Kultúrne hodnoty alebo finančný efekt
Nádejný slovenský básnik Jozef Urban tragicky zahynul v apríli 1999. Ak by sa na nás a slovenskú literatúru mohol dívať kdesi z opodiaľ, azda by sa aj usmieval. Veď ani netušil, ako rýchlo sa z neho stane klasik.
Pred revolúciou 1989 sa veľmi často stávalo, že autor, ktorý to nemal so stranou, prípadne s jej zástupcami dobre "dohodnuté", vydával knižky len veľmi ťažko. Talentovaný Jozef Urban debutoval na vtedajšie slovenské pomery relatívne skoro. Mal dvadsaťjeden rokov, keď vydal svoj provokujúci debut Malý zúrivý Robinson, potom v 80. rokoch už len zbierku Hluchonemá hudba (1989).
To však stačilo, aby ho považovali za svojrázneho básnika s veľkou budúcnosťou. Nie je ľahké stať sa klasikom a Urban by o to asi ani veľmi nestál, najmä v takom skorom čase. Ale, čo sa nestalo. Ako vieme, mnohí autori za sebou zanechajú veľa rukopisov a po ich smrti sa tieto občas oprávnene, inokedy tak trochu zbytočne dostávajú medzi čitateľov v knižnej podobe. Prípadne, tým väčším začínajú vychádzať zobrané spisy. S Jozefom Urbanom sa deje zatiaľ len tá prvá fáza, jedna za druhou vychádzajú jeho posmrtné práce. V týchto dňoch máme možnosť sa stretnúť s jeho treťou posmrtne vydanou knižkou - zbierkou úvah a reportáží Blízko, ale čoraz ďalej, ktoré vychádzali v Literárnom týždenníku v rokoch 1997-1999.
Pri všetkej úcte k Jozefovi Urbanovi si však myslím, že pokiaľ básnické zbierky skutočne mali vyjsť a sú prínosom pre slovenskú literatúru a vhodne dopĺňa obraz autora ako básnika, ale aj ako veľmi svojrázneho textára populárnej hudby, o oprávnenosti vydania jeho reportáží trochu pochybujem.
Urbanove reportáže sú žánrovo akousi syntézou klasickej novinárskej reportáže s beletristickou esejou. Sú veľmi rôznorodé, rozprávajú najmä o problémoch kultúrneho života v slovenských mestách, ale v niektorých sa autor dotkol aj zaujímavostí zo života v cudzine.
Jozef Urban nám približuje nielen zaujímavé fakty o rozličných slovenských regiónoch, ale zoznamuje nás aj s mnohými činorodými a zaujímavými ľuďmi. Ale predsa, ak mohli byť tieto reportážne obrázky časovo zaujímavé, keď boli uverejňované v časopise, v knižnej podobe už asi veľmi zaujať nemôžu.
Najzaujímavejšie pocity som mal pri čítaní reportáží, ktoré boli naozaj reportážami o konkrétnych kultúrnych podujatiach. Napríklad reportáž Správa zo slovenského Seattlu z 27. novembra 1997, v ktorej svojim čitateľom priblížil atmosféru rockového festivalu. Netvrdím, že by tento článok nemal čo povedať hudobným fanúšikom, prípadne nebodaj aj hudobným historikom, ale vo mne, radovom čitateľovi, ktorého súčasná populárna hudba veľmi nezaujíma, vyvolával pocity, ako keby som čítal tri roky staré športové správy.
Myslím si, že Jozef Urban bol v prvom rade básnik. Azda na druhé miesto by som položil jeho kultúrno-organizátorské aktivity a novinárčina bola preňho asi len vedľajším zamestnaním. Jeho reportáže sú určite čitateľné, ale takým výberom, akým sa ich vydavatelia pokúsili predstaviť túto časť jeho aktivít, by sa asi mohli predstaviť mnohí renomovaní, azda aj zaznávaní novinári a neraz by išlo hádam aj o zaujímavejšie texty. Nuž, ale čo? Vydavateľ by mal tušiť, či vydávaná knižka prinesie nové kultúrne hodnoty, alebo či prinesie finančný efekt. Isteže, optimálne by bolo, ak by priniesla oboje, ale to sa stáva zriedkavo.
