Ako sa (ne)dostať do NATO
Vláda schválila minulý týždeň koncepciu informovanosti verejnosti pred vstupom SR do NATO, ktorá podľa slov šéfa rezortu obrany Pavla Kanisa nemá mať charakter kampane. Už v prvý deň tejto kampane (my ju tak môžeme nazývať, lebo nie sme politici) sa však ministrovo zbožné želanie zmenilo na jeho vlastnú karikatúru. Moderátorka Novín STV plus si pozvala do štúdia P. Kanisa a E. Kukana a kládla im také primitívne otázky, že sa pri ich zodpovedaní musel červenať aj sám minister obrany.
Obyvatelia tejto krajiny skutočne nie sú hlupáci, aby ich museli kŕmiť demagogickými vyhláseniami a propagandistickými nezmyslami. Na vstup do NATO existujú aj racionálnejšie a lepšie argumenty ako tie, ktorými nás dosiaľ presviedčali (a zrejme aj presviedčať budú) z oficiálnych miest. Napriek tomu nám vnucujú toľkokrát opakovanú bájku o príleve zahraničných investícií, ktorá sa vytiahla vždy, keď bolo treba účelovo vymasírovať verejnú mienku - najprv nám vraveli, že investori čakajú na víťazstvo súčasnej koalície vo voľbách, potom čakali na zvolenie Rudolfa Schustera, teraz zasa čakajú na naše členstvo v NATO atď.
Chápem, že vláda je z výskumov verejnej mienky trochu zúfalá, no kvôli tomu by nemala zabúdať na vlastnú dôstojnosť. Chápem aj to, že zodpovedný štátnik musí v určitých situáciách riskovať aj stratu popularity. No ak sa do volebného programu SDĽ dostala zmienka o požadovaní referenda iba preto, aby voliči a členská základňa súhlasili so vstupom do NATO (a dnes na referende strana už netrvá), tak to nie je taktika, ale podvod. Pavol Kanis správne vyzdvihol veľký význam, aký by malo oficiálne prihlásenie sa špičky HZDS k členstvu v NATO. Očakávať od neho, že zvráti verejnú mienku, je však trochu prehnané - a nemusíme ísť veľmi ďaleko: postačilo by, keby sa minister lepšie prizrel na to, že väčšina priaznivcov jeho strany je naďalej proti členstvu v NATO, hoci vedenie razí opačný kurz.
Najhoršou pozíciou, akú môže v tejto situácii vládna koalícia zaujať, je obviňovať občanov zo súčasného nepriaznivého vzťahu k Severoatlantickej aliancii. Veď to bola práve ona, ktorá svojím amatérskym a necitlivým správaním voči mienke vlastného obyvateľstva počas kosovskej krízy zapríčinila dnešný stav. A v týchto intenciách naďalej pokračuje. Šéf integračného výboru parlamentu František Šebej bohorovne (ako je to vlastné celej jeho Demokratickej strane, ktorá si demokraciu nevie predstaviť bez seba) onálepkoval všetkých odporcov bombardovania Juhoslávie ako ľudí "s nízkou vzdelanostnou a sociálnou úrovňou". K tomu treba už len poznamenať, že v tom prípade takto hodnotí napríklad aj exministra zahraničných vecí ČSFR Jiřího Dienstbiera, bývalého generálneho riaditeľa UNESCO Federica Mayora a dokonca i samotného pápeža…
Ak bude vláda prezentovať odporcov vstupu do NATO div nie ako zločincov, určite ich takýmto spôsobom nepresvedčí, aby zmenili svoj názor. Žiadna propaganda nemôže vyvážiť objektívne poznanie. Preto by sa vláda namiesto masírovania mozgov mala usilovať o celkom jednoduché zvýšenie informovanosti o NATO a jej aktivitách (tak, ako to stojí v názve schválenej koncepcie). Masmédiá by mali prinášať viac informácií, komentárov, analýz, ktoré objasnia súčasnú pozíciu Severoatlantickej aliancie, ako aj geopolitické súvislosti s tým spojené. Treba otvorene hovoriť o nedostatkoch aliancie i rizikách integrácie. Presviedčanie je totiž úloha pre politika, nie pre novinára alebo intelektuála. Jeho "psou" povinnosťou je pochybovať. A to aj o tom, že vstupom do NATO je naša bezpečnosť definitívne vyriešená. Národ sa totiž môže cítiť bezpečne iba vtedy, ak sú vybudované záruky globálnej bezpečnosti, nie aliančnej. A keďže nie sú, hovoriť v tejto súvislosti o "jedinej alternatíve" je zavádzajúce minimálne z toho dôvodu, že už z logiky slova "alternatíva" vyplýva, že ich musí byť viacero. Keby vláda hovorila o "najefektívnejšej" alternatíve, obyvateľstvo by tomu určite rozumelo inak. Ale to už som zašiel priďaleko, lebo mojou úlohou skutočne nie je radiť vláde…
