Problém sa dá riešiť sociálnou dohodou
"Ukazuje sa, že hromadenie finančných prostriedkov na jednej strane vedie ku vzniku bohatstva, ale samotný charakter tohto bohatstva sa stáva stále viac fiktívnym. Deštrukčný systém globalizácie spôsobuje rozpad stredných vrstiev vo väčšine krajín. Výrazným fenoménom sa stáva ukazovateľ príjmovej stratifikácie obyvateľstva," napísal Peter Stanek v knihe Globalizácia svetovej ekonomiky.
Príjmová a sociálna stratifikácia v tomto analytickom význame potom charakterizuje procesy, pomocou ktorých sa stávajú ľudia bohatými alebo chudobnými. Ak sa zameriame na otázku chudoby, s ktorou sa nevedia na začiatku tretieho tisícročia vysporiadať žiadni politici či ekonómovia na svete, treba vychádzať z praktických skúseností a vedecky generalizovať javy i trendy.
Kto je dnes na sociálnom dne?
Je dnes chudobný ten, kto hladuje, nemá kde spať, nemá primerané oblečenie a obutie? Alebo ten, čo má obmedzený pohyb vplyvom politických, spoločenských, či prírodných faktorov? Je dnes chudobný ten, čo nemá vzdelanie a nemôže preto zabezpečovať svoje živobytie vlastnými silami? A či ten, kto má vzdelanie a základné podmienky na život, no nemôže si zabezpečiť sám vlastnými silami prostriedky na živobytie? Prípadne, je chudobný ten, čo má vzdelanie, je zdravý, má základné podmienky pre život, využíva finančné úverové schémy, ale žije neslobodne pre nevyhnutnosť splatiť v reálnom čase všetky úvery? Toľko charakteristika problému chudoby, ktorá trápi autorov a politikov vo vyspelom svete.
Veľmi dôležitým pohľadom na tento problém je to, že ho definujú predovšetkým ekonómovia, a to kvantifikáciou príjmu. Ak by mohli do problematiky chudoby definovať svoje pohľady sociológovia a lekári, tento problém by nabral aj kvalitatívnejší rozmer. Pracujeme však v prostredí trhovej ekonomiky, kde najdôležitejším faktorom a kritériom zostávajú peniaze aj pre definíciu chudoby. Ak teda vezmeme kvantitatívne kritérium z rozhodujúceho prostredia, v ktorom sa človek pohybuje, môžeme chudobu definovať ako stav bez možnosti vlastnými zdrojmi si zabezpečiť peniaze. Táto definícia presne vystihuje podstatu mizérie slovenskej ekonomiky i bolestivej existencie bežného občana SR. On, jeho komunita, obec, podnik, región, štát, nedokáže vlastnými reálne existujúcimi zdrojmi zabezpečiť si, rozumej vyprodukovať, peniaze. Požičanie a úverovanie nie sú produkciou, ale kúpou, ktorú treba v časovom rozlíšení a za trhovú cenu splatiť.
Finančný a manažérsky pohľad
Ak občan - podnik nie je schopný splatiť finančné nároky vyplývajúce z právnych a spotrebných nárokov na svoju existenciu, hovoríme o finančnom pohľade na chudobu. V prípade podniku dôjde k majetkovému prevzatiu a predaju aktív, alebo k odpisu do straty. Podnik sa zlikviduje. V prípade občana zase k žalovaniu a právnemu zaťaženiu jeho majetku a ak je nemajetný, k obmedzeniu jeho osobných práv (väzenie, zakázané využívanie vecí, potrieb, vzťahov). Nič sa neodpisuje do straty, všetko sa len časovo s úrokmi posúva. Ešte aj autori svetových mien tomu hovoria "zavlečenie človeka do otroctva", iným pojmom - otvorená úžera, úžerníctvo.
Uvedomuje si vôbec niekto na Slovensku, že podľa platného Trestného zákonníka, paragraf 253, sa úžerníctvo definuje aj tak, že "kto zneužíva niečiu tieseň, neskúsenosť ... potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo peňažným trestom"? Kto všetko zneužíva tieseň státisícov občanov, ktorí sa v trhovej ekonomike ocitli v biede?
Existujú štyri typizované zdroje v spoločnosti: materiálové (hmotné i nehmotné), ľudské, časové, finančné (kedysi ekvivalenty aj iného typu - u primitívnych národov). Ak sa v globálnej trhovej ekonomike glorifikuje finančný zdroj, treba z histórie vedieť, že ešte v prvej polovici 20. storočia bolo základným faktorom vymeniteľnosti a teda výmenný ekvivalent zlato. Dnes sa ekvivalentom stáva elektronický impulz v rozhodujúcej databáze - teda peniaze stratili svoju hmotnú substanciu (to ešte tvrdil Karol Marx) a dnes sú umiestnené virtuálne v elektronickej podobe elektronických impulzov či v zhmotnenej podobe platobných kariet.
Príživnícka forma bohatstva
Virtuálna podoba často zostáva v nehmotnom stave, pretože od evidencie elektronických peňazí záleží, aký rozsah práv si môže človek, či firma uplatniť v trhovej ekonomike. A tak hrozby z oblasti science-fiction ohľadom zrútenia sa takto vybudovanej spoločnosti v prípade elektromagnetickej dlhotrvajúcej poruchy, či teroristického útoku nadobúdajú v roku 2001 hrozivo reálnu podobu.
Manažment a mikroekonomika však gnozeologicky vedia, že kombináciou najmä ľudských zdrojov s časovými a materiálnymi zdrojmi sa dá zabezpečiť produkcia a reprodukcia týchto zdrojov. Otázne ostáva, nakoľko sa dá táto produkcia speňažiť, nakoľko sa môžu financie ako zdroj dnes vyrábať inými ako len finančnými zdrojmi.
Ak existuje v globálnej trhovej ekonomike dominantný a uprednostňovaný zdroj, peniaze, ktoré vo fiktívnej virtuálnej podobe vyrábajú ďalšie peniaze, a bohatstvo ako fiktívne právo vlastniť, užívať, spotrebovávať, globálny ekonomický svet čím ďalej tým menej potrebuje ostatné zdroje k tvorbe bohatstva. Dá sa povedať, že ich koristí, používa len k uplatneniu práva spotrebovať, vlastniť, užívať. A tu sa dostávame práve tam, kde skončil K. Marx - k príživníckej forme bohatstva, založeného na fiktívnych peniazoch a reálnom práve konzumovať, bez schopnosti produkovať.
Mimo reálnej základne
"Ceny akcií podnikov sa už dávno odtrhli od ich reálnej základne. V dôsledku toho prebieha fiktívny pohyb cien akcií, ale aj samotného ohodnocovania týchto podnikov na kapitálových trhoch. Významná časť majetku sa stáva majetkom fiktívnym," píše P. Staněk. "Fúziománia postihuje všetky odvetvia jednotlivých ekonomík, fúzie majú vyriešiť problém nesolventnosti podnikov, problém zvýšenia cien akcií a na základe toho získania nových kapitálových zdrojov. Je zrejmé, že dnes bol rad fúzií realizovaný len preto, aby hodnota akcií novovytvorených firiem viedla k ich výraznému nárastu a na základe toho k prilákaniu nových investorov, teda k získaniu nových finančných prostriedkov. Výsledkom toho je nadhodnotenie reálnej hodnoty akcií týchto firiem a vytvorenie novej kategórie boháčov, napr. Bill Gates, čo má byť dôkazom úspešnosti tohto systému... V tomto zmysle slova makroekonomické ukazovatele, ako rast hrubého domáceho produktu, rast produktivity práce, ale aj inflácia, sa stávajú ukazovateľmi, ktoré už nehovoria o reálnom obraze národných ekonomík, ba dokonca už nehovoria ani o reálnom obraze svetovej ekonomiky... Dochádza k výraznému prehĺbeniu rozporu medzi funkciou ekonomiky pre občanov a funkciou ekonomiky ako takej, fungujúcej iba pre zväčšenie profitu vybraných skupín hospodárskych subjektov."
Manažérsky a mikroekonomický prístup, napríklad aj podľa teórie P. F. Druckera v diele Postkapitalistická spoločnosť, uprednostňuje teda ľudské a časové zdroje spolu s materiálnymi, objavuje vedomosti ako nový zdroj a finančné zdroje chápe naozaj iba ako ekvivalent na výmenu. Chudoba je teda produkt globalizujúcej sa trhovej ekonomiky glorifikujúcej fiktívne elektronické financie. Odstraňovať chudobu, to je produktívny proces zapojenia ostatných existujúcich zdrojov na reprodukciu a produkciu zdrojov, ktorý sa odohráva dnes výhradne na mikroekonomickej úrovni, kam by sme mali sústrediť svoje sily.
Zabudnuté tri toliare
Ľudia na Slovensku sa dostávajú do situácie chudobných v rozhodujúcom množstve nie vlastným pričinením a nedbanlivosťou, no vplyvom vonkajších ekonomických a právno-spoločenských zmien, ktoré znehodnocujú ich celoživotnú prácu a existenciu. Dôchodcovia nedostávajú adekvátnu kompenzáciu vo forme sociálnej a zdravotnej starostlivosti a ani adekvátnu formu finančného zabezpečenia udržania vlastnej existencie (porušuje sa princíp prvého toliara - vrátiť ľuďom v poproduktívnom veku to, čo sme od nich dostali pri svojom vlastnom vývoji).
Dospelá populácia v aktívnom pracovnom veku stráca nadobudnuté majetkové hodnoty posunom cien, zmenou práv, vzorov správania sa a vzdelávania. V neposlednej miere koristením trhového sektora z úspor a životných nákladov ju žmýka štátna administratíva daňovým a poplatkovým zaťažením nad únosnú mieru pri nevytváraní možnosti získať zdroje obživy. Dospelá populácia je ochudobňovaná existenciou kriminálneho podsvetia a finančného podvodníctva v takej rozsiahlej miere, akú nezažila táto spoločnosť od dôb krízy v ČSR v rokoch 1933 - 1935 (podhodnotený princíp druhého toliara - vytvárame a spotrebúvame ho pre svoje živobytie a vlastnú reprodukciu).
Mladú generáciu ochudobňuje nedostatočné zabezpečenie zdravotnej, sociálnej a vzdelávacej spoločenskej starostlivosti, ohrozujú ju vzory kriminálneho správania sa a nedostatok morálnych vzorov. Len veľmi ohraničená časť populácie má dostatok zdrojov na vyrovnaný rozvoj. Aj to skôr v podobe finančného zabezpečenia, a nie v podobe morálnych a spoločenských vzorov správania sa a kultúrnych hodnôt. Ide o často chýbajúci princíp tretieho toliara - investovanie do vývoja a výchovy mladých generácií.
Každý pre seba, vo svoj prospech?
Bezperspektívnosť budúcnosti vedie mladé pokolenie k odmietaniu vžitých hodnôt, k nihilizmu a extrémnemu postoju k životu. Časť generácie sa veľmi rýchlo prispôsobuje vývoju smerom ku kriminálnemu riešeniu problémov a vníma riešenie chudoby formou ilegálneho nadobudnutia financií cestou drogového dílerstva, prostitúcie, podvodu, obchodu s uspokojovaním nižších ľudských pudov za jednoduchšiu, geniálne ziskovú. Pritom sa nezaoberá budúcimi následkami, čo je typický prejav vplyvu liberálnej ideológie: "Každý pre seba, každý vo svoj prospech."
Chudoba sa pritom považuje za čosi odpudzujúce, nemorálne, s čím sa človek nechváli a za čo sa hanbí. Ak ju slovenská spoločnosť a jej politicko-ekonomické kruhy reálne zadefinujú a nebudú pritom využívať svetonázor liberálnej, konzervatívnej či až komunistickej ideológie, veľmi rýchlo by sa tento problém podarilo riešiť dosiahnutím celospoločenského súhlasu s nevyhnutnosťou odstrániť príčiny takto definovanej chudoby bez toho, aby sa do odborného a preto i riešiteľného problému prisúvali politické a ideologické stanoviská.
Aj keď to neznie na prvý pohľad realisticky, problém chudoby je riešiteľný nielen na finančnom základe, ale predovšetkým na základe organizácie spoločnosti a sociálnej dohody. Dôležité najmä pre slovenskú spoločnosť bude prestať sa hrať na tvorcov podmienok globálnej ekonomiky a garantov jej makroekonomických úspechov, no zamerať úsilie na vytváranie miestnych podmienok pre fungovanie mikroekonomiky. Ale to si asi vyžaduje odovzdať reálnu politickú moc zodpovednejším osobám, ako sú tie súčasné.
