Prostoreký prezident
Minulý piatok prezident Rudolf Schuster opäť rozvíril hladiny mediálnych vôd, keď obvinil Slovenskú televíziu, že ju ovládajú príslušníci Demokratickej strany. Hlava štátu tak trochu prostorekým spôsobom potvrdila to, čo si čvirikajú už aj vrabce na strechách. Spôsob, aký si zvolil na zverejnenie tohto závažného obvinenia, je však maximálne nešťastný.
Nie že by sa prezident mýlil vo svojich úsudkoch. Stačí sa pozrieť, akí ľudia tvoria publicistiku v STV, aký má charakter a najmä: ako je zamerané spravodajstvo. Už ste počuli nejaké kritické slovo o DS v Novinách STV? Asi nie. Zato každý jej návrh (aj ten najbezvýznamnejší) je dokonale spropagovaný, často takmer kampaňovito. Nie, naozaj nie je dôvod zastávať sa DS. Štatistika pletie. Nie je podstatné, koľko minút dostali jej predstavitelia v hlavnom spravodajstve, ale z akej pozície sa v ňom sústreďuje kritika na iné politické subjekty. Napokon, verejnosť by mala vedieť, že predseda DS Ján Langoš je osobným priateľom ústredného riaditeľa STV Milan Materáka. Všimnite si, že v prípade väčších koaličných sporov (či už išlo o obsadenie šéfa FNM, reformu verejnej správy či nedávnu vládnu krízu) STV informuje vždy z pozície DS. Takéto mediálne hry sú pre ňu typické ešte z čias jej predchodkyne ODÚ-VPN.
Napriek svojmu názvu DS nikdy nerozumela demokracii. Hra na ňu bola iba výrazom túžby po moci a spôsobom likvidácie politického protivníka. No takéto odhalenia patria do rúk komusi inému ako najvyššiemu ústavnému činiteľovi. Pre Rudolfa Schustera je maximálne nedôstojné, ak útočí na médiá. Jeho kritika by bola možno znesiteľnejšia, keby napadol celkovú nevyváženosť spravodajstva STV. Jemu však prekážalo iba to, že sa v Slovenskej televízii málo vidí. Tieto náznaky márnomyseľnosti, bohužiaľ čoraz typickejšie, pripomínajú relikty minulosti, keď sa v hlavnom televíznom spravodajstve muselo objaviť všetko, čo prezident robil, kam sa pohol, koho prijal, či komu poslal blahoprajný telegram. Toto už naozaj nie je a nemôže byť poslaním verejnoprávnej televízie.
Prezident sa vryl do pamäti minulý týždeň aj iným spôsobom: prijatím najvyšších predstaviteľov Komunistickej strany Slovenska. Hystéria, ktorú tento krok spôsobil na našej politickej scéne, svedčí o tom, že v našich zemepisných šírkach je ešte stále veľmi silné nutkanie usmerňovať hlavu štátu ako nesvojprávnu osobu, čo smie a čo nie. Politici však nie sú prezidentovi regenti. R. Schuster, ktorý sa pri nástupe do funkcie zaviazal, že bude prezidentom všetkých občanov Slovenska, celkom pochopiteľne nechcel ignorovať zástupcov niekoľkých desiatok tisíc voličov. Tí, ktorým sa to nepáči a ktorí jednostaj čosi na Schustera vyťahujú, by si mali spomenúť na časy prezidentovania Michala Kováča, keď vyčítali vtedajšej vládnej moci neúctu voči hlave štátu. Dnes najmä predstavitelia KDH a DS akoby zabudli na to, že práve toto sme chceli: aby Grassalkovichov palác vykonával svoju vlastnú politiku, aby bol prezident rešpektovaný ako symbol štátu. Ako vidno, nie za všetko môže HZDS, ale naša nízka politická kultúra.
Už druhá vec je, že R. Schuster sa na stretnutí s komunistami pustil do obhajovania ich politiky, čo bola vari zbytočná nadpráca. Pre mnohých boli silnou kávou práve tieto jeho vyjadrenia. Prezidentovi zjavne pokrivkáva mediálny imidž. Nevedno, či za to zodpovedá jeho tlačový odbor, či jeho poradca Ján Bílek. No vo vlastnom záujme by sa mal zamyslieť nad tým, že jeho prostoreké správanie môže byť síce pre určité vrstvy obyvateľstva sympatické, v konečnom dôsledku však dokáže narobiť škody, ktoré štátnikom nesvedčia.
