Mať pôžitok z lásky
Ján Čarnogurský
Kto sa domnieva, že tváre známe z obrazovky sú prísne strohé, čomu vravia seriózne, a i reči majú zdĺhavé a uvravené, čo nazývajú filozofické, podlieha vlastnému klamu. Presný opak je pravdou. Kto vlezie do pasce, nech neviní tam prítomnú slaninu, na ktorú sa dal nachytať. Prichytil som sa, ako som sa tiež skoro nachytal, keď som v reštaurácii na bratislavskom korze, kde som bol pozvaný, hľadal ponurú, často zachmúrenú a najčastejšie zamyslenú tvár môjho dočasného hostiteľa, ako ju už roky skoro denne vídame v médiách. A keď som konečne v úplne prázdnom, reklamou opradenom lokále objavil v útulnom kúte úsmevmi sršiacu tvár Jána Čarnogurského, už-už som sa nazdal, že ide o výsledok akéhosi úspešného klonovania našich známych politikov, aby si ich národ podľa chuti mohol užívať a využívať v čo najrôznejších podobách. Omyl!
Apfelsaft. Dáte si?
Vždy to, čo vy.
Je to obyčajná jablková šťava.
Viem, Šaňo Matuška tomu vravieval calvados bez alkoholu.
A viete, že calvados mal preferencie Remarqua pod Víťazným oblúkom?
Viem. Zháňali sme to tam so slovenskou literárnou elitou.
A našli?
Ďuro Špitzer vraví: Tuná to isto bude, a bolo to už dvadsiate bistro.
Chvalabohu našli. Preto sa tak darilo slovenskej literatúre.
Bolo to, povedľa, v Rue de Pressbourg, pomenovanej na počesť bratislavského mieru, ale miesto calvadosu tam čapovali víno. Zadarmo.
To muselo byť inšpirácie!
Ani nie. Zadarmo bola len prvá čaša. Menšia, ako táto s jabĺčkovicou. Mám Paríž rád. S menšími pohármi, ako tu, aj bez, so vzornou obsluhou.
S peknými ženami?
Aj bez. Možno pre tú ležérnosť, tolerantnosť k názorom. Zdanlivá nevšímavosť na pohľad, za to veľká pozornosť všetkému, čo viete a poviete. Iba ich nesmiete nudiť.
Vy ste raz rozprávali zaujímavo o dovolenke v hriešnom Paríži.
Bolo to vlani a nebola to dovolenka. Paríž nie je mestom hriechu, ale lásky. Presnejšie: všetkých lások.
Ktoré sú tie vaše?
Mnohé ležia na Pére Lachaise. Autor Šťastného princa Oscar Wilde, spievajúci králi Yves Montand a Edith Piaff, náš sused z Poľska Fryderik Chopin, tancujúca báseň Isadora Duncanová, panovníci, básnici...
Múr komunardov. Ten ste obišli?
Vážim si obetí, ktoré ľudia prinášajú za svoje presvedčenie, vieru. Aj keď je iná ako moja. Odmietam nenávisť, násilie, hoci je pod nálepkou veľkých slov o ideáloch. Áno, bol som aj pri múre komunardov.
Divadlo? Avantgarda?
Vždy a znova: Moliérov dom. Commedie Francaise.
Čo hrali? Klasiku, známu z učebníc?
Známeho z učebnice: Fausta.
Aha, doktora, ako vy ste. Vy, právnici, ako je dobrým zvykom, si tykáte, nie?
Kto vám to prezradil?
Čarnogurský. Ján.
-oje prijatie v Prahe na Hrade, však? Vtedy, keď ma rovno z basy vymenovali za podpredsedu vlády a vítal ma vtedajší pán prezident?
Právnik Gustáv Husák. Vtedy vás vypočuli zvedavé uši a vy ste povedali: Medzi právnikmi je samozrejmé, že si tykajú.
To áno. Aj mi to dobre padlo. Totiž on, ako starší, tykal mne a ja som to, prirodzene, prijal.
Takmer jediný, vo vrcholovej funkcii, ste boli s Husákom na poslednej rozlúčke.
Veď to je samozrejmé. Slušnosť nie je zásluha. Vážim si všetko pozitívne v ľuďoch, aj v dejinách. Husák bol ako prvý Slovák prezidentom na Pražskom hrade. A Povstanie! Prešiel väznicami, súdili ho vlastní, bol obvinený pre údajný buržoázny nacionalizmus. Ako iní veľkí Slováci - Laco Novomeský a Vlado Clementis. Áno, vážim si to, čo za ťažkých podmienok pre národ vykonali. Považujem v ľuďoch za podstatné to, čo urobili dobre a správne.
Máte vzory?
Kresťanstvo. Presnejšie povedané: to, čo je jeho podstata, prečo bolo a je kolískou našej civilizácie. Tolerancia. Rozoznať v ľuďoch, čo je ich kladná podstata a čo odmietnuté omyly.
Máte svoju filozofiu?
Zapodievať sa vecami, ktoré sú v mojich možnostiach zmeniť k lepšiemu. A vedieť rozoznať, ktoré to sú.
Štátnik?
Mnohí. Štefánik, Kennedy, z Francúzov Charles de Gaulle. Keď bolo výročie Verdunu, šiel položiť veniec Petaineovi, vichistovi, ktorý ho nechal v neprítomnosti odsúdiť pre odboj na smrť. "Pamätám si len Verdun, nebyť toho, neboli by sme tu," povedal veľký generál.
Ste doma v dejinách. Poznáte ich žartovné prešmyčky, nevyspytateľnosť, zvanú zákonitosť. Čože sa vy, večne čítajúci a zvedavý, z nich môžete poučiť?
Teraz čítam Ernsta Nolteho. Historickú existenciu. Sú tu menej dejiny ľudstva ako ich interpretácia.
Dejiny sú dejiny. Majú sa retušovať? Vylepšovať? Pridávať sem - uberať tam?
To by bola falzifikácia. Polopravda býva horšia ako lož. Pre mňa je interpretácia nový pohľad, nie názor. Podnet k zamysleniu: z východísk, ktoré autor vyznáva.
A váš Ernst je originálnejší ako Ernst Hemingway?
To som nepovedal, každý je iný. Nolte vychádza z troch myšlienkových pevností: Pieseň o Gilgaméšovi, Illias a Starý zákon. Z nich odvíja interpretáciu dejín.
A vyjde mu?
Pocity ľudstva v histórii. Predovšetkým moc a odpor proti moci. Aj ľudský strach a zrada.
A východisko?
Hľadanie Boha. Pre lepší, ľudskejší svet.
V autoroch opačného vyznania ste našli opak?
Bol som v madridskej krčmičke, kde sedával iný Ernst. Revolucionár, účastník španielskej občianskej vojny, priateľ Castra. V ideáloch sa nelíšime, iba v spôsobe zápasu o ne.
Čo ste, preboha, lozili po Hemingwayových krčmách, keď tu v Bratislave ma pozývate do luxusu?
Santiago de Santiago ma pozval. Sochár. Ak je luxusom vzorná obsluha, kvalitné jedlá, vína a priateľská atmosféra, tak tá madridská, kde je Ernstova busta, vysoko poráža túto bratislavskú. Ľutujem, že vás tam nemôžem teraz pozvať.
A vás pozvali? Prečo?
Moja povaha: miešať sa do vecí, do ktorých ma vlastne nič.
To ako do rezortu vína a jeho užívateľov?
Do rezortu umenia. Bolo to tak: v Španielsku mali postaviť z úcty k Alexandrovi Dubčekovi bustu. Podnet zo Slovenska prišiel...
... a peniaze nie. Hej?
V cudzine nevedia pochopiť, že keď sa u nás vymení vláda, tak sa všeličo zastaví, či prevráti. Pre rozostavaný pomník malo Slovensko na výber: získať česť alebo hanbu. A keďže hrozilo to druhé, bombardovala ma po telefóne lektorka Nelida Noskovičová, aby sa s tým čosi pohlo. Nik iný nebral telefón. Tak som sa toho ujal.
Diera v rozpočte? Koľko?
Ani nie veľa. Asi tak pol milióna. Tak stotinka jedného malého referenda = jeden Dubček.
A vy ste to posvätili?
Pozvali ma, čo by Jána Krstiteľa. Bol tam i sochár, vláda, posvätil to i kráľ. Mimochodom, Santiago je sochárom kráľovskej rodiny.
Hanba sa nekonala. Čo považujete za takú hanbu v dejinách?
Ojojoj! Môžem vynechať domáce?
Pravdaže. Skúste z obdivovaného Francúzska.
Cisár Napoleon III., zvolený podľa všeobecného volebného práva, zničil výdobytky francúzskej slobody a napokon zrežíroval najhanebnejšiu porážku Francúzska. Je to ukážka, ako neschopný nafúkanec môže dokonalou hlúposťou dokonale všetko zničiť.
To by u nás nebolo možné. Takých tu niet.
Som veriaci. Tak verím, že nebude.
Ste právnik. Ešte aj vo vašom potomstve sa to nimi hemží.
Ján, najstarší, je advokát a ide mu to. Vierka, najmladšia, študuje právo vo Viedni. Mám ešte dcéru Anku, tá je vydatá, a syna Petra.
Manželku Martu ste, dúfam, nezabudli. Poslankyňa v Dúbravke, pracuje aj v nadácii pre pomoc postihnutým a ľuďom, čo pomoc potrebujú. Volá sa to?
Help. To môže byť v preklade Pomoc alebo Pomôž.
Ale môže to byť i na počesť obce Heľpa!
Prečo práve?
Tam ste posledný raz kopali v jednom drese spolu s Mikulášom Dzurindom...
Tak to musíme zapiť. Pán vrchný! Čaj. Čierny!
Tak pripime na tých Rusov, ktorých vám predhadzujú. Ktorí sú to?
Dostojevskij, Gogoľ, Tolstoj...
A Lenin takto nič?
Kolega, právnik, možno nedoštudovaný z Petrohradu. Dostal som kedysi za úlohu spísať štúdiu Lenin ako advokát. Po mnohorakom zahĺbení sa do šiestich publikácií som objavil mravné dilema. Vladimír Iľjič kladie otázku: Má obhajca, ktorému sa vrah prizná, ďalej ho obhajovať, alebo vyzradiť súdu, čo vie...
Ako spovedné tajomstvo...
Áno. Lenin odporúča nevyzradiť, no ak obhajovať, tak len vlažne.
Váš spolužiak je právnik a sudca Kříženecký, ktorého meno letí českou krajinou. Ste za?
Čo vyviedol?
Momentálne žaluje väznicu. V Švejkových Budějoviciach.
A čo mu spravili?
Jemu nič. Ale obhajkyňa, ako po vzore Lenina, šla za väzňom do basy. A skrytá kamera ju nafilmovala, ako na tomto posvätnom mieste s obvineným vrahom súloží.
Za to ju zažaloval?
Zažaloval kameru a tých, čo ju namontovali. Ako to rozsúdite vy ako právnik?
Jednoducho: odpočúvať obhajcu sa nesmie. Ale filmovať? Je to umelecké dielo.
Čo sa vám páči zo slovenských filmov?
A sú dajaké?
Z divadla?
Dosiaľ neprekonaný Kráľ Lear. Machata, Valach.
Pomohli ste v Madride. Môžete pomôcť pri dostavbe SND?
Bola by hanba celého Slovenska nedostavať Národné divadlo.
Máte pieseň?
Celý Čajkovskij a Chopin.
Spevákov?
Pavarotti. Piaff...
A pesnička, ktorá vyjadruje celého vás?
Plaisir d´amour. Pôžitok z lásky.
S hosťom Slova sa zhováral Miro Procházka
