Dezorientačné mapy
Niekedy v polovici 70. rokov som si v Moskve kúpil orientačný plán mesta, no po chvíli som zistil, že bol skôr dezorientačný. Chýbali v ňom ulice, dokonca aj tá, kde som býval. Priatelia mi vysvetlili, že je to opatrenie proti špiónom. Neskôr som sa dozvedel, že na plánoch našich miest síce nechýbajú ulice, ale zasa sú iné uhly. V dobe mojej mladosti platila zásada, že čo nie je verejné, je tajné, a tajné sú všetky informácie, ktoré by mohol zneužiť nepriateľ. Lenže tak, ako v demokratickom štáte platí, že čo nie je zakázané, je dovolené, malo by rovnako platiť, že čo nie je tajné, by malo byť verejne dostupné. Podľa niektorých komentátorov je náš zákon o slobodnom prístupe k informáciám lepší než podobný v Česku a vyrovná sa dokonca americkému. To všetko je veľmi pekné, lenže hneď nám príde na um niekoľko výhrad. Aj tí, čo sa angažovali za prijatie tejto legislatívnej úpravy, upozornili, že si ju musia osvojiť občania aj úradníci. A práve v ich prípade narážame na problém. Niektorí poslanci upozorňovali na nekompatabilitu prijímaného zákona s niektorými ustanoveniami nášho právneho poriadku. Inak povedané, uvidíme, ako sa tento zákon bude uplatňovať v praxi. Zvykli sme si všetci na mapy zobrazujúce realitu, alebo by sme si želali také, ktoré by miatli nepriateľa?
