Blamáž pre vládnu koalíciu
"Som rád, že po všetkých peripetiách a poťahovačkách okolo mojej osoby sa napokon orgány policajného zboru neprepožičali na špinavú prácu v politicky konštruovanom spore. Oceňujem osobnú statočnosť ľudí, ktorí napriek mediálnym a iným tlakom nepodľahli a postavili sa na stranu práva, pravdy a svojho svedomia." Tieto slová Ivana Lexu uverejnila Tlačová agentúra SR 4. marca 1994. Policajti ho vtedy oslobodili od stíhania za výroky, ktoré použil na adresu Michala Kováča v novembri 1993. Je to symptomatické, keď si uvedomíme, že sa ochrancovia práva a poriadku takto zachovali v prípade, keď sa proti Lexovi viedlo trestné stíhanie podľa ustanovenia par. 103 Trestného zákona pre "hanobenie prezidenta SR".
Nominant HZDS na prezidenta Michal Kováč počas päťročného pontifikátu začal svojimi zásadnými postojmi prekážať predovšetkým Mečiarovi. Ten bol predsedom vlády, predsedom Rady obrany štátu aj predsedom najsilnejšieho politického subjektu, ktorý si v koalícii s ZRS a SNS zvolil za šéfa parlamentu straníckeho kolegu Ivana Gašparoviča. K absolútnemu prevzatiu moci v štáte na boľševický spôsob mu chýbal iba post poslušného prezidenta. Kováč sa však najmä po návštevách v centrách vtedajšej opozície, ktorá tiež prispela k jeho zvoleniu za hlavu štátu, postavil takpovediac na zadné.
To sa však nemohlo páčiť Mečiarovi, a preto použil na jeho diskreditáciu niektorých "nosičov vody" z partnerských strán. Okrem veľmi príčinlivej Oľgy Keltošovej, najmä počas známej parlamentnej noci z 3. na 4. novembra 1994, sa najväčšmi angažoval práve Lexa. Pamätáme si, keď obaja spomínaní odchádzali po voľbách na jeseň 1994 z Primaciálneho paláca, kde bolo dočasné sídlo hlavy štátu a kde Kováča bezočivo požiadali o okamžitú demisiu, čo on pochopiteľne odmietol.
Stalo sa aj to, že v rámci vtedajších kompetencií M. Kováč odmietol menovať I. Lexu za ministra privatizácie, napriek tomu, že mu Mečiar v osobnom rozhovore povedal, že HZDS už nemá peniaze ani na výplaty, a preto potrebuje mať Lexu na tomto poste. Stalo sa potom aj to, že vtedajšia vládnuca garnitúra postupne pripravovala Kováča nielen o finančné prostriedky na chod prezidentského úradu, ale mu surovo uberala i z kompetencií. Po jednom z takýchto krokov sa riaditeľom SIS stal absolútny Mečiarov posluhovač I. Lexa. To je vlastne príčinou jeho terajšieho turizmu po svete.
Pätnásťkrát bez imunity Ak by mal človek v sebe trocha ľudského cítenia, tak by mohol povedať, že Lexa je vlastne chudák. Nechal sa zneužiť ako šéf dôležitej štátnej inštitúcie, a teraz za svoje pätolízačtsvo trpí. Iný by zasa povedal, ide o hlupáka, keď tak otrocky slúžil vodcovi, a preto si nič iné nezaslúži. I. Lexa sa tak stal po zavraždenom Jánovi Duckom najväčšou rybou, ktorú na oči verejnosti vyplavila po svojom odchode z politickej scény tretia Mečiarova vláda. Pätnásťkrát zbavila Národná rada SR Lexu imunity. Napriek tomu ho príslušné orgány nedokázali "uchrániť", okrem niekoľkých mesiacov, keď bol v kolúznej väzbe. Pred 16. žiadosťou ušiel. Vraj najmä za pomoci ruskej a iných východných mafií, ktoré stoja zrejme aj za smrťou rozšafného podpisovateľa niekoľkomiliónových zmeniek J. Duckého.
Keďže je to podľa predstaviteľov ministerstva vnútra úspech tohto rezortu, oveľa väčším úspechom terajšej vládnej koalície bude obraz, keď bude I. Lexa v sprievode policajtov vystupovať z lietadla na bratislavskom letisku. Prípadne sa to môže odohrať aj na viedenskom Schwechate, aby si prostredníctvom Interpolu pripomenul chvíle na hraničnom priechode v Bergu, ktorého údajne pod vplyvom alkoholu prepašovali Michala Kováča mladšieho do rakúskeho Hainburgu.
Prispatý parlament Ak sa preberie dovolenkovo prispatá Národná rada, tak o Lexovi by mohla po 16. raz rokovať ešte pred 20. augustom. Tento termín určil predseda parlamentu Jozef Migaš po zasadaní poslaneckého grémia, ktoré vtedy čakalo na popoludňajší výrok mandátového a imunitného výboru. Keďže aj jeho členovia, najmä z koalície, si užívali prázdniny, traja z nich (Ladislav Orosz, Mária Sabolová a Peter Tatár) však boli na študijnom pobyte v USA, dostal priestor pripravený zástupca opozície I. Gašparovič. A zvrátil celú šestnástu kauzu I. Lexu tak dokonale, že z toho urobil právnický diskusný krúžok o dierach v ústave, rokovacom poriadku NR SR a v iných právnych predpisoch.
Tým dokonale vyviedol z rovnováhy celú vládnu koalíciu, pretože rôzne výklady tejto kauzy naozaj predpokladajú jej prerokovávanie až po 20. auguste. Teda nielen pre neskutočne dlhé parlamentné prázdniny, ktoré si iné pracoviská v tomto štáte nemôžu dovoliť. HZDS vo svojej opozičnej pozícii už neraz v snemovni postavilo vládnu koalíciu do úlohy hlupáčika. Gašparovič v oblečení golfového hráča na rokovaní poslaneckého grémia túto skúsenosť iba podčiarkol, aby tak potvrdil aj názory laikov o neskutočných dierach v zákonoch.
Diery v legislatíve Až na jeden prípad, ktorý je pre tvorcov ústavy a zákona o rokovacom poriadku ospravedlnením: nemohli predpokladať taký vývoj situácie okolo poslanca, ktorý najskôr prisahá vernosť SR, podľa jedného z predvolebných bilboardov HZDS krajine svoj ho srdca, aby po úteku z nej prisahal vernosť na Grenade britskej kráľovnej a jej potomkom. Tento poslanec, túlajúci sa po svete s nošou dôvodov na zásah Interpolu, môže prísť o svoj mandát iba tak, že sa ho vzdá, alebo vtedy, ak bude odsúdený za závažný trestný čin.
To sa, samozrejme, môže udiať iba vtedy, ak Lexa bude sedieť vo väzbe na Slovensku, a je jedno, či je to vyšetrovacia alebo úteková, a pred súdom sa bude za asistencie svojich advokátov obhajovať. Pre novinárov je Lexove zmiznutie vynikajúcim vyplnením uhorkovej sezóny, pre vládnu koalíciu blamáž, ktorej záver si nik nedokáže predstaviť. Ide totiž o absurdný prípad, ktorý nemá obdobu vo svete. Pre jeho výnimočnosť sa začína meniť aj odmietavé stanovisko SDĽ k návrhu ústavného zákona z dielne KDH o zrušení dvoch Mečiarových a jednej Dzurindovej amnestie. Hádam migašovci svoj pozitívny signál v septembri dotiahnu.
Mimochodom, exprezident Michal Kováč musí teraz cítiť veľké zadosťučinenie, keď Lexu nehľadá iba slovenská polícia, ale sa oň bude zaujímať aj Interpol.
Autor (1939) je politický komentátor denníka PRÁCA
