Jasanie nad OECD
Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) sa dnes nielen v novinárskom slovníku označuje za "klub bohatých krajín". Jej predchodkyňa sa nazývala OEEC (Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu) a Československo sa podieľalo na jej zakladaní.
Predvojnové Československo patrilo medzi desať najbohatších priemyselne rozvinutých krajín sveta a jeho povojnová obnova bola úspešná. V roku 1948 sme už mali za sebou "dvojročnicu" hospodárskeho oživenia, ktorá len z entuziazmu a radosti ľudí z toho, že sa skončila strašná vojna a rozbitá Československá republika sa bude obnovovať, dokázala nasmerovať krajinu k rozvoju. Keďže československá vláda sa nezúčastnila na rokovaní v Paríži o americkom návrhu z 5. júna 1947 týkajúceho sa tzv. Marshallovho plánu pomoci európskym ekonomikám zničeným vojnou, boli sme z organizácie vyradení. Následnícka OECD už s Československom nerátala, hoci jej členmi vtedy boli oveľa menej rozvinuté krajiny (Grécko, Turecko, Írsko). V OECD dodnes nie je Izrael.
Zmena politická, nie hospodárska Politicky sme síce patrili k inému ekonomickému bloku, ku krajinám Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktoré boli rečou studenej vojny označené ako COCOM (krajiny komunistického spoločenstva), boli sme však priemyselne a ekonomicky najrozvinutejšou krajinou RVHP. Životnou úrovňou a priemyselným rozvojom sa k nám postupne pridávalo NDR, Poľsko a Maďarsko. Na vývoj v ČSSR nenachádzajú ešte stále politickí i ekonomickí historici objektívne stanoviská, ale faktom zostáva, že priemyselný rozvoj a životná úroveň napriek všetkým prekážkam viedli k tomu, že Československo bolo v roku 1989 krajinou, ktorá neuskutočňovala politickú zmenu pre hospodársku zaostalosť, ale kvôli pocitu nedostatku politických slobôd a želaniam obyvateľstva pripojiť sa k vyspelej konzumnej spoločnosti na Západe. Prekážkami nebol len politický režim a centrálne plánovaná ekonomika, ale aj veľmi tvrdé hospodárske embargo na tovary a služby vedecko-technického rozvoja a vyspelých technológií (high-tech) zo strany USA a vyspelých priemyselných krajín, ktoré Československu ako krajine COCOM zabraňovalo obchodom a priemyselnou spoluprácou získavať prístup k špičkovému vývoju a výsledkom high-tech. O tomto fakte sa cudne mlčí a vina za zaostávanie sa jednostranne pripisuje akejsi "nechuti" našich vlád obchodovať a kooperovať so Západom a "uprednostňovaniu" sovietskeho teritória.
Táto diskriminácia spolu s nutnosťou zabezpečovať vývoj a hospodársky rast vlastnými silami, ďalej s povinnosťou deliť sa v rámci "socialistickej ekonomickej integrácie" RVHP často v nevýhodnej reciprocite týkajúcej sa vyvinutých technológií a napokon zameranie na priemysel najprv ťažký, vojenský, energetický a potom postupne spracovateľský, viedli k tomu, že Československo postupne strácalo svoju oprávnenú pozíciu. V roku 1990 bolo však možné ešte vždy veľmi rýchlo viac ekonomicky než politicky prijať rozhodnutie o prizvaní ČSFR do OECD. Nestalo sa tak, pretože tento čin by nehral do politických karát masovej propagandy o "čiernej diere komunistickej ekonomiky". A tak dostali "za odmenu"prednosť až po roku 1994 poslušnejšie krajiny a: Poľsko, Maďarsko a po roku 1995 sa stala členskou krajinou OECD aj samostatná Česká republika.
Napriek tomu si vývoj Slovenskej republiky nezaslúžil odklad a prijatie SR sa politickou hrou odsúvalo na čas, keď si politicky "zaslúži" svoje členstvo. Stalo sa tak paradoxne v júli v roku 2000 po priehľadných manévroch najmä americkej diplomacie a jej hospodárskych kruhov, keď predseda nie veľmi úspešnej vlády za zásluhy o vykonané kroky dostáva pozvánku do "klubu bohatých" na september 2000.
Chudobní medzi bohatými Paradox tejto pozvánky je v tom, že Slovenská republika práve zažíva jednu zo svojich prvých otvorených ekonomických kríz v novom kapitalistickom hospodárskom systéme a nie je zatiaľ schopná úspešne odpovedať na výzvy vznikajúcej globálnej trhovej ekonomiky. Makroekonomické ukazovatele sa umelo udržiavajú v rovnováhe, za cenu kolapsu väčšiny priemyselných a podnikateľských odborov, za cenu už niekoľko mesiacov "stabilizovanej" takmer 20 percentnej nezamestnanosti, vysokej dlhovej služby a zadĺženého FNM, ktorý vlastne mal byť na konci privatizačného obdobia schopný zásobovať štátny rozpočet tak, aby sa zabezpečili sociálne potreby, dôchodky a plnili sa rozvojové programy.
Vláda, ktorá má dostať vstupenku do "klubu bohatých", vlastne nič nemá a naivne už druhý rok očakáva prílev zahraničného kapitálu, pričom očividne a v rozpore so svojou liberálnou ideológiou diskriminuje domácich podnikateľov. V čase, keď sa zdá, že sa schyľuje k jesenným sociálnym nepokojom, keď kriminálne podsvetie určuje bezpečnostnú situáciu v krajine, keď štátna správa trpí korupciou a klientelizmom typu treťotriednych rozvojových krajín a roľníci majú chuť vyzbrojiť sa proti masívnym nájazdom chudobnejších občanov na ich polosuché polia, bude premiér vlády preberať členský preukaz OECD.
Túto pitoresknú situáciu môže teraz skutočne zachrániť už len politické rozhodnutie členských krajín OECD, že nie Slovensko bude platiť poplatky spojené s členstvom v OECD a odvody pre rozvoj zaostalejších krajín, ale naopak, že sa Slovensku vyčlení mnohomiliardová pomoc, a nie úver na krytie svojich strát a nákladov na obnovu ekonomiky v priebehu nasledujúcich dvoch rokov. Táto pomoc by však nemala mať podobu úverových tranží a podobných aktov MMF a Svetovej banky, pretože už dnes nie je slovenská ekonomika schopná platiť v dlhovej službe minuté finančné prostriedky za desaťročnú, nie veľmi vydarenú transformáciu.
Výzva vláde Čo dnes potrebuje slovenská ekonomika najviac, je prioritné sústredenie sa na likvidáciu nezamestnanosti, mohutné investovanie štátu do pracovných príležitostí, do vzdelávacích a adaptačných programov pre obyvateľstvo. Ľudia boli totiž odsunutí z priemyselných odborov ťažkého, strojárskeho, vojenského a energetického priemyslu, zo zlikvidovaného agropriemyslu a jednoducho nemajú na to, aby zo dňa na deň zasadli k internetu a zaoberali sa elektronickým biznisom ako mladá ekonomická špička, ktorá združuje len niekoľko tisíc osôb a inkasuje za to individuálny zisk. Situáciu Slovenska a jej mikroekonomiku treba najprv poznať, analyzovať a potom jej adekvátne pomáhať. Nie sme zrelí na americké, britské či nemecké vzory rozvoja. Kde- kto už predtým jasne povedal, že treba dostať pod kontrolu šedú ekonomiku, zničiť organizovaný zločin a prerušiť jeho prerastanie do štátnych štruktúr, že treba zabezpečiť dostatok finančných a materiálnych zdrojov a tým naj efektívnejšie zlikvidovať korupciu a klientelizmus na úrovni štátnej administratívy. A prirodzene namiesto úľav zahraničnému kapitálu treba poriadne rozhýbať rozvojovými programami možnosti pre malé a stredné podnikanie.
Nuž, toto je výzva k zodpovednosti pre vládu, ktorá chce zíkať členský preukaz OECD. Má na to ešte necelých šesťdesiat dní. Ale vládnu dovolenky a lenivé augustové počasie zvádza k odkladaniu vecí a uspokojeniu sa so vstupenkou "zadarmo". Na vládu sa teraz neupierajú len zraky komisárov OECD, ale aj oči všetkých, voličov i nevoličov. Je tu však akosi podozrivo ticho.
Autor (1955) je ekonóm a publicista
