Čarnogurský ako vzor
Stálica ponovembrového politického neba nad Slovenskom uplynulý víkend vyhlásila, že na októbrovom sneme KDH už nebude kandidovať na post predsedu a ostane iba radovým členom hnutia. Určite to nebolo jednoduché rozhodnutie pre samotného Jána Čarnogurského i pre jeho stranu. Kresťanskodemokratické hnutie bolo s ním totiž stotožňované od svojho zrodu takmer rovnako ako HZDS s Vladimírom Mečiarom. Napokon "večný" líder - nepochybne po dohode s najbližšími kolegami - zvážil plusy a mínusy svojho prípadného zotrvania v najvyššej straníckej funkcii, aj postavenia na rebríčku popularity, či skôr nepopularity v prieskumoch verejnej mienky. Darmo, nové invencie neprichádzali, po rozkmotrení sa s iniciátormi založenia SDKÚ predvolebné preferencie KDH prudko klesali. Hnutie, ak chce prežiť budúce voľby v parlamente, nevyhnutne potrebuje novú krv, či už v členskej základni alebo vo vedení. To, či novým reprezentantom kresťanskodemokratickej politiky bude konzervatívnejší Pavol Hrušovský alebo liberálnejší Ján Figeľ, rozhodnú najbližšie mesiace. Sotva sa zakladateľ pred 10 rokmi druhého najväčšieho politického subjektu na Slovensku z politiky celkom stratí. Napriek svojim mnohým kontroverzným postojom by v nej asi chýbal. V kresle ministra spravodlivosti napriek skromným avízam, že i túto funkciu dá delegátom snemu k dispozícii, zrejme ostane. Ťažko ktosi uverí, že by sa v budúcnosti z úzadia nepokúšal ťahať nitky politiky, najmä ak si v Predsedníctve KDH upevnia postavenie jeho protežanti - Pavol Hrušovský a Vladimír Palko. Ukázalo sa, že Mikuláš Dzurinda nevidel na toľko za roh, keď odchádzal porazený z KDH s presvedčením, že predsednícke miesto je zabetónované. Čarnogurský si však uvedomil, že KDH musí dostať nového ťahúňa. Ak mu ide naozaj najmä o idey a program, ktorý hnutie presadzuje, a nie o osobné záujmy, tak to bolo správne rozhodnutie. Natoľko správne, že by sa mohlo stať vzorom pre celý rad ďalších navzájom sa nenávidiac politikov, vďaka ktorým sa Slovensko krúti v začarovanom kruhu.
