Za Jankom Sekajom
Odišiel Janko Sekaj. Nám, čo sme ho dobre poznali a mali radi, sa tlačia slzy do očí. Napriek tomu, že slzy a smútok akosi nejdú dokopy s človekom, ktorý rozdával radosť, z ktorého žiarila pohoda, úsmev, život vo svojej najčistejšej podobe. Bol priateľský, veselý, plný optimizmu a nádeje - akoby ani neprežil tie útrapy, sklamania a nespravodlivosť. Už ako mladý chlapec poznal na vlastnej koži, čo je fašizmus. Veď vojnový slovenský štát „odmeňoval“ ľavicové zmýšľanie väzením, deportáciami a neárijský pôvod ešte k tomu žltou hviezdou. „Odmenil“ aj Janka Sekaja pobytom za mrežami a on so zbraňou v ruke bojoval za demokratickú zmenu Slovenska. Zažil aj obmedzenosť a hrubosť tých, čo krásne idey humanizmu a spravodlivosti nahradili byrokratickým režimom straníckych pohlavárov. Denne musel platiť za to, že radšej ako kariéru za každú cenu mal čisté svedomie a zdravý rozum. Bol výborným novinárom. Obdivoval a priatelil sa s Alexandrom Dubčekom. V roku 1968, ešte ako spravodajca bratislavského rozhlasu v Berlíne, v časoch normalizácie, keď bol nútený vymeniť novinárske pero za montérky v Stavoindustrii, aj po roku 1989, už ako medzinárodný tajomník SDSS. Aj v novej straníckej funkcii spoznal veľa vrcholových predstaviteľov sociálnej demokracie, s ktorými sa zblížil. Za všetkých spomeniem aspoň Heinza Fischera, podpredsedu SPÖ a dlhoročného predsedu rakúskeho parlamentu. Do posledných dní bol neuveriteľne činorodý. Ešte pred dvoma týždňami prispel do týždenníka SLOVO úvahou do diskusie o ľavici. Janko Sekaj bol rád na svete. Rozdával radosť a životnú múdrosť. Aj tú najvážnejšiu politickú analýzu vedel okoreniť dobrým vtipom, ktorých mal naporúdzi tisícky. Bol demokrat, „ľavičiar“, svoje srdce mal vždy, ako sa hovorí - naľavo. Práve to dobré srdce ho nakoniec zradilo. Táto správa zaskočila nás všetkých, ktorí stále nemôžeme uveriť, že Janko sa už viac nevráti.
Možno len z toho ľavicového neba nám venuje úsmev a povzbudenie. Ten úsmev bude pretrvávať iba v našich spomienkach. Tak ako jeho priateľské slovo a obrovská chytľavá chuť do života.
Jaroslav Volf, predseda SDSS
