástupe športovcov, keď kórejské tímy pochodovali spolu pod jednou vlajkou, keď sa prvý raz v delegácii Bosny a Hercegoviny všetky tri etniká - srbské, chorvátske, ako aj moslimské - pochodovali v spoločnej delegácii pod jednou vlajkou. Okrem toho OSN na podnet MOV vyhlásila rok 2001 za Rok dobrovoľníkov, teda tých, čo prejavujú svoju aktivitu bez nároku na odmeňovanie. V súvislosti s tým MOV ešte dosiahol, že sa na hrách mohli zúčastniť aj športovci Východného Timoru, hoci títo si zatiaľ národný olympijský výbor nezriadili.
Keby som sa mal dotknúť nášho vystúpenia, chcel by som povedať, že účasť a reprezentácia slovenského olympijského tímu bola slušná. Hodnotil by som ju ako úspešnú, i keď treba diferencovať medzi jednotlivými športmi. Pre budúcnosť z toho vyplýva poučenie ako postupovať, aby neboli vo výsledkoch také veľké rozdiely. Všade sa uvádzajú len športové výsledky. Na OH sme pritom dosiahli veľmi pekný úspech aj na výstave známok s olympijskou a športovou tematikou - jednu zlatú a štyri strieborné medaily.
František Chmelár: Dovolím si doplniť slová profesora Černušáka. Zimnú olympiádu v roku 1994 v Lillehameri sme sledovali ako mimoriadne vydarenú práve pre nový kultúrno-spoločenský rozmer. Myslím si, že aj LOH v Sydney boli nesmierne významné práve pre tieto rozmery. Naozaj sa po dlhom čase dokázalo, že aj letné hry, ktoré sú rozsahom a zložitosťou neporovnateľné so zimnými, môžu mať, a chvalabohu, aj mali ľudský rozmer: boli veľkým sviatkom kultúry, priateľstva, mieru. Boli dôkazom, že aj v tomto zložitom svete je možné niečo také usporiadať. Predovšetkým by som chcel vyzdvihnúť Austrálčanov, obyvateľov Sydney. Austrália je pomerne mladou krajinou, ktorá má rôznorodé obyvateľstvo. Sústreďuje sa tam ohromné úžasné množstvo mladých ľudí, čo tam bývajú a pracujú, no mnohí aj študujú, pretože je to tu veľmi výhodné. A napriek svojej mladosti a rôznosti žila jednou mysľou, jedným dychom. Z každého, koho sme stretli, bolo cítiť nadšenie, entuziazmus, hrdosť na svoju krajinu. Myslím si, že naši športovci, najmä vodní slalomári, boli sami veľmi prekvapení, že na ich pretekoch bolo takmer 25 až 30 tisíc divákov. Vodný slalom totiž nie je veľmi atraktívnym športom, nebýva divácky až tak pútavý. Atmosféra bola naozaj vynikajúca, nesmierne ľudská a priateľská. Jednoducho, keď sme sa vrátili domov a pocítili tu spoločenskú rozháranosť v našej krajine, ktorá je hádam menšia ako Nový Južný Wales, tak Austrália je určitým pozitívnym príkladom pre veľkú časť sveta.
Pokiaľ ide o nás, začal by som od konca - Slovenským domom. Po skúsenostiach zo ZOH v Nagane, kde si získal veľkú popularitu, sme sa rozhodli napriek ťažkým podmienkam - veľkej vzdialenosti a veľkým dovozným prekážkam - Slovenský dom organizovať. Vďaka našim partnerom, sponzorom a ďalším, ktorí nám v tomto pomáhali prostredníctvom kolektívu, ktorý sa osvedčil v Nagane, sa nám to podarilo. Dokonca sme mali veľké šťastie, že Slovenský dom bol dislokovaný absolútne v strede diania, sto metrov od centra MOV v Sydney, 50 metrov od hotela, kde bývali všetky národné olympijské výbory, športové federácie, kde sa denne stretávalo obrovské množstvo ľudí. Okrem toho, Slovenský dom tradične s veľkou kultúrnou úrovňou prezentoval slovenskú pohostinnosť, časť slovenskej histórie a kultúry, čo malo veľkú odozvu. Pozvanie prijal aj prezident MOV a potom už do žiadneho iného národného domu, ktorých bolo v Sydney 55, nešiel. Ten náš si obľúbili slovenskí krajania, študenti, ktorí mali takto možnosť stretnúť sa s členmi našej výpravy, ale i účastníci z ostatných olympijských výprav.
Olympiáda sa skončila, čo bude ďalej? Aká situácia momentálne vládne v Slovenskom olympijskom výbore?
František Chmelár: Pokiaľ ide o našu výpravu a športové výsledky, ktoré sme dosiahli, nebudem to spravodajsky komentovať. Pri príprave na hry sme jednoducho vychádzali z reality. Počet obyvateľov Slovenska je nízky, štatisticky nám to neumožňuje robiť nejaký frontálny výber talentov a z nich potom kvantitatívnym spôsobom vychovávať svetovú špičku. Zvážili sme šance a usúdili sme, že musíme ísť intenzívnou cestou, nie extenzívnou, lebo na ňu nemáme ani veľké množstvo talentov, ani potrebné financie a materiálne zabezpečenie. Jednoducho, športovcom, ktorí ukázali, že majú talent a chuť, sme sa venovali viac, usilovali sme sa im vytvoriť najlepšie podmienky, akých sme schopní. Myslím si, že oni sa nám odmenili. Vytvorili sme top tím Slovenského olympijského výboru, kde bolo 20 športovcov a desať z nich bolo úspešných. Dostali sa na popredné bodové miesta, čiže skončili na prvom až šiestom mieste. To teda znamená päťdesiatpercentnú úspešnosť. Sme si vedomí, že aj keď sme sa im snažili dať všetko, čo sme mohli, ukázalo sa, že ešte nemáme dostatočné skúsenosti. Prejavilo sa to najmä v oblasti vedeckého a zdravotného zabezpečenia. Fakt je, že časť našej výpravy ochorela v rozhodujúcich chvíľach, a mnohým zdravotný stav znemožnil dosiahnuť to, čo sa očakávalo. Nemienime sa vyhovárať na lekárov, lebo tí sú takí, akí sú. No lekári, ktorí boli vo výprave, urobili všetko pre to, aby sme túto prekážku prekonali. Ide však o systémovú chybu, ktorú treba dlhodobo riešiť. Budeme hodnotiť všetko konkrétne, špecificky, s každým menovite, preto je predčasné hovoriť, čo bude ďalej. Osobne som však presvedčený, že inou ako intenzívnou cestou ísť nemôžeme ani v slovenskom športe. Športových odvetví, ktoré dnes na celosvetovej úrovni fungujú, je vyše stovky. Pribúdajú stále nové a nové a my sa jednoducho nemôžeme venovať všetkým športovcom, ktorí tu sú. Verím, že aj tento úspech, ak ho tak môžem nazvať, nás napriek tomu, že sme nevyužili všetky šance, podnieti k tomu, ako som hovoril s viacerými predstaviteľmi štátu, aby sa začala seriózna diskusia o tom, ako budeme šport na Slovensku ďalej robiť. Takúto diskusiu mala Austrália po neúspechu na LOH v roku 1976 a mali ste možnosť sledovať, čo s tým urobili, k čomu dospeli.
Niektorí tvrdia, že horšie ako vedieť prehrávať, je vedieť vyhrávať. Aký je to pocit byť olympijským víťazom?
Pavol Hochschorner: Lepší pocit som ešte v živote nezažil. Je to prosto fantastické.
Juraj Minčík: Všade som rozprával, že bronzová medaila má pre mňa cenu zlata. Je najlepšia a je v nej jedenásť rokov mojej tvrdej práce. Určite môžem povedať, že bola tvrdá. Každý robíme to, čo vieme, a ja som sa dal na túto cestu. Keď som došiel do cieľa, bol som šťastný, pretože sa mi na tom poli nedarilo, až tento rok som sa presadil v individuálnej kategórii. Medaila ma teda veľmi potešila. Veril som v seba, že na to mám, len som to nedokázal predať na pretekoch.
Ako znášate prehry?
Pavol Hochschorner: Dosť ťažko, horšie ako tie výhry. Peter Hochschorner: Robíme to isté, stále spolu, tak aj pocity máme podobné. Zmyslom olympijského hnutia je, že ľuďom treba ukázať, ako správne žiť. Momentálne vás ľudia veľmi sledujú, ste pre nich príkladom. Ako teda žijete vy? Váš názor na doping? Juraj Minčík: To by vedel lepšie povedať náš tréner. Ja si myslím, že vo veľkej miere to závisí od techniky a, vďakabohu, u nás sa dopingové látky veľmi nevyužívajú. Aspoň v kanoistike a vo vodnom slalome s tým nebol ešte nikdy problém. Vitamíny sú potrebné pre každého človeka. My sme ich jedli pre to, aby sa posilnil náš imunitný systém a organizmus, aby sme neochoreli, pretože choroba by nás vlastne mohla ovplyvniť v pravidelnom tréningu.
Čo bude, keď vaše časy slávy pominú?
Juraj Minčík: Momentálne mi veľmi veľa času zaberá samotné športovanie, no usilujem sa aj trošku študovať na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. Uvedomujem si, že je krásne venovať sa športu, no celý život sa to robiť nedá. Takže musím myslieť aj trochu dopredu. Pravdaže, je to ťažké teraz, keď sme na vrchole slávy, pretože nás možno ešte nejaké dobré výsledky čakajú. Treba však naozaj myslieť dopredu na to, že raz sa to skončí. Je potrebné mať nové zázemie a vedieť sa o seba postarať. Ján Solovič: Dvadsiateho septembra sme sa zobudili do daždivého rána a nebyť výkrikov našich reportérov zo Sydney: "Máme zlato!!!", by bol celý deň iste pochmúrny. Vtedy som si nielen ja uvedomil, že ten náš Čunovský kanál, okolo ktorého sme v ten deň išli, akoby od tej chvíle patril vám trom - medailistom zo Sydney... Je to tak aj v skutočnosti? František Chmelár: Čunovský kanál patrí Vodohospodárskej výstavbe, s ktorou sú neustále problémy. Najmä pre jeho využívanie. Kanál však postavili pre vodných slalomárov a rafterov. Musím, bohužiaľ, konštatovať, že oni sa oň veľmi nestarajú. Takže našou úlohou po týchto krásnych úspechoch je bojovať o Čunovský kanál, aby bol naozaj ich.
Spomínali ste, že sa s vládou usilujete rokovať o ďalšom smerovaní športu na Slovensku. Aké sú konkrétne vaše predstavy?
František Chmelár: Podmienkou toho, aby sme sa mohli slušne dohodnúť s vládou, je, že sa musíme najprv dohodnúť sami medzi sebou. Pretože jeden silný hlas je čosi iné ako niekoľko slabých hláskov, z ktorých každý chce niečo iné. Momentálne pracujeme na tom, aby sme sa sami aspoň v určitých oblastiach zjednotili. Pokiaľ sa nám to podarí, budeme hovoriť i s vládou. Nejde len o peniaze, ale aj o celkové chápanie športu. Je ťažké vyriešiť problém športu a všetko ostatné nechať tak. Uvediem príklad: pokiaľ my môžeme vyriešiť športové centrum, dohodneme sa i s vládou, a budeme sa starať iba o špičkových športovcov. To vieme v Bratislave zvládnuť. Ale čo bude ďalej, čo bude na školách s telesnou výchovou, so športovaním detí a mládeže, čo bude v kluboch? Či prežijú rok 2000 nezávisí len od nás, od centra. Pokiaľ sa neurobí rekonštrukcia verejnej správy a určité kompetencie sa neprenesú do obcí a miest, tak športovanie obyvateľstva, detí a mládeže, jednoducho nevyriešime. Príprava LOH v Austrálii sa uskutočňovala v období, ktoré nebolo veľmi priaznivé pre medzinárodné olympijské hnutie.
Objavili sa aféry týkajúce sa financií, úplatkárstva i mnohé iné. Existuje už zdravá športová atmosféra v MOV?
Vladimír Černušák: MOV sa týmito vecami na svojich zasadnutiach zaoberal minulý rok. Prijal celý rad reforiem a opatrení. V prvom rade sa vytvorila komisia, ktorá celú záležitosť vyšetrovala. Na tomto základe sme vylúčili aj šesť členov výboru. Ďalší štyria sa vzdali funkcií dopredu a niekoľko ďalších sme napomenuli. Okrem toho sa zmenila celá štruktúra MOV, zaviedla sa väčšia demokracia. Doteraz systém štruktúry a tvorenia výboru vychádzal z tradície, ktorú založil Pierre Coubertine. A ten, keď zakladal MOV, nemal vzor organizácie. Vzorom mu bola prakticky iba cirkev a voľba pápeža. Toho volia kardináli zo svojich radov. Čiže prvých členov MOV navrhol on, a tí si potom sami stále volili ďalších. Išlo o určitý samovoliteľný systém. V súčasnosti sa prijala zásada, že maximálny počet členov môže byť 115. Prechodne zrejme ten počet taký nebude, ale bude sa skladať z individuálnych členov, ktorých bude v budúcnosti 75. Z toho bude okrem iného 15 predstaviteľov športovcov, 15 z národných olympijkých výborov a 15 z medzinárodných športových federácií. MOV sa zaoberal aj otázkou olympijských hier - ako robiť výber miesta ich konania.
Stále aktuálny ostáva problém dopingu. Aká je v tomto smere dnešná situácia?
Vladimír Černušák: Každý štát má svoje zákonodarstvo a predsa, odkedy existuje ľudstvo, zákony sa porušujú. Cirkev má svoje desatoro Božích prikázaní. Dodržuje ich však každý príslušník cirkvi? To isté sa týka dopingu. Na jednej strane sú tí, čo proti dopingu bojujú a hľadajú metódy, ktorými sa dajú odhaľovať jednotlivé produkty, používané športovcami na zvýšenie svojej výkonnosti. A na druhej strane sú tí, čo neustále vynachádzajú nové podporné prostriedky, aby to dosiaľ vynájdenými metódami nebolo možné zistiť. Proti tomu sa dá bojovať nielen sankciami, ale aj výchovou v duchu olympijských myšlienok - aby ľudia boli lepší.
Aký bol slovenský olympijský tím ako celok? Aká v ňom vládla nálada?
Martin Benko: To, že postúpili slovenské kolektívne športy, všeobecne prispelo k zlepšeniu nálady v olympijskom družstve, pretože medzi individuality a jednotlivcov prišiel kolektívny duch. Ako vedúci výpravy som si to všimol už na olympijskom sľube. Jednoducho, atmosféra bola iná ako pri individuálnych športoch. V celej našej výprave vládol duch - od začiatku do konca - naozaj kolektívny. Možno sa to stalo po prvýkrát, ale 170 ľudí sa ani raz poriadne nepohádalo. To bola vizitka Slovákov - vedia ťahať za jeden koniec lana, aj keď niekomu tie výkony išli lepšie, inému nie. Kolektív bol skutočne ako jeden celok, medziľudských problémov sa vyskytlo málo. Mária KráĽovičová: Ak v divadle pripravujeme novú hru, nacvičuje ju istý kolektív ľudí. Bolo by naozaj nepredstaviteľné, ak by sa na jej premiére zúčastnili iní ľudia. Na mysli mám prípad futbalovej "dvadsaťjednotky", ktorá si síce účasť na olympiáde vybojovala, no nakoniec cestovala v inej zostave. František Chmelár: Ak ste videli dva roky hrať futbalovú "21", možno viete čo všetko musela urobiť, koľko zápasov vyhrať, aby mohli na LOH postúpiť. To isté sa týka vodných pólistov, basketbalistov. Súhlasím však s kritikou, že nie je dobré pripravovať premiéru s nejakým kolektívom, a nakoniec sa na nej predstaviť s iným, čoho bol futbal príkladom. Príčiny sú pomerne zložité, pretože my nie sme zamestnávateľmi týchto hráčov. V našej kompetencii je len sprostredkovane dávať dokopy určitý tím, čo býva veľmi zložité. Som presvedčený, že každý z futbalistov veľmi chcel ísť na olympiádu, no niekomu to jednoducho jeho zamestnávateľ nedovolil. A my nemáme dostatočné páky na to, aby sme ich k tomu donútili. Fakt je, že sme museli vychádzať z určitej reality. V tomto prípade sú to peniaze. A v tejto rovine aj záujmy, ktoré sa počas LOH prelínali v našich súradniciach. Sú také, aké boli: aj klub musí z niečoho žiť, i štátna reprezentácia musí mať nejaký cieľ. Ak hovoríme o účasti našej futbalovej špičky na hrách, tak sa aj tu prejavila ekonomická otázka, ktorá spôsobila neprítomnosť kvalitnejších. Druhá vec je, že veľa špičkových futbalistov doma nemáme, čiže si ani nemáme z koho vybrať.
Pri hodnotení úspechov a neúspechov LOH sa ponúka otázka, načo na olympiádu cestovali športovci, ktorí nemali už vopred veľké, respektíve žiadne šance na úspech? Veď vysoký počet športovcov sa kritizoval už pri schvaľovaní samotnej nominácie. Vyskytli sa niektoré problémy v spojitosti s našimi kolektívnymi športmi - s futbalistami, basketbalistkami. Nebolo v takejto situácii lepšie radšej nikoho do Sydney nenominovať, ako poslať k protinožcom oslabené kolektívy?
František Chmelár: Relatívne neúspechy - to sú akvabely, vodní pólisti a patria k nim aj viacerí ďalší. Už kapitán Titanicu urobil tragický omyl, že videl iba vrchol ľadovca, ktorý čnel nad hladinou a netušil, čo ho čaká pod vodou. Skúsme to pochopiť. Napríklad prípad vodných pólistov. Dostať sa na LOH, prebojovať sa medzi tucet najlepších na svete v podmienkach, aké sú dnes pre kolektívne športy na Slovensku, je tiež dobrý výsledok.
Martin Benko: Druhý pohľad je situá cia v jednotlivých družstvách, aká vládla pred hrami a počas nich. Ukazuje sa, že olympiáda je obrovský fenomén, a aj veľkí favoriti môžu zlyhávať. Myslím si, že slovenské basketbalistky v Sydney ukázali svoje maximum. Nielen po fyzickej, ale predovšetkým po psychickej stránke. Na ich hre sa prejavila mladosť kolektívu. Niektoré náporové situácie -najmä na začiatku hier - nezvládli tak, ako by mali. A či už ich viedla tá alebo oná osoba, išli nad strop svojich možností. Nakoniec však ukázali, že zabojovať vedia, a je to perspektívny mladý kolektív. My to klasifikujeme, že nesplnili svoje úlohy ako top tím a mali na základe svojich predpokladov dosiahnuť vyššie umiestnenie. Opätovne však treba vidieť, že na LOH, kde boli ustavične preplnené štadióny aj počas tréningov, pre naše basketbalistky to boli nové kvalitatívne podmienky. Je však dobré, že to prežili a dosiahli výsledok, ktorý nie je síce nejako oslnivý, no rozhodne nie taký, aby sme ho mohli zaradiť do kategórie sklamaní. Je to aj isté poučenie do budúcnosti ako koncipovať olympijskú výpravu, ako stanoviť kritériá na to, aby naše tímy dosiahli výraznejší úspech. Z hľadiska kolektívnych športov sú kritériá účasti také prísne, že na LOH s kolektívom prichádza naozaj špička. Dôležité je, aby tam potom tá špička vedela zabojovať. V súvislosti s futbalovým tímom hrozili aj finančné sankcie - zo strany sponzorov. Napríklad automobilová firma Škoda chcela prestať sponzorovať Slovenský futbalový zväz.
Objavovali sa však aj iné príklady. Aká je situácia dnes?
František Chmelár: Pokiaľ ide o SOV a ďalšiu časť olympijskej výpravy, Škoda sa nevyjadrila až tak zle. Stretol som sa s majiteľom tejto firmy Štefanom Chudobom, ktorý potvrdil svoje sľuby spred začiatku olympiády. To znamená, že olympijskí víťazi dostanú auto a navyše, keďže Škoda Auto Slovensko je veľkorysý partner olympijského hnutia, ďalšie auto neplánovane daruje aj Martine Moravcovej. Vidíte teda, že Škoda niekde uberá, inde pridáva. Hádam to, čo ubrala futbalistom, dá teraz ďalším. Zostalo to teda "v rodine".
Ako hodnotíte slovenských lekárov? Povráva sa dokonca, že niektorí naši športovci radšej vyhľadávali českých doktorov, pretože slovenským neverili...
Martin Benko: Samotný zdravotný stav celej výpravy na LOH nebol taký katastrofálny, ako sa to nakoniec prezentuje. Fakt je, že choroba postihla práve skupinu športovcov, od ktorých sme očakávali najlepšie výsledky. S tým na povrch vyplával iný problém, týkajúci sa zdravotného zabezpečenia športovcov, ktoré u nás nefunguje. Podľa mňa lekári na olympiáde robili, čo sa dalo. Druhá vec je, prečo športovci ochoreli. Dva roky pred LOH sme ustanovili zdravotný štáb, a potom zistíme, že niektorí reprezentanti neboli dva roky na odbere krvi a základná zdravotná starostlivosť je u nich minimálna. Podľa mňa by túto starostlivosť o štátnu reprezentáciu mal zabezpečovať štát a príslušné ministerstvo. Na druhej strane, športovci by sa mali starať o svoje zdravie individuálne - ako každý z nás. Je to aj otázka zodpovednosti športovcov. Všímal som si, ako sa slovenskí reprezentanti správali nielen v olympijskej dedine, ale aj mimo nej. Nie všetci dodržiavali vhodný režim.
František Chmelár: Dobrým príkladom je v tomto smere Juraj Minčík. Štyri roky pred Sydney bral vitamíny. Nie preto, že by ich mal rád, no práve ako ochranu pred možným ochorením na LOH. Každý je totiž sám zodpovedný za svoje zdravie.
Aký dojem urobilo Slovensko a ako nás v zahraničí vnímajú?
Martin Benko: V každom prípade si myslím, že naši športovci zanechali dobré meno. Poviem vám niekoľko príkladov zo života v Olympijskej dedine. Zhodou okolností vedľa nás bývali Slovinci, s ktorými máme podobné názvy a vlajku. Spočiatku si domáci neboli vedomí, aký je medzi nami rozdiel. Po prvých dňoch, keď sme už denne začali zbierať medaily, tak nás od Slovincov oddelili. Spočiatku si aj zamieňali naše hymny, a ja som mal trochu obavy, či to vôbec Austrálčania organizačne zvládnu. Dekorácia víťazov, vztyčovanie slovenskej zástavy - to sú chvíle, keď Slovensko rezonovalo určite všade vo svete.
Pre našich víťazov otázka z iného súdka. Koľko máte doma izieb na medaile, a čo keď už na ne nebudete mať miesto?
Peter Hochschorner: Máme jednu izbu pre nás dvoch i pre medaily. Dávame ich, kde sa zmestia. Tak tie menej cenné budeme vyhadzovať.
Keď sa prepočítaval počet medailí na počet obyvateľov krajiny, Slovensko bolo dlhý čas na druhom mieste. Ako nakoniec vyzerá slovenská olympijská štatistika?
František Chmelár: Podľa počtu medailí sme na 38. mieste, podľa počtu obyvateľov na 25. Podľa HDP sme na 20. mieste. Ideme teda intenzívne hore. Je na nás, aby sme vymysleli štatistické kritérium, v ktorom skončíme na prvom mieste. Zatiaľ sme ho nenašli.
Týkal sa život v olympijskej dedine iba športu, alebo aj niečoho veselšieho?
Pavol Hochschorner: Do Sydney sme išli najmä športovať a zväčša sme sa motali okolo vody. Baby - vodáčky ale veľmi dobre poznáme a veselo bolo aj s vodnými slalomárkami Nikde však nie je napísané, že pre športovcov sa hodia len športovkyne. Treba hľadať tam, kde sa človeku páči.
