Spravodlivým riešením je odluka od štátu
Po schválení Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou sa začala pripravovať dohoda o financovaní cirkví na Slovensku, na ktorú sa zmluva odvoláva. Na jej skorom prijatí majú záujem cirkvi, lebo by chceli od štátu či daňových poplatníkov dostať viac peňazí, i štát, lebo neustále rastúce finančné požiadavky cirkví by chcel limitovať.
V neľahkej hospodárskej situácii si štát začal uvedomovať, že nie je také jednoduché pustiť cirkev do svojej peňaženky, a tak štátni úradníci a cirkevní predstavitelia začali pracovať na novom modeli financovania.
Tok peňazí bez kontroly
Doteraz sú cirkvi financované podľa zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví z roku 1949. Tento systém by cirkvám vyhovoval. Prečo nie, keď štát do ich vnútorných záležitostí už nezasahuje, no finančne ich zabezpečuje bez dôslednej kontroly použitia peňazí. Žiadajú však čoraz väčšie sumy na platy nelimitovaného rastu počtu duchovných, vnútornú prevádzku a činnosť cirkví. Ak v 90. rokoch dostávali zo štátnej pokladnice ročne okolo 400 miliónov korún, tak v roku 2001 to predstavuje takmer 600 miliónov - o 75 miliónov viac ako vlani. Centrálna štátna pokladnica nie je ich jediným zdrojom peňazí. Sú tu aj rozličné rezorty, z rozpočtu ktorých financujú cirkvi, napr. kňazov v armáde (ministerstvo obrany), vo väzniciach (vnútro), či cirkevné školy (školstvo).
Nik nevie, koľko peňazí dostávajú cirkvi celkovo od regionálnych štátnych správ a samospráv. Napr. v správe mestskej časti Bratislavy - Ružinova o plnení rozpočtu za prvý polrok 1997 sa uvádzalo, že na dostavbu kostolov v Pošni a na Miletičovej ulici, ako aj zborového domu evanjelickej cirkvi v rámci kapitoly "činnosť iných organizácií" vyčlenili 5,75 mil. Sk. V roku 1998 z čiastky 12 mil. Sk určených na aktivity organizácií dostali cirkvi 9,2 milióna, zatiaľ čo ostatné vládne a mimovládne združenia dotovali týmito sumami: oblasť kultúry a mládeže 325 000 Sk, telesná výchova a šport 361 000, sociálne účely 150 000, zdravotníctvo 682 000, školy v prírode 400 000, budovanie útulkov pre zvieratá 320 000, organizácie riadené magistrátom 420 000 Sk. Možno predpokladať, že regionálne orgány verejnej správy mimo Bratislavy púšťajú cirkvi do svojich vreciek ešte hlbšie.
Rozličné systémy v Európe
Riešenie vzťahov medzi štátom a cirkvami na Slovensku sleduje aj Európska únia, pre ktorú vyznieva zákon z roku 1949 absurdne. Financovanie cirkví podľa tejto normy považuje za nadštandardné. EÚ má k nemu výhrady z hľadiska ľudských práv, teda že cirkvi dostávajú peniaze všetkých občanov bez rozdielu ich presvedčenia, ako aj preto, lebo cirkvi ostávajú závislé od štátnej pokladne. Charta základných práv EÚ, vyhlásená na summite v Nice 7. decembra 2000 v kapitole 11, článok 10 - Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania rieši postavenie náboženstva v spoločnosti modernejšie.
Začiatkom októbra 1997 ministerstvo kultúry zorganizovalo medzinárodnú konferenciu v Senci, ktorej cieľom bolo oboznámiť širokú verejnosť so systémami finančného zabezpečenia cirkví v západnej a strednej Európe, aby sa naši občania a experti mohli k nim vyjadriť. Nič také sa nestalo, doteraz sa tento systém pripravuje tajne. Naozaj spravodlivým riešením by boli cirkevné dane (realizované v Nemecku) alebo systém cirkevného príspevku (Rakúsko). Každý občan hlásiaci sa k tej či onej cirkvi by mal povinnosť pravidelne platiť na jej prevádzku určitú čiastku. O tento systém naše cirkvi neprejavili záujem zrejme z obavy, že by to spôsobilo masové vystupovanie ľudí z cirkví. Napr. v Nemecku v roku 1992 opustilo cirkevné rady 199 766 katolíkov, v prípade evanjelikov 361 151 osôb.
Zdalo sa, že po určitom zvažovaní naši cirkevní činitelia objavili najdokonalejší spôsob - taliansky model formou asignančnej dane. Každý občan je povinný platiť tzv. sociálnu daň vo výške 0,8 percenta z ročného príjmu. Má právo sa rozhodnúť, či túto čiastku určí katolíckej cirkvi, alebo na iný spoločensky prospešný účel realizovaný štátom, napr. na kultúrne pamiatky. Jeho prednosťou má byť to, že je zbavený nedostatkov nemeckého modelu a zároveň zachováva mnoho z jeho predností. Pre cirkev má tú výhodu, že "sociálna daň" je povinná pre každého občana bez ohľadu na cirkevnú príslušnosť.
Výhodné pre obe strany?
Cirkevní predstavitelia a štátni úradníci sa dohodli na akceptovaní tohto modelu aj preto, že je výhodný pre obe strany. Cirkvám prinesie viac peňazí a zároveň nezaťaží štátnu pokladnicu. Dá sa súhlasiť, že tento model je demokratickejší, ale o nič racionálnejší a spravodlivejší, lebo je rovnako vzdialený odluke cirkví od štátu, ako napr. model priamej štátnej dotácie. Taktiež robí z cirkevného života verejnú záležitosť, závislú od štátu, ministerských úradníkov a vyhlášok. Navyše rušivo zasahuje do daňového systému, zbavuje ho neutrality, navyšuje počet úradníkov. Je klamstvom tvrdiť, že asignačná daň neodčerpáva peniaze zo štátneho rozpočtu. Či už cirkvi dostávajú peniaze priamo od štátu alebo nepriamo od daňových poplatníkov, štátna pokladňa je v obidvoch prípadoch ochudobnená, menej peňazí ostane na verejné služby (zdravotníctvo, školstvo, sociálne veci, súdnictvo, políciu, armádu atď.) pre všetkých, neveriacich i veriacich. Ak niekto určí časť svojich daní pre cirkev, potom platí o túto čiastku menej na verejné služby. Asignačný systém je teda skrytou formou verejnej dotácie, pochádzajúcej od všetkých daňových poplatníkov.
Po určitom čase niektoré cirkvi prišli na to, že im ani asignačná daň neprinesie toľko peňazí, koľko by chceli, dokonca menej, ako teraz dostávajú priamo zo štátneho rozpočtu. A tak minister kultúry Milan Kňažko prišiel v januári 2001 s návrhom troch modelov: asignačnou daňou, príspevkom na jedného veriaceho podľa údajov zo sčítania ľudu a štátnou dotáciou na platy duchovných. Toto všetko pripomína vtip o mníchovi, ktorý, keď sa ho na hostine spýtali, či si bude želať koňak, vodku, alebo gin, odpovedal, že aj pivo.
K odluke štátu od vedy došlo
Cirkvi nechcú uznať elementárnu pravdu, že svoju vieru a prevádzkovanie činností by si mali platiť sami veriaci, a nie štát alebo daňoví poplatníci. Ak veriaci potrebuje na spásu svojej duše medzi sebou a Bohom prostredníka - kňaza, nádherné chrámy, cenganie zvončekom, okiadzanie kadidlom, organovú hudbu, tak potom je viera jeho vnútornou záležitosťou, vecou presvedčenia a cti, a teda sa nemôže stať vecou verejného záujmu a štátneho financovania. Nedá sa akceptovať ani argument, že viera ako dielo božie prináša dobro aj verejnosti a má nezastupiteľnú úlohu. Pritom treba rozlíšiť vieru a verejno-prospešnú činnosť cirkví. V systéme financovania verejno-prospešných združení však cirkvi nemôžu mať privilegované postavenie.
V záujme filozofie slobodných a bohatých občanov by sa mal štát usilovať o znižovanie daňového zaťaženia a v súlade so svojou ideologickou či náboženskou neutralitou o súbežné obmedzovanie inštitúcií financovaných štátom. Slovenský občan si ani neuvedomuje, že takmer polovica jeho mzdy ide na financovanie verejných služieb. Prinajmenšom čudne sa správa štát, keď k odluke cirkví nedošlo, ako konštatuje spisovateľ, teraz aj veľvyslanec SR v Prahe Ladislav Ballek, ale k odluke štátu od kultúry áno. Podobná situácia vládne vo vede, výskume a na vysokých školách. Kto spočítal, o koľko v posledných rokoch poklesol počet pracovníkov v SAV, vo výskumných ústavoch, na vysokých školách? Prečo Slovensko doteraz nemá Centrum na popularizáciu vedeckých poznatkov? Potom sa nečudujme, že sa veda vytráca zo spoločnosti a jej miesto postupne zaujíma paveda a rozliční šarlatáni.
Teda skutočné racionálne riešenie financovanie cirkví treba hľadať inde a brať do úvahy fakt, že v Európe dlhodobo prebieha proces sekularizácie, ktorý významne zasiahol aj Slovensko. Nebývalý rozvoj vedy za posledné polstoročie umožňuje človeku vidieť svet inakšie, ako sa javil predtým. Žiaľ, určité svetské a náboženské kruhy nemajú záujem sprostredkovávať nové vedecké poznatky. Namiesto toho sa usilujú udržať ľudí naďalej v zajatí stereotypov myslenia, mystifikácie a predsudkov.
Ako zabezpečiť slobodu svedomia
Finančno-hospodárske zabezpečenie cirkví treba riešiť komplexne, v rámci celkovej koncepcie spoločnosti, nového usporiadania vzťahu so štátom. Východiskom by sa mala stať filozofia, že aj naša spoločnosť je budovaná na základe kultúry, ústavy, zákonov, a nie na náboženstve. Budujeme ideologicky a nábožensky neutrálny štát a občiansku spoločnosť, so zakotvením slobody svedomia a myslenia, plurality názorov a tolerancie. Z toho vyplýva, že štát má vytvárať rovnaké podmienky pre všetky náboženstvá a svetonázorové skupiny. Nemá právo rozhodovať o tom, ktorý názor je pravdivejší, správnejší, ktorý je pre spoločnosť dobrom a ktorý zlom, a z tohto dôvodu jedny skupiny podporovať a iné zavrhovať. V štáte, v ktorom má niektorá cirkev výnimočné a "nezastupiteľné" postavenie, možno ťažko zabezpečiť slobodu svedomia a jeho neutralitu vo veciach viery. Jadro sporu spočíva v tom, či priznať výnimočnosť a nezastupiteľnosť cirkví v spoločnosti. Od riešenia tejto otázky závisí aj to, či sa cirkvám prisúdi štatút verejno-právnej alebo súkromnej inštitúcie a podľa toho ich budú alebo nebudú zvýhodňovať. Ak sa dá hovoriť o nejakej nezastupiteľnosti, tak tú môžu získať len hodnotou svojej viery, svojou čistotou, cťou, a nie zákonom. Spravodlivým a racionálnym riešením vzťahu štátu a cirkví je ich vzájomná odluka od seba. Iba ona zaručuje slobodu svedomia a vierovyznania, svetonázorovú neutralitu štátu a nezávislosť cirkví. "Politický systém, ktorý nie je neutrálny," hovorí český politológ Václav Bělohradský, "ale obliguje občanov, aby v rámci svojej občianskej identity vyznávali nejaké náboženstvo, nemôže generovať legalitu, no len moc jedných nad druhými."
Odlukový systém umožňuje spravodlivejšie riešenie finančno-hospodárskeho zabezpečenia cirkví, kultový aparát a prevádzkovanie by platili veriaci. Odluka cirkví od štátu však neznamená ich odluku od spoločnosti. To ani nie je možné, pretože náboženstvo je záležitosťou svedomia, presvedčenia, a nie politiky. V tejto súvislosti treba podčiarknuť, že odluka neznamená protináboženský postoj. Naopak, je dôležitým predpokladom občianskej a náboženskej tolerancie, vzájomného rešpektu a spolupráce ľudí s rozdielnym svetonázorom. Cirkvi rozvíjajú záslužnú verejno-prospešnú činnosť v charitatívnej, zdravotníckej, sociálnej a v ďalších oblastiach, ktorú štát podporuje. Odlukový systém predpokladá, že by túto humanitárnu činnosť, ako aj starostlivosť o kultúrne pamiatky financoval štát. Avšak podľa rovnakých pravidiel, ako sa financujú vládne a mimovládne organizácie. Návrat do minulosti - k obnove minulých výsad, tradícií, aliancie štátu a cirkví nemôže prospieť ich nezávislosti, "čistote" viery a slobode veriacich.
Autor (1932) bol vysokoškolský učiteľ
