Som pyšný, že som Moravan
Vilém Prečan
Narodil sa 9. januára 1933 v Olomouci. V roku 1955 absolvoval štúdium histórie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1955-1957 bol odborným asistentom na FF UK v Bratislave. Potom odchádza na Historický ústav ČSAV vied v Prahe, kde sa predovšetkým zaoberal prípravou kritických pramenných edícií k českým a slovenským dejinám (Cesta ke květnu I-II; Slovenské národné povstanie 1966). Patril k tým historikom, ktorí sa angažovali za rehabilitáciu nielen Slovenského národného povstania ako historickej udalosti, ale aj jeho organizátorov a účastníkov. Na jeseň 1968 bol jedným z iniciátorov a editorov dokumentárnej publikácie Sedm pražských dnů, 21.-27.8.1968 (tzv. Čierna kniha). Kvôli účasti na vydaní tejto publikácie, ale aj za inú vedeckú angažovanosť bol normalizátormi politicky prenasledovaný. Prepustili ho z Historického ústavu ČSAV a začalo sa proti nemu trestné stíhanie. V rokoch 1971-1975 pracoval ako kurič, vrátnik a šatnár. Po roku 1976 sa vysťahoval do Nemeckej spolkovej republiky, kde pokračoval vo svojej vedeckej práci, uverejnil viacero štúdií a zborníkov dokumentov. V rokoch 1986-1990 bol vedúcim Československého dokumentačného strediska nezávislej literatúry v Scheinfelde-Schwarzenbergu. Po návrate do vlasti bol v rokoch 1990-1998 riaditeľom Ústavu pre súčasné dejiny ČSAV, resp. ČAV. Je ženatý a má tri deti. V centre jeho vedeckého záujmu sú československé dejiny po roku 1938 a problematika opozičných hnutí v ČSSR v 70. a 80. rokoch.
Odkiaľ pochádzate?
Svoj život som začal na moravskej Hanej, kde som strávil chlapčenské roky. Neskôr sme sa presťahovali na Českomoravskú vysočinu, do Bystřice nad Pernštejnom. Do gymnázia som začal chodiť počas vojny v Novom Meste na Morave. V októbri 1945 sme sa presťahovali do Brna, tam som aj maturoval v roku 1951. A Brňanom som do istej miery ostal, lebo tam žijú všetci moji súrodenci i 90-ročná mamička. Ak sa ma niekto spýta, skade som, odpovedám porekadlom: "Jsem Moravan, toť chlouba má." Dlho to bolo poznať na mojej výslovnosti.
Vaša slovenčina je však bez českého prízvuku...
Ja som sa slovenský jazyk učil až v dospelosti. V roku 1955 som po skončení Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe dostal umiestenku na Katedru marxizmu-leninizmu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Ako Čech som mal ctižiadosť hovoriť so študentmi Slovákmi po slovensky. Na začiatku bolo asi utrpenie ma počúvať. Chcel som sa tiež naučiť po maďarsky, ale na to som rezignoval. Svoju úlohu zohrala ďalšia okolnosť. Na jar 1956 som sa zoznámil s budúcou manželkou, s ktorou žijem už 43 rokov, Helenkou Mihaliakovou. Študovala spev na bratislavskom konzervatóriu. Mala byť operná speváčka ako jej matka. Vyženil som vlastne slovenských príbuzných. Ako zvyknem hovoriť, som Slovák po manželke. Na jeseň 1957 som už bol znova v Prahe, stal som sa ašpirantom na Historickom ústave Československej akadémie vied. Po čase mi určili tému dizertácie slovenské dejiny po roku 1945. Ústav potreboval niekoho, kto by sa touto problematikou hlbšie zaoberal. Najprv som bol zdesený. Veľa som o slovenských dejinách nevedel, ale potom som sa do toho pustil. Moja slovenčina sa zlepšovala, pretože som pracoval so slovenskými prameňmi. Keď som začal vydávať dokumenty, mal som ctižiadosť robiť si slovenské korektúry sám.
Práca historika sa často ponáša na činnosť detektíva, no práca policajta je niečo iné. Historik má určitú koncepciu a tú pramene potvrdzujú alebo vyvracajú.
Nie je to celkom tak. Neprichádzate k práci s prameňmi ako nepopísaný list. Z literatúry viete, čo sa asi stalo. Teraz ide o to, aby ste v práci s prameňmi boli dostatočne pružný a aby ste svoju pôvodnú predstavu modifikovali podľa nových poznatkov, aby ste boli pripravený aj radikálne zmeniť doterajší názor práve na základe štúdia prameňov. Je to neustále približovanie sa k tomu, ako to asi bolo. Často pochopím, ako to azda mohlo byť, to slovíčko "mohlo" zdôrazňujem, až pri definitívnom písaní textu. Ako sa to všetko naozaj udialo, v mnohých prípadoch vôbec nezistíme. Sme odkázaní na to, čo ľudia o sebe povedali, aké po sebe zanechali svedectvá. Historik vytvára novú skutočnosť. Jeho najväčšia ctižiadosť je, aby sa jeho konštrukcia dejín čo najviac približovala k tomu, čo je napokon kritickou historickou vedou prijaté ako možná pravda o minulosti.
Pojem pravdy pre historika sa líši od chápania pravdy povedzme u prírodovedca.
Na rozdiel od pravdy prírodovedca, sudcu, či detektíva nejde mi o to, aby som zisťoval vinu alebo nevinu ľudí, ale skôr motívy a pohnútky ich konania. Historik musí byť kritický voči minulosti, voči mýtom, legendám i prameňom. Vie predsa, že aj tie písali ľudia s určitým náhľadom. Pri vnímaní a posudzovaní toho, čo sa udialo, mali svoje sympatie a antipatie, svoje morálne hodnoty, kritériá hodnotenia, čo je správne a čo nie. Prameň je teda ľudské dielo určitej doby, má nezmazateľnú pečať konkrétneho okamihu minulosti . K historickej pravde vlastne iba smerujeme, v úplnosti ju nebude nikto nikdy vlastniť. Minulosť sa skončila, ostali po nej iba svedectvá a materiálne a duchovné stopy v živote ďalších generácií. Avšak nie je celkom mŕtva, má ešte akýsi druhý život. Vždy je v istom zmysle bojiskom pre súčasníkov. Minulosť a história sú dve veci. Minulosť je nesmierne zložitá a z celej spleti dejov, ktoré súbežne prebiehali, sa môžeme zmocniť iba časti. Preosievame fakty a pokúšame sa pomenúvať, čo sa stalo. Ale aj historik, nech sa hocijako usiluje vcítiť do doby, ktorou sa zaoberá, pozoruje minulosť z bodu, ktorý je umiestnený v dnešnom čase. Vie, ako sa to skončilo. Ľudia v oných dobách tieto konce nemohli dovidieť, ani predvídať všetky dôsledky. Svoje činy a voľbu človek určuje podľa toho, ako vidí veci, ako chápe svoje záujmy, ako rozumie svetu, v ktorom žije. To je jeho historický kontext. Historik má byť strážcom tohto historického kontextu.
Vy ste však historik orwellovskej doby, keď sa vedome manipulovalo s históriou, skutočné historickú udalosti sa nahrádzali fiktívnymi, keď sa z nej vynechávali skutočné osobnosti a iným sa pripisovali ich zásluhy. U nás sa niečo podobné stalo so Slovenským národným povstaním, februárom 1948 alebo rokom 1968.
Dejepisectvo malo komunistickej moci slúžiť na jej legitimizovanie. Ona si svoju legitimitu nemohla zaobstarať morálnymi prostriedkami - v slobodnom politickom zápase. Komunisti si svoju vládu nechávali potvrdiť i manipulovanou históriou: "Ľud pod vedením strany dokázal zvíťaziť", "strana bola obhajcom záujmov ľudu, viedla ho do zápasov" atď. Preto sa minulosť musela upravovať vždy podľa súčasných potrieb vládnucej skupiny. Lenže politika prechádzala prudkými zákrutami. Vezmite si vývoj od Stalina cez Chruščova až po Brežneva - menili sa záujmy aj potreby tých, čo boli práve pri moci. Podľa politických potrieb meniaci sa výklad histórie bol jedným z nosných stĺpov oficiálnej ideológie. Z toho vyplýval tlak na dejiny i na historikov, ktorý zosilnel vtedy, keď už historici neboli ochotní plniť úlohu, ktorú spočiatku prijali (pravda, nie všetci, po roku 1948 bola veľká čistka aj medzi historikmi), ale proti ktorej - to bol aj môj prípad - sa začali na základe vlastnej sociálnej a politickej skúsenosti a štúdia prameňov búriť. Tento proces prebiehal v 60. rokoch. Bol to zápas o nezávislosť historickej vedy od politiky. Do tohto obdobia tiež spadala rehabilitácia SNP.
Kým publikácie o Povstaní vydané v roku 1954 boli zväčša znôškou fantastických lží, v roku 1964 sa začínajú približovať k historickej pravde. Nepopierateľnú zásluhu máte na tom aj vy. Hoci ste sa stali po roku 1970 obeťou tzv. normalizácie, vaše zborníky dokumentov o SNP sa už nedali utajiť.
Ja som sa vtedy nazdával, že týmito dvoma edíciami prameňov som postavil falzifikátorom do cesty balvan, ktorý už nebude možné obísť, s ktorým sa bude musieť popasovať každý, kto sa bude zaoberať dejinami Povstania. Bola to však ilúzia. V 70. a 80. rokoch sa ukázalo, že je možné znova klamať a konštruovať nové legendy, prevrátiť pravdu naruby, zamlčať mnohé veci.
Domnievam sa, že lož z 50. rokov nahradila polopravda. Umlčanie historika Jozefa Jablonického, ktorý sa venoval občianskej zložke protiľudáckeho odboja, však dokazuje, že do roku 1989 sa tiež nemohla povedať pravda o Povstaní.
Cesta k pravdivejšiemu chápaniu SNP mala etapy. Do polovice 60. rokov prebiehal boj o rehabilitáciu tzv. buržoáznych nacionalistov. Konštrukcia z počiatku 50. rokov o "buržoáznom nacionalizme" v KSS nebola prvou falzifikáciou dejín Povstania. Predchádzala jej konštrukcia, ktorú začala presadzovať po roku 1948 víťazná komunistická strana. Tá biľagovala ako nepriateľov vtedajších spojencov z občianskeho, liberálneho a demokratického tábora protifašistického odboja. V rokoch 1945-1948 to boli koaliční partneri z Demokratickej strany, napr. Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Martin Kvetko či Rudolf Fraštacký. To bola prvá veľká falzifikácia dejín Povstania po tom, ako komunistická strana získala absolútnu moc a určovala, čo sa smie tlačiť, verejne hovoriť, učiť v dejepise a čo je naopak tabu... Na to dozeral tzv. štátny tlačový dohľad a príslušné politické a policajné aparáty. Druhá falzifikácia súvisela s konštrukciou tzv. buržoázneho nacionalizmu, ale jej obeťami sa stali aj viacerí partizáni, medzi nimi boli popravení napr. Viliam Žingor a Jozef Trojan. Naspäť sa to začínalo odvíjať v 60. rokoch. Jozefovi Jablonickému sa podarilo v roku 1969, krátko pred tým, ako spadla klietka, vydať knihu, ktorou postavil pomník nekomunistickému protifašistickému odboju na Slovensku. Obdobie tzv. normalizácie v 70. a 80. rokoch bolo neprajné hľadaniu historickej pravdy o Povstaní a bádaniu vôbec.
Čakali ste však, že sa po roku 1989 zjaví nová falzifikácia Povstania - novoľudácka, proti ktorej teraz treba na Slovensku bojovať?
Táto vždy jestvovala. Pestovala sa v zahraničí v radoch emigrácie, zviazanej so slovenským štátom z čias vojny, ktorá odišla do zahraničia už po roku 1945. Jej výklad SNP existoval 40 rokov a na ňom si tento politický prúd budoval svoju historickú a politickú legitimáciu. V exile však rovnako žilo hľadanie historickej pravdy o Povstaní. Bolo tu napr. úsilie Stálej konferencie slovenských demokratov, ktorú predstavovali práve Lettrich, Kvetko, Fraštacký a mnohí iní. Vďaka ich úsiliu vyšlo niekoľko zborníkov štúdií o SNP.
Hovorili sme o dvoch zborníkoch dokumentov o Povstaní. Máte však rozhodujúci podiel na ďalšom zborníku Sedem pražských dní 21.-27. august 1968, ktorá dostala názov Čierna kniha. Potrestali vás tvrdo práve za jej uverejnenie?
Naozaj, to bol môj smrteľný hriech, hoci mi normalizátori pripisovali podobných hriechov viacero. Ako už hovorí názov, išlo o chronologicky usporiadané dokumenty o tom, ako obyvateľstvo krajiny, najmä v Prahe - pretože sme mali predovšetkým k dispozícii dokumenty z hlavného mesta, ktoré bolo centrom rezistencie proti okupácii - reagovalo na inváziu a obsadenia Československa armádami "bratských" štátov.
Oficiálne stanovisko vtedajších vládcov k udalostiam roku 1968 bolo vyslovené v dokumente Poučenie, no Čierna kniha už vopred vyvracala mnohé jeho lživé tézy.
Obsah partajného traktátu Poučenie z krízového vývoja bol trocha iný. V ňom išlo o účelové hodnotenie vývoja smerujúceho k roku 1968 a odsúdenie "pravičiarov". Čierna kniha však obsahovala dokumenty o zmýšľaní ľudí, zozbierané v priebehu udalostí v septembri a na začiatku októbra 1968.
Poučenie je rozsudkom smrti nad myšlienkou československej cesty k socializmu. Táto myšlienka sa vracala v prelomových obdobiach, prvý raz o nej hovoril Bohumír Šmeral v roku 1920, Klement Gottwald ešte na jeseň 1948 a vracia sa v roku 1968.
Normalizátorom išlo predovšetkým o zúčtovanie so snahou prekonať sovietsky model socializmu v jeho československej podobe, o zúčtovanie s hľadaním východiska z krízy, v ktorej sa ocitla naša spoločnosť v dôsledku 20 rokov uplatňovania tohto sovietskeho modelu.
Prečo potom ešte po februári 1948 Gottwald hovoril, že u nás nebudú kolchozy, soviety, ani diktatúra proletariátu?
Samozrejme, hovorilo sa to ešte dajaký čas po februári, až napokon pri otváraní Leninovho múzea v Prahe Gottwald vyhlásil, že najvyšším zákonom budovania socializmu je približovanie sa k sovietskemu vzoru. V tom čase už prebiehala kolektivizácia, likvidovali sa drobné živnosti. Nakoniec poštátňovanie drobných živností a maloobchodu išlo v Československu oveľa ďalej ako v ktorejkoľvek inej susednej krajine východného bloku.
Hovorili ste, že by sme mali mať pochopenie pre ľudí v minulosti, pretože nemohli chápať dôsledky svojich činov. Nie sú však ľudia, ktorých treba odsúdiť, napríklad Hitlera alebo Stalina, či Tisov súhlas s vysídlením Židov?
Vysvetliť neznamená ospravedlniť. Ľuďom treba priznať aj poľahčujúce okolnosti, ale - v tom sme za jedno - zlo ostáva zlom, vražda je vražda. Kritický pohľad vidí i to, že najlepšie úmysly často dláždia cestu do pekla. Historik musí hodnotiť aj zodpovednosť ľudí za ich činy. A čím vyššie stáli, tým vyššiu niesli zodpovednosť.
Historická pravda je zložitý problém a k tomu sa pripája komplikovaná otázka príčinnosti v dejinách.
Príčinnosť je zložitá v tom, že v dejinách konajú ľudia, ktorí sa rozhodujú za určitých okolností, a že vo svete ľudí pôsobí významný faktor - náhoda. Preto je budúcnosť nevypočítateľná. Vy nemôžete predvídať, ako sa ľudia rozhodnú, pretože každý sa rozhoduje za seba v istej konkrétnej situácii.
Nebolo v roku 1989 jasné, že vtedajší režim padne, len otázka bola kedy?
S takými vecami, ako je zákonitosť, na mňa nechoďte. Ono sa to mohlo skončiť aj inak. Ak do výkladu dáte akúsi historickú nevyhnutnosť, uberáte niečo z povahy a významu ľudských činov. Tí, čo sa vtedy rozhodovali, mohli sa rozhodnúť ináč: jedni nemuseli ísť do ulíc, veď to bolo riskantné, iní nemuseli prevziať vládne funkcie - aj oni riskovali. Konali ľudia, a nie tajomné dejinné sily. A vy by ste im upierali zásluhu na tom, že so všetkými rizikami hľadali východisko z krízy. Mohlo sa to predsa skončiť krvavo ako v Rumunsku, alebo ako v NDR, kde vedúci predstavitelia občianskych hnutí do istej miery zmeškali vlak a do vlády vstúpili až vo februári 1990. U nás ľudia z Občianskeho fóra a VPN pochopili už začiatkom decembra 1989, že musia prevziať vládnu moc. Čalfova vláda z 10. decembra sa sformovala už podľa vôle OF a VPN.
Ako hodnotíte historický vzťah našich národov?
Som Čech a sú veci, kde nemám dostatočnú citlivosť slovenského človeka, slovenského intelektuála. To sú veci, ktoré prichádzajú v génoch, sú v ovzduší doby, v krajine, kde vyrastal, a v iných nepostihnuteľných veciach. Toto mi chýba, to mám iné - české. Hoci sa zaoberám slovenskou minulosťou a súčasnosťou, spolužitie s manželkou a kontakt so slovenskými priateľmi mi dáva hlbšie pochopenie, čo to je Slovensko, slovenská mentalita a slovenskosť, vždy to bude čosi, na čo sa pozerám trochu zvonka. Povinnosťou intelektuála je byť kritický voči prostrediu, v ktorom žije, a sám som bol vždy kritický voči prejavom českého nacionalizmu a zadubenosti pri chápaní slovenskej otázky. Ten nacionalizmus voči Slovensku však nebol útočný, skôr som v ňom videl protivný paternalizmus a kus bezstarostnosti. Česká spoločnosť a politika mala iné priority. Pravda, viem byť kritický i k slovenským necnostiam a slabinám slovenskej politiky.
Ako ste sa vyrovnávali s rozpadom spoločného štátu?
Ťažko, pretože som Slovensko považoval za súčasť svojej vlasti. Avšak už dávnejšie som pripúšťal, že k takémuto rozdeleniu môže dôjsť. V roku 1991 som povedal, že ak si budú Slováci želať samostatnosť, mala by byť taká, ktorá by ich nútila konfrontovať sa so svetom - nie prostredníctvom konfliktu s Čechmi, ale priamo. Historici budú ešte desaťročia debatovať, či bolo možné náš spoločný štát zachrániť, no už sa to stalo a nedá sa to zmeniť. Ukazuje sa, že slovenská spoločnosť a politika potrebovala, aby sa stratil vedľajší terč - Praha, obkľuka, cez ktorú sa riešili konflikty spoločnosti. A tak sa rozdelenie ukázalo osožné pre dovŕšenie emancipácie a pre dozrievanie slovenskej a vlastne i českej politiky. Česi a Slováci ostanú však susedmi a obe krajiny sú spojené mnohými väzbami - kultúrnymi, hospodárskymi i osobnými. Jeden druhého môžeme používať ako zrkadlo, pohľadom na slovenského partnera môžeme lepšie chápať svoje problémy.
Mohli by ste niečo povedať o svojich osudoch v časoch normalizácie? Niektorí ľudia akoby začali trpieť stratou pamäti, akosi na toto obdobie zabúdajú.
Ja som nebol ochotný prijať sovietsku lož o údajnej internacionálnej pomoci ako pravdu, čo potom prijalo vedenie KSČ. Patril som k tým, ktorí sa ocitli v konflikte s režimom. Moje politické smerovanie v roku 1968 sa zameriavalo na obnovu demokracie, ľudských práv a občianskych slobôd. Za to, čo som robil v 60. rokoch a za Čiernu knihu ma potrestali najprv stratou zamestnania, dostal som výpoveď z Historického ústavu ČSAV. Dostal som sa na čiernu listinu - nesmeli ma prijať do žiadneho intelektuálneho zamestnania. Mohol som robiť iba prácu pomocného robotníka. K tomu pristúpilo trestné stíhanie. Čiernu knihu označili za nepriateľskú publikáciu. Podiel na jej zostavení a vydaní kvalifikovali ako poburovanie, neskôr ako podvracanie republiky. Tu bola sadzba, tuším, až desať rokov väzenia. Bol som teda trestne stíhaný "politický zločinec". V máji 1971 som si našiel prácu ako pomocný robotník pri centrálnom vykurovaní v nemocnici v Motole. Z akadémie ma vyhodili na jar 1970, istý čas som sa držal na nemocenskej, pretože sa našiel statočný lekár. No keď sa začalo trestné stíhanie, aj jemu dali nôž na krk. Trvalo dlhší čas, kým som si na svoje postavenie zvykol. Bolo to spočiatku ako čierne otroctvo. A za prácu som dostával tak málo, že som nemohol rodinu uživiť. Mali sme tri deti. Pokiaľ som vedecky pracoval, manželka bola doma, svoju spevácku kariéru obetovala rodine a tomu, aby som sa mohol naplno venovať vedeckej práci. V roku 1971 začala ako upratovačka a skončila ako vedúca kina. Okrem jej práce nám pomáhali aj priatelia doma i v cudzine. V lete 1976 sme sa vysťahovali do zahraničia. Právo odísť som si od režimu vyvzdoroval riskantnou akciou - otvoreným listom svetovému kongresu historikov rok predtým. Obeťou perzekúcie nakoniec bola celá rodina. Syna nepustili ani na strednú školu, išiel na poľnohospodárske učilište. Som však vďačný životu za všetky kopance a katastrofy, ktoré ma postihli. Bez nich by som veľa vecí nepochopil, nechápal by som cenu ľudskej slobody ako najvyššej ľudskej hodnoty. V Nemecku som pokračoval vo svojej profesii. Začal som pracovať na téme, ktorá ma zamestnáva popri iných dodnes: Československo ako subjekt a objekt politiky spojeneckých veľmocí počas 2. svetovej vojny.
Mnohé dnešné problémy sa posudzujú tak, ako by vznikli až po novembri 1989. Nezdá sa vám, že sa zabúda na mravnú devastáciu spoločnosti, ktorú spôsobila tzv. normalizácia?
Mnohé z toho má svoje korene nielen v normalizačnom období, ale aj v celých 40 rokoch. Vlastne normálna doba sa skončila už v roku 1938. Ťahalo sa to pol storočia. Sú to skoro tri generácie, ktoré žili v obdobiach totalitných diktatúr. Po vojne síce nastalo krátke obdobie slobody, no potom prišli štyri desaťročia, ktoré všetko znova totálne zmenili. Veľký význam malo intermezzo slobody v roku 1968, aj keď nie úplnej. Vtedy väčšina ľudí určité veci pochopila. Časť spoločnosti, hoci ostala v menšine, už nebola ochotná vzdať sa slobody a prispôsobiť sa. Na historickú šancu sa nedá iba čakať, treba sa na ňu pripravovať a túto šancu spoluvytvárať. Našťastie boli u nás ľudia, ktorí takto rozmýšľali i konali.
Aký máte s odstupom času názor na Gustáva Husáka?
Tento fenomén v československých dejinách ma vždy zaujímal a čosi som o tom aj napísal. S Husákom som sa zoznámil v roku 1963 a bol som s ním po istý čas v úzkom kontakte. Lenže keď vyšlo jeho Svedectvo o SNP, strašne sa mi zbridil. Ani som sa s ním dlhšie nechcel stretnúť. To, čo popísal o Benešovi, Píkovi a ďalších, nebola pravda. Koncepciu Povstania mu zbabrali Sovieti, a nie "buržoázia". On to dobre vedel, ale politicky sa mu do karát hodilo čosi iné. Husák ma potom zaujímal v roku 1968. Do augusta som mal o ňom stále ešte ilúzie. V telefonickom rozhovore s Milanom Šimečkom 29. augusta som kládol otázku, či Husák bude československý Ceaucescu alebo Gomulka. Čoskoro to bolo jasné. Zaoberal som sa potom myšlienkou napísať štúdiu o politike "menšieho zla", ktorá sa často mení na politiku najväčieho zla. Chcel som to demonštrovať na osude dvoch slovenských politikov - Gustáva Husáka a Jozefa Tisu. Husák mi z toho vychádzal horšie. O svojom zámere som sa rozprával s priateľom Jánom Kalinom, no netušili sme, že byt bol odpočúvaný. Príležitosť napísať túto štúdiu som už nemal.
Čo vám pôsobí najväčšiu radosť?
Cítil som ju ako riaditeľ ústavu najsilnejšie vtedy, keď kolegovia prijali moje podnety alebo nápady ako vlastné a realizovali ich ako svoje myšlienky. Človek predsa naplno robí iba to, čo považuje za vec vlastného záujmu. Ak sa vám podarí oduševniť ľudí pre určitú vec, je to tá najväčšia výhra.
Čo považujete za najväčší úspech?
Môj život sa skladá z niekoľkých úsekov, ktoré boli od seba tak príkro oddelené, že často hovorím, že som prežil niekoľko životov. V čase hľadania historickej pravdy a úsilia o emancipáciu historickej vedy od politiky považujem za svoj najväčší úspech Dokumenty o Slovenskom národnom povstaní. Potom v čase boja o pravdu o súčasnosti to bola Čierna kniha. Považoval som za úspech našej národnej kultúry, že sa podarilo pravdu vysloviť aj vo vtedajšej situácii veľkého ohrozenia. V emigrácii to bolo vytvorenie dokumentačného strediska československej nezávislej literatúry, ktoré archivovalo a rozširovalo svedectvá o vtedajších nezávislých kultúrnych aktivitách u nás doma. Po roku 1990 to bolo vybudovanie Ústavu pro soudobé dějiny ČSAV, ktorého založením ma poverili 15. januára 1990. Pravda, každý z tých úspechov mal veľa otcov, len neúspech je sirota, ako sa vraví.
Vaša najväčšia chyba?
Neviem odhadnúť svoje sily a beriem na seba priveľa úloh. Pravda, nie je to najmä z nerozvážnosti. Človek si chce vyskúšať, čo všetko dokáže. Uvedomuje si, čo všetko treba urobiť a že sa to všetko samo nespraví. Po roku 1990 mi ponúkli viacero úloh, ktoré som prijímal ako povinnosť voči spoločnosti a ako príležitosť sa niečo nové naučiť. No zostávalo mi iba veľmi málo času na vedeckú prácu, takže čas na ňu som si doslova kradol.
Čo chcete ešte urobiť?
Na nešťastie, ale aj na šťastie, nevieme, koľko času je nám ešte dopriate. Pomaly budem mať 68 rokov, priatelia a kamaráti mi už odchádzajú. Zhromaždil som za desiatky rokov práce v archívoch veľa pramenného materiálu a s tým by som chcel čosi urobiť. Na konci 60. rokov som mal pripravené dokumenty na trojzväzkovú edíciu prameňov Nemecká politika a slovenský štát počas 2. svetovej vojny. Tešilo ma, keby ten materiál neostal ležať ladom. Zbierkami niekdajšej exilovej inštitúcie teraz disponuje Československé dokumentačné stredisko. Ide o mimovládne bádateľské centrum pre dejiny antitotalitnej rezistencie v rokoch 1948 až 1989. Stojím na jeho čele a som o. i. zodpovedný za projekt o československom politickom a kultúrnom exile. Mám celý rad publikačných plánov. Ak si tu ešte chvíľu pobudnem…
S hosťom Slova sa zhováral Peter Greguš
