Dokazovať musí žiadateľ
V úsilí zmierniť niektoré krivdy spôsobené osobám prenasledovaným počas 2. svetovej vojny z dôvodov politickej, rasovej, náboženskej a národnej príslušnosti, deportovaným do nacistických koncentračných a zajateckých táborov prijala Národná rada SR vlani v novembri zákon, na základe ktorého sa týmto osobám vyplatí odškodné.
Dosiaľ prišlo na Odbor rehabilitácie a odškodňovania Ministerstva spravodlivosti SR (MS) vyše 13 000 žiadostí. Každým dňom sa však ich počet zvyšuje. Ako to už na Slovensku chodí, keď ide o peniaze, niektorým akoby siahali až na život. V praxi už pracovníci ministerstva zaznamenali aj prípady rómskych tiežaktivistov, ktorí v mene poškodených osôb podávajú hromadné žiadosti, často bez ich splnomocnenia a podpisov. Dokonca vo viacerých prípadoch sa zaväzujú vložiť na účet Kultúrneho združenia olaských Rómov 20% z výšky odškodnenia. Často sa tak odškodňujú nielen postihnuté osoby, ale aj rozličné združenia. Na MS zaevidovali i niekoľko žiadostí občanov, ktorí chcú odškodnenie len za to, že prežili 2. svetovú vojnu. Na ne sa ale zákon o zmiernení krívd nevzťahuje.
O odškodnenie môže žiadať osoba priamo poškodená alebo ten, na koho prešlo právo žiadať odškodnenie. Podľa zákona je to najskôr manžel(-ka) a deti, po nich rodičia. Odškodnenie patrí za deportáciu do nacistických koncentračných táborov, ďalej do sústreďovacích a zaisťovacích táborov v rokoch 1939 až 1945, ako aj za smrť počas deportácie a väznenia v koncentrákoch. Pritom táto osoba musela byť deportovaná z územia Slovenskej republiky alebo bývalého Protektorátu Čechy a Morava. "Nárok na odškodnenie nemajú osoby deportované z území, ktoré boli Viedenskou arbitrážou z roku 1938 pripojené k bývalému Maďarskému kráľovstvu," povedal riaditeľ odboru rehabilitácie a odškodňovania MS Ladislav Filo. Anektovaným územím bolo vtedy južné Slovensko, vrátane Košíc.
Všetky dôkazy o nároku na odškodnenie musia mať písomnú formu a v žiadosti treba podložiť dobové archívne doklady. K nim sa občan dostane v Slovenskom národnom archíve alebo prostredníctvom pátracej služby Červeného kríža v Nemecku.
"V prípade vojnového zajatca sa za doklad považuje tzv. osobná karta vojnového zajatca alebo potvrdenie Vojenského historického ústavu v Trnave. Dôkazom je i registračný preukaz, vydaný občanovi po návrate do vlasti po oslobodení. Pravdaže akceptujeme aj potvrdenie pátracej služby Červeného kríža v Arolsene," doplnil JUDr. Filo. Dokazovať opodstatnenosť nároku pritom musí žiadateľ, nie MS. Taktiež za dôkaz sa nedá považovať čestné prehlásenie či výpovede svedkov. "Pokiaľ nám ale občan nepredloží dostatočné dôkazy, ministerstvo ho vyzve na ich dodatočné predloženie. Ak ani potom dotyčný zreteľne nepreukáže opodstatnenosť nároku, sme nútení vydať písomné meritórne stanovisko o jeho zamietnutí. Občan sa však potom ešte môže obrátiť do jedného roka od doručenia stanoviska na súd. Ten už berie do úvahy aj výpovede svedkov," povedal riaditeľ odboru.
Osoby, na ktoré sa vzťahuje zákon o odškodnení, dostanú za každý, aj začatý mesiac deportácie sumu 3000 Sk. Ak však oprávnená osoba počas deportácie alebo ukrývania zomrela a bola povinná poskytovať výživu manželovi či manželke a nezaopatreným deťom, patrí týmto pozostalým jednorazové odškodnenie 100 000 Sk. Všetky odškodnenia sa budú vyplácať zo štátneho rozpočtu a zo speňaženého menového zlata, ktoré bolo Tripartitnou komisiou vrátené Slovensku. Podľa rozhodnutia ministra spravodlivosti budú sa prednostne odškodňovať priamo poškodení, pretože sú najstarší. Dĺžku celého konania nie je možné v tejto chvíli určiť.
Autorka (1980) je študentka FF UK Bratislava
