Štát macochou
Vláda a poslanci by si už pri hádkach o zvyšovaní dôchodkov mohli pomaly hodiť kockou. Ich naťahovačky o percentuálnom navýšení sa totiž podobajú viac hre ako reálnemu životu.
Teda aspoň dovtedy, kým každý zo zainteresovaných protagonistov hazardu s názvom "O život našich rodičov a starých rodičov" nedá jasnú odpoveď na jednoduchú a celkom zrozumiteľnú otázku: Ak zvyšovať dôchodky, tak z čoho? Odkiaľ na to vziať? Darmo sa totiž poslanci pretŕčajú pred televíznymi kamerami a oháňajú sa percentami možného zvýšenia, ak je Sociálna poisťovňa i naďalej v beznádejne červených číslach a štátna kasa... Naozaj prázdna alebo len dobre zamknutá pred potrebami dôchodcov?
Možno sa takáto poznámka zdá byť krutá alebo až nemiestne podozrievavá voči politike súčasnej vlády. Na druhej strane, na čo iné majú myslieť samotní dôchodcovia, keď sa desať rokov po nežnej revolúcii ukáže, že voči nim nežná vôbec nebola? Od roku 1989 sa totiž ich mesačné dávky reálne prepadli o neuveriteľných 22,2 percenta! A hoci sa od roku 1993 podľa štatistík ešte jasne črtalo úsilie vyrovnať tento rozdiel, vlani, za jediný rok sa reálna úroveň dôchodkov znížila o 6,3 percenta. Tým sa trend nastúpený v predchádzajúcich rokoch automaticky - a zdá sa že nenapraviteľne - zotrel.
Odpoveď vládneho kabinetu napriek tomu zostáva typicky dzurindovská: Áno, chceme, myslíme na občanov na zaslúženom odpočinku, vieme o ich neľahkej situácii, ale na viac ako sedempercentné zvýšenie dávok nemáme. Majákom do budúcna má zostať sľub, že v prípade, ak sa nejaké ďalšie peniaze nájdu, vláda zvýši tohto roku dôchodky ešte raz. Kto sa však z týchto rečí nasýti?
Na sedempercentné zvýšenie dôchodkov treba tohto roku približne dve miliardy korún. Ak by mali vzrásť o desatinu, treba nájsť 2,75 mld. Podľa prepočtov však životné náklady od poslednej valorizácie narástli už o 19,4 percenta. Na takéto zvýšenie - ktoré pôvodne navrhol aj minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR Peter Magvaši a v parlamente ho naďalej presadzuje opozícia - treba viac ako päť miliárd korún. Odkiaľ ich vziať? Niekoľko riešení existovalo aj začiatkom tohto roka. Pri nástupe terajšej vlády do funkcie sa však jej sľuby celkom reálne zameriavali na starostlivosť o dôchodcov. Otázka znie, kam sa vlastne stratili?
Asi najčerstvejšou informáciou je, že by sa podľa profesionálnej kontroly v štátnej správe každoročne na momentálne neefektívnom chode ministerstiev, úradu vlády a ďalších orgánov dalo ušetriť 2,5 až 3,9 mld. Sk! Pravdepodobne je zbytočné pripomínať, že práve zefektívnenie chodu štátnej správy sľubovala koaličná vláda, keď preberala moc. Ak by to splnila, každý rok by iba týmto jediným činom zabezpečila desať- až pätnásťpercentnú valorizáciu dôchodkov! Príklad číslo dva: Nie je to dávno, čo vláda o 250 mil. Sk zbytočne preplatila akcie Východoslovenských železiarní.
Do konca tohto roku by tieto peniaze stačili na zvýšenie dôchodkov aspoň o percento viac, ako navrhuje kabinet. Do tretice treba pripomenúť, že sa pod problémy Sociálnej poisťovne (SP), ktorá by za bežných okolností mala zvládnuť zvyšovanie dôchodkov z vlastných zdrojov, podpísal práve štát. Presnejšie dve jeho vlády - Vladimíra Mečiara a Mikuláša Dzurindu. Ako? Mečiarova tým, že počas štyroch rokov znížila povinné odvody štátu za takmer rovnaký počet poistencov (žien na materskej dovolenke, vojakov, študentov a podobne) z 5,4 na 0,6 mld. Sk. Premiér Dzurinda je zodpovedný zase za to, že hoci vedel o tom, ako politika jeho predchodcu zruinovala rezervy, zostal k SP rovnako skúpy.
Aj keď sa v roku 2001 táto inštitúcia môže ocitnúť v deficite vyše pätnásť miliárd, vláda jej mieni odviesť sotva miliardu korún. Ak je toto reálna politika štátu, ktorý sa zatiaľ deklaruje ako sociálne i trhovo orientovaný, potom by asi bolo rozumnejšie pristúpiť na argumenty opozície. Tá totiž žiada, aby pri momentálnej frekvencii sľubov a reálnych činov prijala vláda dohodu, koľko peňazí z privatizácie vyčlení priamo na dôchodky. Aj keď sa zdá, že je to nehospodárne, tkvie v tom jedna pravda: Prečo by mali dôchodcovia - ľudia, ktorí sa celý život usilovali stavať na nohy vojnou zruinovanú krajinu - zostať bez poďakovania alebo presnejšie priamo potrestaní?
Autorka (1976) je reportérka Národnej obrody
