Banka, kde mal byť klient partnerom
Keď ministerka Brigita Schmögnerová 13. apríla t.r. informovala, že štát chce do konca roka predať podiely v menších slovenských bankách, medzi ktorými figurovala aj Slovenská kreditná banka, iste vedela, že SKB v tom momente už nebola schopná normálne fungovať.
Neradostné predpovede potvrdila o dva dni neskôr aj informácia denníka Pravda, podľa ktorej mal bankový sektor už čosi vyše mesiaca problémy s naplnením povinných minimálnych rezerv v Národnej banke Slovenska. Bola to konkrétne SKB, ktorá nielenže sama nemala prostriedky na plnenie svojich povinností voči NBS, ale ani pri relatívne nízkych úrokoch si nedokázala na tento účel prostriedky požičať. Pre NBS, ktorej povinnosťou je dozerať na situáciu v komerčných bankách, mala byť táto skutočnosť signálom, že tamojšia situácia nie je v poriadku. Azda aby zbytočne nešírili nepokoj vo verejnosti a u veriteľov SKB, ministerka financií a hovorca NBS o stave SKB mlčali.
A pritom, komu inému malo na osude SKB záležať viac ako štátu, ktorý v nej mal 53%-ný podiel? Ministerka však na počudovanie tvrdila, že finančná situácia banky je vecou jej vlastníkov. Medzi tých však patril aj štát so svojou majoritou. Jeho úloha sa v tomto prípade obmedzila na to, že Slovenský plynárenský priemysel avizoval pripravenosť predať svoj 38%-ný podiel potenciálnemu investorovi. Takého však nebolo, a keby aj bolo, nemal čas uchádzať sa o podiel, pretože o niekoľko týždňov sa dvere SKB zatvorili úplne. Ministerka Schmögnerová už v súčasnosti pripúšťa, že štátne podniky ako majoritní akcionári prenechali priveľký priestor minoritnému vlastníkovi, "ktorý rôznym spôsobom obchádzal pravidlá obozretného podnikania". V SKB mala hlavné slovo vplyvná skupina okolo Mariána Jančošeka a Františka Hodorovského.
Štát a Alufinal Závodom SNP, a.s. v Žiari nad Hronom (ZSNP) so štátnou účasťou v súčasnosti niet čo závidieť. Ich existenciu už dlhšie obdobie sprevádza finančná kríza a nevyhnutnosť prepúšťania zamestnancov. Časy socializmu, keď bola hlinikáreň pýchou centrálne plánovanej ekonomiky, sú nenávratne preč. Ale ako takmer v každom nefungujúcom štátnom podniku, aj tu sa nájdu dcérske spoločnosti vyrábajúce produkty s vyššou mierou pridanej hodnoty, a v podstate prosperujú. Jednou z nich bol aj Alufinal. Jeho vedenie sa pre nepriaznivú situáciu v ZSNP rozhodlo použiť 42,9% akcií Alufinalu ako zálohu na úver od SKB, s ktorou malo veľmi dobré vzťahy. Deň po uzavretí tohto tzv. repoobchodu previedla SKB 25,14% akcií na firmu Synthesis Trading Bratislava, ktorej konateľom je Stanislav Jančošek, brat spomínaného Mariána Jančošeka. Manažment ZSNP tvrdí, že postup SKB bol protiprávny, keďže sa uskutočnil bez jeho vedomia. Podmienky spätného odkúpenia v rámci repoobchodu splnili ZSNP v stanovenom termíne, t.j. do 29. marca 2000. Akcie Alufinalu sú teda nenávratne preč, a s nimi aj podiel kontroly štátu. V súčasnosti ZSNP kontrolujú 60,57% akcií Alufinalu a spomínaný transfer je ďalším príkladom toho, ako zbohatnúť iba s pár kropajami potu na čele od nervozity.
Alufinal nie je jediný subjekt, ktorý rokuje o vrátení svojich akcií. Vklady v SKB pochádzali nielen od právnických, ale aj od mnohých fyzických osôb a mali rôznu podobu. Ako sa ešte 18. februára 2000 v rozhovore pre Národnú obrodu stihol pochváliť generálny riaditeľ SKB Norbert Tenczer, za rok 1999 zaznamenala SKB nárast takmer o 15 000 klientov, t.j. uspokojovala celkovo približne 50 000 klientov. "Počet klientských účtov vzrástol takmer o tretinu, pri súčasnej evidencii približne 90 000 klientskych účtov. Úspešne prebehla aj ponuka nových produktov, kde najmä Novoročný výherný termínovaný vklad mal veľký ohlas u klientov." Ďalšia pripravovaná akcia "Jarný výherný termínovaný vklad" bola poslednou návnadou. O niekoľko týždňov neskôr vyhlásila NBS nad SKB nútenú správu a v súčasnosti ide už len o formu likvidácie SKB. Banka je nelikvidná a niet takého investora, ktorý by mal v úmysle v prvom rade vyrovnať stratu - jej výška je podľa slov guvernéra NBS Mariána Juska vyššia ako 700 mil. Sk - a potom začať s jej ozdravovaním.
Neodísť s dlhým nosom Každý klient, ktorý bol veriteľom SKB, má možnosť dostať svoje finančné prostriedky späť, avšak len do výšky tridsaťnásobku priemernej mesačnej mzdy, čo je v súčasnosti 310 000 Sk. Suma vkladov, na ktoré sa vzťahuje ochrana, predstavuje hodnotu cca. 4 mld. Sk. Fond na ochranu vkladov (FOV) mal začať vyplácať vklady fyzickým osobám na prelome mája a júna. Po vyplácaní záväzkov skrachovanej AG Banky je však prázdny. Likviditu si čiastočne doplnil pôžičkou od NBS, ďalšiu časť prostriedkov si zabezpečil tak, že zvýšil sumu povinných odvodov komerčných bánk vo svoj prospech na dvoj- až trojnásobok. Silné banky sa proti tomuto kroku nie neopodstatnene ohradzujú, veď ide o prostriedky, ktoré sami zarobili racionálnym hospodárením. Na druhej strane treba povedať, že FOV existuje prikrátko na to, aby sa v ňom stihol naakumulovať dostatočný objem finančných prostriedkov. Podobná situácia by sa však už nemala opakovať, pretože jej dôsledky sú neférové nielen voči brániacim sa bankám, ale najmä voči dôverčivým klientom. Pre tých zostáva už len jediná rada: vysoké úroky, ktoré avizujú banky na svoje vklady, nie sú nevyhnutne zárukou ich prosperity. Môžu byť aj signálom, že banka nemá dostatok peňazí, potrebuje si ich od zákazníkov požičať, a preto im sľubuje vysoké úročenie vložených prostriedkov. Veď predsa keď vtáčka lapajú…
