Nástroj politickej manipulácie
Bola by to ich absolútna politická samovražda - vyjadril sa poslanec Národnej rady SR za HZDS a hovorca petičného výboru Dušan Jarjabek na adresu kolegov z koaličných lavíc, keby vraj ústavnou väčšinou neschválili prípadný kladný výsledok referenda o predčasných parlamentných voľbách.
Hovoriť v takomto tóne o politických dôsledkoch všeľudového hlasovania ešte pred tým, ako ho vôbec prezident republiky vyhlási, je naozaj odvážne. Táto taktika sa podobá na verklík, ktorým predstavitelia Mečiarovho hnutia do omrzenia opakujú, že sa vládni poslanci MUSIA na základe referenda "samorozpustiť", lebo si to praje ĽUD. Dá sa to chápať i ako vydieranie, ktoré bude HZDS v nasledujúcich mesiacoch gradovať tým viac, čím viac mu budú chýbať logickejšie argumenty, prečo by sa súčasná vládna koalícia mala vzdať moci uprostred volebného obdobia - navyše v čase, keď sa po politike reštrikcií a uťahovania opaskov všeobecne očakávajú pozitívne nielen makro- ale aj mikroekonomické plusy jej vládnutia.
Vox populi vox Dei "Hlas ľudu, hlas boží," vravievali starí Rimania. Ale v modernej demokracii je mienka akej časti verejnosti záväzná pre zákonodarcov? Polovice, tretine? Ak by sa na referende teoreticky zúčastnilo 50 percent plus jeden oprávnený volič, tak bude platné. Aj keby z tých, čo prídu k volebných schránkam, odpovedalo napr. 80 percent kladne na otázku Ste za to, aby sa Národná rada SR uzniesla na ústavnom zákone: Volebné obdobie NR SR, zvolanej v roku 1998, sa končí dňom volieb do NR SR, ktoré sa vykonajú do 150 dní odo dňa vyhlásenia výsledkov referenda?, stále to nebude väčšina všetkých občanov. Prečo by si ich stanovisko mali poslanci bezpodmienečne osvojiť? Bolo by to demokratické voči väčšine tých, ktorí chcú všeľudové hlasovanie ignorovať, resp. vyjadriť sa aktívne proti názoru Vladimíra Mečiara a jeho spojencov?
Podľa opakovaných prieskumov viacerých agentúr sa na ňom mieni zúčastniť sotva tretina potencionálnych voličov. HZDS tvrdí, že si nechalo vypracovať vlastný výskum, podľa ktorého sa na tomto akte chce podieľať viac ako 50 percent občanov. Akurát zatĺka, o akú "renomovanú firmu" ide. A tak je tento údaj rovnako dôveryhodný, ako keď si Ján Ľupták pred bránami krachujúcich fabrík organizoval ankety o svojom mieste na rebríčkoch popularity.
Keď sme už pri lídrovi ZRS, bol to práve on, čo si v hektickom lete roku 1994 vymohol vyhlásenie referenda o preukazovaní pôvodu peňazí použitých v dražbách a privatizácii. Hoci ho v tomto podporila okrem ZRS i HZDS a SDĽ, 22. októbra sa dostavila k hlasovacím schránkam necelá pätina voličov. Hlavný cieľ sa však splnil: ľuptákovci si aj vďaka tejto iniciatívy nahnali vo voľbách, ktoré sa konali tri týždne pred tým, dostatok hlasov na to, aby s HZDS a SNS vytvorili koaličnú vládu. Potom si na zákon, ktorý by pochybným privatizérom klepol po prstoch, ani nespomenuli. Naopak, svojimi ľuďmi na najvyšších postoch vo Fonde národného majetku a na ministerstve privatizácie sa podieľali na tragickom presune majetku štátu do rúk "vyvolených" a na vzniku tzv. kapitálotvornej vrstvy. Samotné referendum na celom tomto historickom procese stálo daňových poplatníkov pomerne málo - vyše 60 miliónov korún.
Neplatné sa striedali so zmarenými O repete sa po štyroch rokoch pokúsilo HZDS, keď vďaka bleskovej petičnej kampani tretia Mečiarova vláda vypísala všeľudového hlasovanie o ústavnom zákone, ktorým by sa zakázala privatizácia šiestich strategických podnikov z oblasti energetiky a plynárenstva. Uskutočnilo sa súčasne s parlamentnými voľbami. Tie sa síce vyznačovali vysokou účasťou, ale referendum prepadlo. Hoci záujemcom stačilo urobiť od volebnej miestnosti do "referendovej" iba niekoľko krokov, väčšina tak nespravila. Vďaka inflácii toto všeľudové hlasovanie stálo štátnu kasu už 83 milióna Sk, napriek tomu že, prebiehalo súbežne s voľbami.
Najdrahšie (108,3 mil. Sk) bolo zatiaľ druhé referendum o vstupe Slovenska do NATO a priamej voľbe prezidenta republiky občanmi, ktoré vošlo do dejín vďaka nadmernej aktivite vtedajšieho ministra vnútra Gustáva Krajčiho pod označením zmarené. Napriek masívnej propagande vládou kontrolovaných masmédií navštívilo 23. a 24. mája 1997 volebné miestnosti iba úbohých 9,5 percenta voličov. Pokus o jeho reparát (konkrétne jeho štvrtej otázky o spôsobe voľby hlavy štátu) Michalom Kováčom sa ukázal ako legislatívne nešťastný. Mečiarov kabinet exprezidentove rozhodnutie po prevzatí väčšiny jeho právomocí zrušil.
Pred rokom sa HZDS snažilo nastrčenými mládežníkmi iniciovať ešte jedno referendum s dvoma otázkami. V prvej išlo o uplatňovanie povinnosti konania verejných úradov iba v štátnom jazyku, teda v slovenčine, v druhej o vyňatie viacerých strategických podnikov a peňažných ústavov (ktoré mečiarovci a ľuptákovci nestihli rozdať svojim najvernejším) z privatizácie. Podľa právnych odborníkov bola prvá otázka protiústavná, lebo by obmedzila ľudské práva, druhá prinajmenšom sporná, lebo referendum s takouto tematikou sa konalo rok pred tým (obdobná otázka sa môže zopakovať až po troch rokoch). Preto nový prezident Rudolf Schuster využil svoju kompetenciu a túto pochybnú iniciatívu neodobril. Celkom sa zabudlo na vlaňajšiu podpisovú kampaň SNS za referendum o obnovení trestu smrti, ktorá sa skončila fiaskom.
Lehoty ukladá zákon Zaujímavý priebeh mala tohtoročná petičná iniciatíva HZSD, ku ktorej sa neskôr pridala aj SNS. Začala sa už vo februári, no hárky jej organizátori odovzdali Kancelárii prezidenta SR iba minulý týždeň. Pôvodne tvrdili, že zozbierali takmer 900-tisíc podpisov, no do Grassalkovichovho paláca priniesli v škatuliach o štvrtinu menej. Údajne preto, lebo sami z nich vytriedili tie, ktorých hodnovernosť by sa dala spochybniť. No pracovníci Schusterovho úradu by vedeli o pravosti stoviek nečitateľných mien napr. z rómskych osád na východnom Slovensku všeličo porozprávať. Okrem toho, kto zaručí, že počas pol roka sa jeden a ten istý človek nepodpísal v rozličných mestách i niekoľkokrát? Avšak všeobecne sa predpokladá, že petícia bude obsahovať nevyhnutných 350-tisíc podpisov.
Prezident SR v Innsbrucku naznačil, že mieni využiť maximálne zákonné lehoty. Do 25 dní mu nezávisle od seba predložia viaceré právnické pracoviská expertízy o ústavnosti spomínanej otázky, päť dní si nechá na rozmyslenie. Do 7. septembra by referendum mal vyhlásiť a to by sa uskutočnilo do ďalších 90 dní (konkrétny termín závisí v podstate od hlavy štátu). Predpokladá sa, že pôjde o sobotu na prelome novembra a decembra. Jarjabek sa preto poponáhľal s petičnou listinou do Rakúska za chorým prezidentom, aby opozícia stihla čas pred predvianočným zhonom, ktorý by sotva zvýšil záujem občanov o vysokú politiku.
Na demokracii sa nesmie šetriť, ale... Podľa predstáv HZDS a SNS by sa predčasné voľby mali konať v apríli 2001. V koaličných kruhoch (najmä v SDĽ) sa uvažuje, či sa riadne voľby do NR SR nemajú konať až v septembri, ale už v júni 2002, aby nová vláda stihla pokojne pripraviť návrh štátneho rozpočtu na nasledujúci rok a zorganizovať na konci jesene komunálne voľby. Tak by sa v prípade "úspechu" referenda skrátilo volebné obdobie súčasného parlamentu iba o 13-14 mesiacov. Ministerka financií Brigita Schmögnerová odhaduje, že nás tento špás vyjde na 200 mil. Sk, s čím štátny rozpočet na tento rok vôbec nepočítal. Zaplatiť ho budú musieť znova len občania bez rozdielu, či sa na referende zúčastnia alebo nie. Prípadné jarné voľby by vyšli na ďalších 250 až 300 miliónov korún.
Iste, na demokracii nemožno šetriť, ale tu nejde iba o tieto dva balíky peňazí. Kladný výsledok referenda a jeho eventuálne prijatie parlamentom by zastavili normálny chod spoločnosti na pol roka. Naplno by sa rozbehla predvolebná kampaň, stará vláda by sa neodvážila k zásadným rozhodnutiam, ktoré Slovensko potrebuje, a prípadná nová vládna koalícia by sa niekoľko mesiacov iba orientovala v zdedených problémoch.
Tu sa znovu vraciame k otázke, či by terajšia vládna väčšiny v NR SR konala zodpovedne, keby pri svojom rozhodnutí o vpísaní nových volieb podľahla 30-40 percentám oprávnených voličov a najmä politickým a ekonomickým záujmom tých, čo v odchádzajúcom desaťročí už niekoľkokrát dostali šancu bašovať na Slovensku. Za súčasnej situácie by sa skôr toto podobalo na absolútnu politickú samovraždu. O tom, že sa činiteľom z viacerých táborov podarilo veľmi rýchlo zdiskreditovať v slovenských pomeroch nový nástroj priamej demokracie, akým je všeľudové hlasovanie, zrejme škoda hovoriť.
