Boj na primnoho frontoch
Na Zelený štvrtok predložil predseda SDĽ Jozef Migaš na Koaličnej rade dokument, v ktorom zdôvodňuje potrebu zrekonštruovať vládu SR. Niekoľko hodín predtým prečítal analýzu aj na vedení svojej strany, ktoré o materiáli ako takom nehlasovalo, iba prevládol súhlas, aby o ňom Migaš hovoril s koaličnými partnermi.
Dokument sa považoval za tajný, no už v sobotu tlač z neho priniesla podstatné úryvky a onedlho sa vďaka Internetovým novinám rozšíril i so štylistickými prehreškami po Slovensku. Predstavitelia ostatných koaličných strán majú k nemu tento týždeň zaujať stanovisko.
Príčiny krízy dôvery Predseda SDĽ v úvode analýzy tvrdí, že narušenie dôvery sa v koalícii začalo v podstate hneď po podpísaní koaličnej dohody, ktorá zaväzovala účastníkov k "vzájomnému rešpektovaniu svojej identity, programov a samostatnosti". Ako prvý argument predkladá hlasovanie o predsedovi NR SR, keď Migaš získal iba 79 z 93 hlasov od koaličných poslancov. Nasleduje prípad, keď pri schvaľovaní vládneho programu minister Ján Čarnogurský vyhlásil, že sa necíti byť ním viazaný, a vzápätí poslanci za SDK a SMK vytvorili s opozíciou koalíciu ad hoc na podporu požiadavky KDH doplniť programové vyhlásenie o klauzuly, že vláda uzavrie zmluvu s Vatikánom a vyrieši otázky cirkevného školstva. Výpočet pokračuje obštrukciou parlamentu prostredníctvom SMK pri schvaľovaní štátneho rozpočtu na rok 1999, spochybňovaním spoločného kandidáta na prezidenta Rudolfa Schustera zo strany SDK, vnútrokoaličnými zápasmi o reformu verejnej správy, DPH, dovoznú prirážku, novelu zákona o veľkej privatizácii, až po spory okolo predaja VSŽ a Slovenských elektrární.
Migaš prizvukuje, že sa sústavne prehliadajú programové ciele SDĽ, zahrnuté do vládneho programu. Naopak, väčšina vlády vraj potichu opúšťa deklarované zásady koaličnej spolupráce a pozmeňujúce návrhy ľavicových demokratov sa stretávajú s deštrukčnou ohováracou kampaňou. "Keby táto vládna prax pokračovala ďalej," píše predseda SDĽ, "rozvrat koalície by dospel do štádia, keď ho už nemožno zvrátiť." O podkopaní dôvery v koalícii v súvislosti s hlasovaním šiestich poslancov SDĽ za odvolanie Mikuláša Dzurindu sa autor materiálu ani slovkom nezmieňuje.
Je pravda, že vďaka vlastnícko-právnym vzťahom v masmédiách, ako i názorovej orientácii väčšiny novinárov SDĽ vždy ťahala za kratší koniec. Ale v súčasnom volebnom období si v mediálnom pekle sama výdatne podkuruje. Stáva sa pravidlom, že pri navrhovaní závažných rozhodnutí prichádza s krížkom po funuse. Či už ide o reformu verejnej správy, boj proti korupcii, zákon o informáciách alebo o projekty privatizácie prirodzených monopolov... Buď stratila kedysi známu invenciu, alebo stranícky moloch je natoľko nepružný, že namiesto súťaže podnetných myšlienok už len oneskorene reaguje na ideologické výpady typu, že SDĽ je hlavnou brzdou transformácie spoločnosti, že brojí proti decentralizácii štátnej správy, lebo v nej má najviac úradníkov (čo nie je pravda), a že do útoku proti dianiu v SE zatrúbila iba preto, lebo boli ohrozené zisky jej klientov a ruských mafiánov. Navyše viacerí predstavitelia SDĽ si svojimi nepremyslenými výrokmi a konaním netakticky poštvali proti sebe ostatných koaličných partnerov.
Požiadavky ľavicových demokratov Za ťažkej sociálnej a ekonomickej situácie, ktorú premiér "sladkastým tónom interpretuje", Migaš navrhuje rekonštrukciu vlády tak, aby jej pôsobenie bolo oveľa funkčnejšie. Činnosť kabinetu a ministerstiev treba podľa neho očistiť od priameho zasahovania lobistických skupín tým, že ministri najmä z hospodárskych rezortov zabezpečia, aby "nastrčené osoby" (asi M.E.S.A. 10) odišli zo štátnych služieb a aby sa personálne audity uskutočnili vo všetkých prirodzených monopoloch. Požaduje zmeniť štýl vládnutia tak, "aby sa vo vládnej politike neuplatňovala presilovka jednej malej politickej strany". Nepochybne mal na mysli DS. Jej preferencie sa síce pohybujú medzi 2-3 percentami, no treba uznať, že Langošovi demokrati posledné dve volebné obdobia, keď stáli mimo parlamentu, zúročili na koncepčnú prácu - v treťom sektore na centrálnej i regionálnej úrovni, v rozličných nadáciách, podporovaných západnými fondmi, bývalí náčelníci VPN nikdy nestratili dobré kontakty s novinárskou obcou. Jednoducho, pripravovali sa v súčinnosti s dzurindovským krídlom KDH na frontálne prevzatie politickej a hospodárskej moci. To, že lídri SDĽ tieto sféry činnosti v minulosti podcenili, po vstupe do koaličnej vlády na jeseň 1998 často improvizujú a vystupujú nekoordinovane, nie je problémom pravice.
V zmienenom materiáli sa správne podmieňuje ďalšia existencia širokej vládnej koalície dialógom, čo zvyšuje nároky na integračné schopnosti predsedu vlády. Tomu terajšiemu k dokonalosti v tomto smere mnoho chýba. Ako tvrdí predseda SDĽ, kabinet by sa mal zdržať nekontrolovanej privatizácie tzv. strategických podnikov, do práce ministerstva vnútra treba vniesť dynamiku, aby sa urýchlene dotiahli traumatizujúce trestno-právne kauzy. Doriešiť sa musia i vnútorné pomery v pôvodnej SDK, aby sa nemohla spochybňovať legitimita tohto najväčšieho koaličného partnera. Omieľanému klišé, že klub 42 poslancov za SDK je pevný ako jedna skala, hádam verí už iba premiér Dzurinda.
Zmeny v kabinete Pokiaľ ide o samotnú rekonštrukciu vlády, Migaš navrhuje jej zoštíhlenie. Prvý variant sa vidí celkom logický. V kabinete pracujú štyria vicepremiéri, pričom traja majú v agende podstatnú časť úloh jednotlivých ministerstiev. Výsledkom nebýva synergický efekt, ale naopak nekoordinovanosť aktivít, kompetenčné spory a zvaľovanie zodpovednosti na druhých. Treba zvážiť, či by podpredseda vlády pre ekonomiku nemohol riadiť aj rezort hospodárstva alebo financií. Podobne, či by vicepremiér pre európsku integráciu nezastával súčasne i post ministra zahraničných vecí. Podpredseda pre legislatívu by zase mohol viesť aj ministerstvo spravodlivosti. Druhý variant - zrušenie ministerstiev (napr. privatizácie) alebo ich zlúčenie (napr. ministerstiev školstva a kultúry, či výstavby a životného prostredia) - sa zdá byť v polovici funkčného obdobia kontroverznejší. Osobitne, keď na Slovensku nevládne stabilná politická situácia.
Ako ukazujú prvé reakcie, s výnimkou predstaviteľov SDKÚ a DS, nie sú voči takýmto myšlienkam ostatní koaliční partneri a priori proti. KDH má vo vláde iba jedného zástupcu, SDSS a SZS ani to nie. Predseda SOP Pavol Hamžík sa stotožnil s požiadavkou, aby sa vyjasnili vzťahy v parlamentom klube SDK. Nepredpokladá, že by jeho strana stratila jedno z dvoch vládnych kresiel po tom, čo sa pri zostavovaní vlády jedného vzdala. Navyše sa mu skonkrétni vidina vytúženého postu ministra zahraničných vecí. Pretože SDĽ v rámci rekonštrukcie pripúšťa aj obmenu vlastného ministerského kádru, v kuloároch sa dokonca šepká o Pavlovi Koncošovi, SMK by sa hádam tiež nestavala na zadné. Napokon aj ona nie je spokojná so "zviditeľňovaním" svojich dvoch členov vlády Istvána Harnu a Lászlóa Miklósa. Na druhej strane sa DS obáva, že by stratila vplyvné postavenie "veľkoreformátora" Ivana Mikloša (hoci SDĽ netvrdí, že by práve on musel byť vicepremiérom, ktorý odíde). A prečo sú koordinátori rodiacej sa SDKÚ tvrdo proti? Z 20 členov kabinetu disponujú siedmimi. Pritom sa predpokladá, že sa k nim prihlásia zo 42 poslancov za SDK iba pätnásti (ku KDH okolo 10, a má iba jedného ministra).
Pôda na rekonštrukciu by teda bola teoreticky pripravená, keby... Keby Migašovmu návrhu nepredchádzal celý rad taktických chýb, ktoré spôsobujú, že sa po doterajších skúsenostiach koaliční partneri pozerajú na každý krok SDĽ podozrievavo. Líder SDĽ mal tento problém rozbaliť radšej na konci minulého roka, keď sa komplexne hodnotila činnosť vlády. Po spočiatku ostrej kritike však stíchol. Hádam preto, lebo v prípade personálnych rošád by prvý na ťah prišiel kritizovaný minister pôdohospodárstva. Pravda, vtedy SDK a vzájomné vzťahy premiér-predseda NR SR ešte neboli v takom štádiu rozkladu ako dnes. A ešte jedna "chybička krásy" tu existuje. Celú záležitosť by malo najprv prediskutovať širšie vedenie SDĽ, lebo každý v tejto strane nemusí byť nadšený Migašovým gestom, že na oltár vlasti položí niekoľkých zo svojich ministrov.
