Frustrácia ako časovaná bomba
"Čas minulý už dávno pochoval hlad, zúfalstvo... Nechal nám však spomienky. Preto nezabúdajme na vtedajšie hrôzy, aké mohli vyvolať len bieda chudobných a bezcitnosť bohatých. Nezabúdajú starší a ani mladí, ktorí tento čas minulý poznajú z rozprávania, kníh, filmov... A všetci spoločne obdivujeme statočnosť hrdinov tejto doby - prostých robotníkov." Takto sa začína článok o histórii Krompách v jednom mládežníckom časopise z roku 1981. Titulok "Hladová dolina - čas minulý" dnes trpko a súčasne ironicky pripomína, že ľudstvo sa nemusí nevyhnutne hýbať smerom vpred.
Nech cudzinec zablúdi do Krompách z akejkoľvek strany sveta, nemôže si nevšimnúť štíhly komín medenej huty týčiaci sa nad desaťtisícovým spišským mestečkom. Z komína nestúpa dym, pec je vyhasnutá. Krompachom, ktoré boli po stáročia živené z rudných hlbín zeme, bije umieráčik. Ak postojí pred mestským úradom, každú hodinu ho môže začuť cudzinec. Napriek neveselému tónu elektronickej zvonkohry miestni poslanci veria, že medzi ľudom šíri lepšiu náladu, svetlejšie myšlienky. Je zúfalým a neohrabaným pokusom predĺžiť sociálny pokoj v meste, kde viac ako 40 percent ľudí nemá prácu a prepadáva sa do čoraz väčšej biedy.
Korupčník lepší ako imperialista? Prípad krompašských Kovohút naznačuje, že neodborná privatizácia nie je pre pracujúcich ľudí ideálnym riešením. Lákadlo zisku a diktát konkurencie sú zrejme príčinami, ktoré bez ohľadu na názory a cítenie podnikateľa spúšťajú kolobeh vykorisťovania a nezamestnanosti. Na druhej strane však ani samotné štátne vlastníctvo nezaručuje, že sa vedenie bude správať k zamestnancom spravodlivo.
Kovohuty, jediný československý výrobca medi, boli až do roku 1994 štátnym podnikom. Napriek tomu sa dnes krompašskí robotníci pozerajú na toto obdobie kriticky. Hovoria, že vtedajšie vedenie viedlo podnik ku krachu, že sa pokútne rozpredávali zásoby šrotu. Podľa týždenníka Trend bol v roku 1991 hrubý zisk Kovohút 145,6 milióna Kčs. O dva roky klesol na 43,3 mil. Sk. V roku 1994, keď sa meď vo svete predávala za rekordne vysokú cenu, dosiahol podnik stratu 90 miliónov korún. Preto sa zamestnanci potešili, keď ich podnik priamym predajom získala skupina "vlastných" manažérov s bombastickým programom výstavby a obnovy huty. "Šampanské vtedy tieklo prúdom, boli sme králi, celý svet nám ležal pri nohách," opisuje eufóriu zmeny jeden zo zamestnancov. Nečistý spôsob privatizácie bol vtedy druhoradý.
Privatizáciu Kovohút schválila Mečiarova vláda v tragikomickom nočnom hlasovaní 11. marca 1994, teda v čase, keď už niekoľko hodín neexistovala. Riadila sa pritom známou zásadou, že lepší je domáci korupčník než cudzí imperialista, konkrétne americký záujemca Hussey Copper. Dôležitú úlohu hrá meno Ján Kato, bez ktorého by sa osud Kovohút vyvíjal pravdepodobne inak. Katov príbeh je o tom, ako skočiť z periférie diania do centra moci. O tom, ako stranícke konexie dokázali katapultovať krompašského učiteľa matematiky a zemepisu a horlivého lepiča plagátov HZDS do kresla podpredsedu Výkonného výboru Fondu národného majetku. Vďaka podpisu bývalého kamaráta Kata získali už v jeden pondelok majitelia krompašskej firmy Copper, ktorá vznikla cez víkend, 51 percent akcií firmy za 153 miliónov Sk, pričom v hotovosti zaplatili 50 miliónov. Zvyšok bol rozpísaný do splátkového kalendára a splatný do desiatich rokov, s povinnosťou ďalšieho investovania vo výške 500 miliónov korún. Podľa týždenníka Trend firma Copper kúpila väčšinový balík Kovohút vďaka úveru od Priemyselnej banky. Ivan Mikloš preto vo svojej štúdii z roku 1995 spomína krompašskú privatizáciu ako príklad korupčníckej privatizácie.
Zisk medenej huty každým rokom klesal, majitelia si viac požičiavali a firmu zadlžovali. Vlastníci zvaľovali vinu na klesajúce ceny medi a na budovanie novej a drahej intenzifikácie výroby. Naopak, robotníci sú poväčšine presvedčení, že majitelia Kovohuty jednoducho tunelovali.
Začiatok konca prišiel v decembri 1998, keď Všeobecná úverová banka, hlavný veriteľ Kovohút, predala celý majetok a uplatnila si exekučné právo na hnuteľný majetok. Kovohuty kúpila Vitrum, a. s., Prievidza s neznámymi vlastníkmi. Mnohí zamestnanci z fabriky však boli presvedčení o prepojenosti spoločností Vitrum a Copper. Vitrum, spoločnosť s 25 zamestnancami, vlastnili totiž rozhodujúci majitelia Copperu - generálny riaditeľ Emil Pindroch a obchodný riaditeľ Štefan Kovalčík. Indíciou by mohol byť fakt, že Kovalčíkova manželka riadila vo Vitrume obchod. Táto manažérska firma prevzala záväzky Kovohút vo výške 900 miliónov Sk a na rozbehnutie výroby požiadala VÚB o stomiliónový úver. Keďže sa táto záchrana nedostavila, aj Vitrum sa v máji 1999 ocitol v konkurze a hutnícku továreň v priebehu minulého roka postupne zatvorili. Je zaujímavé, že správkyňou konkurznej podstaty sa stala JUDr. Danica Birošová, ktorej manžel bol v roku 1995 členom predstavenstva Vitrumu. Dôkazy o tom získala redakcia Spišského denníka. Predstavu vrcholnej prepletenosti vzťahov a následnej korupcie prináša kusé konštatovanie niektorých starších Krompašanov, že Kato, Kovalčík a Biroš boli kedysi spolužiakmi...
Ľudia sú presvedčení, že vstup "záchrannej" firmy Vitrum bol len taktickým manévrom bývalých majiteľov huty ako sa zmocniť zásob medených koncentrátov, ktoré znamenali surovinu pre hutnícku výrobu. V redakcii Východoslovenských novín sa nachádza príkazný list správkyne konkurznej podstaty Danice Birošovej, v ktorom nariadila zamestnancom naložiť niekoľkých tisícok ton medených koncentrátov do vagónov smerujúcich do prístavu v poľskom Štetíne. Na nakládku vraj osobne dozerali Kovalčík s Pindrochom. Tento fakt mi potvrdili aj bývalí zamestnanci. Správkyňa Birošová odôvodnila vývoz surovín tým, že zisk použila na vyplatenie chýbajúcich miezd zamestnancov vo výške 13 miliónov Sk. Ľudia sa tomu len smejú - áno, mzdy nám nakoniec doplatili, ale koľko za drahé suroviny zhrabli ich majitelia?
O tom, že pani Birošová nemá čisté svedomie, svedčí aj jej správanie na júnovom mítingu pred fabrikou, keď asi dvesto bývalých zamestnancov čakalo na výsledky výberového konania o prenájme Kovohút. Ľuďom do očí tvrdila, že ona nemá s vývozom surovín nič spoločné. O chvíľu neskôr navrhla robotníkom, aby namiesto čakania vzali do rúk metly a pozametali prach pred administratívnou budovou podniku… Ľudia boli veľmi rozhnevaní, pokúšali sa preniknúť do budovy, kde sa rozhodovalo o nich a bez nich. Ani ich nový odborársky šéf ich nedokázal vyhnať preč.
Zákopový prístup robotníkov Pokusy o organizovaný odpor proti zatvoreniu fabriky nepresiahli úroveň niekoľkých jednotlivcov, ktorí na schôdzach závodnej odborovej organizácie kládli návrhy na okupačný štrajk alebo na demonštrácie. Jedným z takýchto iniciátorov bol aj Jano. "Žiaľ, ľudia stále majú zákopový prístup. Áno, treba niečo robiť, jasné, máš pravdu, vravia mi. Keď sa ich ale na rovinu spýtam, či do toho pôjdu so mnou, zarazia sa: Nó, vieš, ja to nemôžem organizovať, začni s tým sám, ale neskôr vás podporím, pridám sa k vám... Takúto odpoveď nazývam zákopový prístup: ľudia chcú sedieť v zákope a pozorovať, či sa mi podarí prebehnúť cez mínové pole. Ak áno, potom vybehnú aj oni."
Janov kolega súhlasí a dodáva: "Medzi robotníkmi chýba vzájomnosť, vedomie, že sme všetci na jednej lodi. Každý myslí hlavne na seba. Každý napríklad dúfal, že práve on bude ten šťastlivec, ktorého neprepustia. Keby sme sa včas prestali oddávať týmto ilúziám, mohli sme spoločne fabriku zachrániť alebo aspoň obmedziť prepúšťanie."
Neexistencia solidarity však nie je jedinou príčinou pasivity krompašských hutníkov. Druhým dôležitým faktorom bol aj postoj vedenia závodných odborov a vedenia odborového zväzu KOVO. Slovenskí odboroví predáci totiž pracujú so silne byrokratickými a navyše neúčinnými metódami, ktoré sú proti svojvôli súčasných podnikateľov bezmocné. Na mítingu zamestnancov podniku vo februári 1999 sľuboval šéf odborového zväzu KOVO Emil Machyna akési veľké mítingy v Bratislave, aby sa vláda "spamätala" a začala riešiť problémy pracujúcich ľudí. Prítomným hutníkom by určite viac pomohol, keby ich vyzval na aktivitu a organizovanosť priamo tam, na ich pracovisku, kde mali nejakú silu.
Závodný odborový predák Ondrej Fabrici zasa vyzýval, aby ľudia prišli k mikrofónu a verejne vyslovili svoje názory na krízovú situáciu a prípadne návrhy ako ju riešiť. Všetko to zostalo len pri osamelých radikálnych výkrikoch z anonymného davu. Vystúpiť a vykričať pravdu sa odvážil len jediný človek - bývalý zamestnanec, dôchodca, ktorý nemal čo stratiť. Dostávame sa teda k tretej veľkej prekážke, ktorá bránila a bráni organizovaniu sa krompašských robotníkov: strach plynúci zo skutočného zastrašovania. Niekoľkým robotníkom sa vraj bývalí majitelia vyhrážali pomstou, ak sa pokúsia dôraznejšie protestovať.
Jano už rezignoval. Je presvedčený, že ľudia zhodia strach a pasivitu, až keď pocítia rovnaký hlad a biedu ako ich predkovia, keď sa v roku 1921 vzbúrili proti četníkom. Ako sa to vtedy začalo? Nazrime do úradnej správy z 23. februára 1921: "... ženy rozhorčené zlou kukuričnou múkou sa zhromaždili k demonštrácii, ktorú Kroupa zakazoval. Ženy, ktoré sa dostavili do kancelárie závodu, boli četníctvom zbité..."
Potreba organizovanosti Na záver správy z prieskumu novodobí zväzáci konštatujú, že už nastal vhodný čas na organizovanie ľudí do sociálnych protestov. V robotníkoch je pevne zasiaty pocit nespravodlivosti, krivdy a zároveň bezmocnosti voči mocným. Tieto pocity živia ťaživý stav duše zvaný frustrácia. A frustrácia, to je časovaná bomba. Keď tlak prekročí kritickú hranicu, ľudia vybuchnú. Za obeť im asi nepadnú skutoční vinníci tohto marazmu, ale prvé vhodné obete, ktoré sú ešte slabšie ako oni. Napríklad tí špinaví "Cigáni", čo im kradnú zemiaky. "Čo na tom, že sú ešte chudobnejší ako väčšina bielych? Len si udrime, aspoň to nám dovolia!" Jeden krompašský nezamestnaný mi dokonca s úsmevom povedal, že riešením ich existenčných problémov je "druhé Kosovo".
Do ľudí iste netreba zasievať viac nenávisti, tej majú v sebe dosť. Výbuch násilia sa jasne črtá na obzore. Humánnym riešením nie je šíriť nenávisť, ako to robia fašisti. Humánnym riešením nie je ani kázať všeobsiahlu, a tým vyprázdnenú lásku, ako to robí cirkev. Humánnym riešením je "organizovať" nespokojnosť, usmerniť ju správnym smerom, teda podriadiť ju rozumu a spravodlivosti. Len tak sa dá zabrániť tomu, aby sa z východného Slovenska nestalo druhé Kosovo.
Autor (1976) je publicista
